Kapitola třináct
03.03.2012 22:06
Dimitrij odišiel s Christianom do Lehigh na celý týždeň, čo znamenalo, že nemôžem trénovať na skúšky. Obaja hovorili, že na to trénovať nemusím, vraj to zvládnem aj tak, no ja som bola každou hodinou nervóznejšia. Jediné, čo som mohla robiť, bolo učiť sa používať éter.
"Pri pohľade na krv teda neomdlievaš, hej?" overoval si Adrian a ja som sa len uškrnula.
"Nie, neboj sa." Adrian v jednej ruke držal nožík a druhú mal položenú na kuchynskej doske. Práve sme boli u Adriana doma. "Adrian, dúfam, že sa vieš uzdraviť aj sám. Ešte nikdy som éter takto nepoužila.
"Je to brnkačka. Len sa na to sústredíš, poprípade na ranu položíš ruku." Keď som si uvedomila, čo povedal, vydesene som sa naňho pozrela. Mala by som sa dotknúť jeho krvi? Akoby sa mi z jeho prítomnosti srdce doteraz nešlo zblázniť. "Bojíš sa? O mňa?" Nesúhlasne som pokrútila hlavou, nad čím sa Adrian len zasmial a naklonil ku mne. "Tak prečo ti srdce bije tak nahlas a rýchlo už od rána?" Adrianov dych som cítila na krku a srdce mi vynechalo jeden úder. Ak by som sa neopierala o drez, pravdepodobne by sa mi podlomili kolená.
"To sa ti len zdá. Okrem toho, chystáš sa porezať a ja sa mám na to pozerať. To nie je veľmi príjemné." Zvraštila som tvár a odstrčila ho od seba, no on nevyzeral, žeby sa chcel odo mňa vzdialiť. Adrian si zrazu priložil nožík na zápästie. Srdce mu začalo biť rýchlejšie, nad čím som sa len pousmiala. Nožík kŕčovito zovrel a pomaly si ním prešiel po zápästí. Adrian sykol od bolesti. Nemohla som uveriť, že je pre mňa ochotný urobiť toto. Zatajila som dych a čakala. Na zápästí sa mu zjavila červená čiara, z ktorej mu začala po chvíli tiecť krv na drez a aj priamo do dlane. V rýchlosti som siahla po utierke a priložila mi ju na ranu. Látka nasala jeho krv a začínala som mať pocit, že Adrian trafil žilu alebo tepnu. Skôr tú žilu.
Adrian sykol od bolesti. "Prepáč," pípla som a pozrela sa naňho. Tvár mal zvraštenú od bolesti a prosebne sa na mňa pozeral. Mala som pocit, že zvažuje, či bude možné, aby sa sám uzdravil. Dych sa mu zrýchlil a Adrian sa snažil vyrovnane dýchať. Ústa mal pootvorené a videla som jeho predĺžené očné zuby.
"Sústreď sa a pokús sa to uzdraviť," precedil cez zaťaté zuby. Ihneď som urobila to, o čo ma požiadal. Sústredila som sa na tú ranu, doslova som ju hypnotizovala pohľadom. Myslela som na to, ako sa pomaly uzdraví, no nič také sa nedialo, tak som zdvihla ruku a držala ju nad ranou. Pokúsila som sa o to isté, ale bezvýsledne.
Ruku som nakoniec položila na jeho ranu. Pri tom dotyku som sebou trhla a Adrian od prekvapenia vydýchol. Zatvorila som oči a myslela na to, ako sa rana zacelí a už z nej viac nebude tiecť krv. Pod rukou ma niečo za šteklilo, no nemala som v pláne sa pozrieť na to, čo sa deje. Pozerala som sa na Adriana, ktorý mal teraz pery stisnuté do jednej linky. No postupne sa však jeho výraz menil. Napokon len zatvoril oči a od úľavy vydýchol.
Keď som však ruku odtiahla, od šoku som takmer zabudla dýchať. Všade bolo plno krvi, no stopy po reznej rane žiadne. Nebola tam ani len žiadna jazva.
"Už som si myslel, že sa na to vykašleš," povedal Adrian a ja som si len teraz uvedomila, že druhú ruku mal celý čas položenú na mojich krížoch. Teraz ma pomaly hladil po chrbte a tisol bližšie k sebe. Ja som stále nebola schopná jediného slova. Stále som civela na jeho a moju ruku. obe boli od krvi. Jazykom som si prešla po očných zuboch, pretože som zrazu dostala príšernú chuť na krv. A tá jeho voňala naozaj skvele. K tomu všetkému sa mi točila hlava a z toho množstva krvi sa mi akosi dvíhal žalúdok. "Christina, si v poriadku?" opýtal sa a otočil si ma k sebe. Ja som pohľadom stále hypnotizovala jeho krv na mojej ruke. Mala som chuť ju ochutnať, ale Adrian ma zrazu chytil za ruku a potiahol k umývadlu.
Myslím, že odpoveď na jeho otázku nepotreboval, úplne mu stačil pohľad na mňa. Adrian pustil prúd teplej vody, najskôr si umyl ruky on, a potom umyl aj mne. Keď voda zmyla aj posledné kvapky krvi, bolo mi lepšie. A to ja mám byť akože upír?! A je mi zle z pohľadu na krv?
Vzala som Adrianovu ruku a prezrela si ju. "Ako je možné, že tam nie je nič? Vôbec nič!"
"Sila uzdravovania," odvetil pokojne. "Mala si mi povedať, že ti je z pohľadu na krv zle a nie tvrdiť niečo iné."
"Obyčajne mi zle nie je..."
"To ti tak verím," zasmial sa. "Naozaj som si mysle, že ma necháš vykrvácať priamo pred svojimi očami."
"Otočila by som sa od teba alebo by som odišla. Jednoduché," uškrnula som sa. Už mi bolo lepšie a teraz sme s Adrianom sedeli vedľa seba na pohovke. Adrian ma jemne štuchol do boku.
"Vážne by si ma tu nechala vykrvácať?" teraz sa ma to opýtal už o trochu vážnejšie.
Mykla som plecom. "Prečo nie." Pravda však bola úplne iná. Keby som vedela, čo sa stane, nenechala by som ho, aby sa porezal.
Adrian sa znovu len zasmial. "Potrebuješ lekciu klamania, ľaliové dievča?"
"To si nemyslím."
Adrian ma potom už len pochválil, že na prvý raz mi to šlo celkom dobre a vraj zajtra by sme mohli pokračovať. Potom som sa s ním rozlúčila a šla do svojho apartmánu, kde ma už čakala Gabrielle. Nervózne zamňaučala a obtrela sa mi o nohu.
"Ja viem, ja viem, celý deň som ťa tu nechala samú, však?" Spokojne zapriadla, keď som si ju vzala na ruky. Jednou rukou nebolo nič extra naliať mlieko do misky a tú misku potom položiť na zem, no aj tak sa mi to podarilo. Gabrielle zoskočila na zem a ihneď začala piť.
Ja som bola úplne unavená. Zvláštne však bolo, že sa mi nechcelo spať. toto bolo akési divné. Akoby ma psychicky vyčerpalo používanie éteru. Priznám, že dnes toho bolo na mňa príliš. Toľko éteru som naraz nepoužila už dosť dlho a uzdravovala som prvý raz. Takto čudne som sa cítila už pravdepodobne dlhšie. Bolo mi úplne nanič.
Zašla som do kúpeľne a napustila si plnú vaňu teplej vody. Horúca voda ma síce dokázala uvoľniť a vyhnať z mysle všetky myšlienky, no aj tam som sa cítila zle.
V chladničke som nemala nič, čo by sa dalo zjesť a do obchodu sa mi ísť nechcelo. Bola som ale hladná, tak jediná možnosť bola si niečo uvariť. Ako som tak prehľadávala poličky, našla som len cestoviny. Tak si uvarím cestoviny.
Keď som otvárala obal, nedala som si pozor a nechtiac sa rezla.
"Sakra," zanadávala som. no v tom som si uvedomila, že pri pohľade na svoju vlastnú krv mi bolo o niečo lepšie. Akoby tou krvou zo mňa vyšla aj tá blbá nálada. Pozerala som sa na tenučký pramienok krvi, ktorý mi tiekol po prste a dlani. Oblizla som si tú ranu a pohľad mi zrazu padol na nožík v umývadle.
Bez premýšľania som ho vzala a rezla sa po ruke. Zaštípalo to, no v porovnaní s tým, čo som cítila potom, to nebolo nič. Všimla som si, že krv tečie až príliš. Uvedomila som si, že som trafila tepnu a ak to ihneď nejako nezastavím, môžem vykrvácať. Srdce mi začalo biť rýchlejšie, čo spôsobilo, že krv sa mi valila ešte viac.
Priložila som si na ranu ruku a myslela na to, že sa to uzavrie. Presne tak, ako som to urobila dnes s Adrianom. No teraz sa mi točila hlava. Ktovie či k krvi alebo z toho, že som už stratila veľké množstvo krvi. Pre istotu som sa nepozerala na to, koľko jej je na zemi.
Nohy sa mi zrazu podlomili a ja som padla na zem. Pokúsila som sa v sebe nájsť ešte aspoň trošku viac sily a energie na to, aby som sa uzdravila, ale čím viac som sa snažila, tým menej mi to šlo. K tomu všetkému mi začali oťažievať viečka. Nechcela som zatvoriť oči, no nemala som síl na to, aby som sa tomu bránila.
Zatvorila som oči a v tom momente prestala vnímať všetko okolo seba.
Adrian nemohol uveriť tomu, ako mohol dovoliť, aby sa mu Christianova sestra dostala až tak pod kožu. Mal ju rád, no jej prítomnosť bola preňho ako droga. Niečo také naposledy pociťoval len pri Rose. Jeho vzťah s Jill sa tomuto rovnať nemohol. Jill bola len náhrada za Rose. on bol vtedy dosť mimo a Jill bola jediná, kto ho dokázal pochopiť. Mal ju rád, ale maximálne len ako mladšiu sestru. Bol medzi nimi veľký vekový rozdiel. Akoby medzi ním a Christinou nie, že?
Bol rád, že to Jill pochopila, aj keď ju to muselo veľmi raniť. Ktovie, čo by na ich vzťah povedala samotná kráľovná? Lissa by určite vyletela z kože, keby sa dozvedela, že jej nevlastná sestra chodí s Adrianom Ivaškom. Adrian sa na to snažil prestať myslieť. Svoje myšlienky sústreďoval len na Christinu. Ľaliové dievča. Tak rád ju tak oslovoval.
Zrazu ho napadlo, že ju pôjde pozrieť. Môže sa s ňou pozhovárať, dozvedieť sa o nej viac. Do svitania zostávajú ešte také tri hodiny, tak má čas.
Adrian zaklopal na dvere Christininho apartmánu, no nikto neotváral. Urobil tak ešte raz, hlasnejšie. Keď počul malú Gabrielle zamňaukať, prepadol ho divný pocit. Dobre vedel, že Christina je tam, no nespí.
"Christina?" spýtal sa nahlas a zabúchal na dvere. Keď sa nič nedialo, vytiahol mobil a vytočil Eddieho číslo. Ruky sa mu až triasli. Čo ak sa jej niečo stalo? Čo ak jej niekto ublížil? Na um mu zišlo niekoľko scén, ktoré by sa mohli udiať, kým tu bola. Panebože, čo ak ju napadli strigoji a ona sa im neubránila?
Eddie to zdvihol asi po piatom zazvonení. Adrian si vydýchol od úľavy, pretože dnes by to nemusel zdvihnúť vôbec - mal totiž voľno. "Deje sa niečo, Adrian?" Eddie už bol takpovediac zvyknutý na to, že za posledný rok sa nestalo nič zvláštne a Adrian mu nevolal už dosť dlho. Iba ak niečo potreboval.
"Príď hneď ku Christine. A makaj!" Hovor zrušil a snažil sa počuť z izby niečo viac, ako nervózne mňaukanie a škrabanie. Gabrielle bola za dverami a škriabala do dverí. Cítila jeho prítomnosť, tak sa ku nemu snažila dostať. Akoby chcela zavolať pomoc.
Adrian vedel, že na vykopnutie dverí silu nemá. Začalo ho štvať, že mal možnosť chodiť na výcvik morojov. Alebo keby mohol ovládať napríklad oheň - mohol by nejako roztaviť zámku.
"Čo sa stalo?" opýtal sa Eddie a nechápavo sa pozrel na Adriana a potom na dvere.
"Niečo je s Christinou!"
"Ako to môžeš vedieť?"
"Eddie, ver mi. Proste to tuším. Vyraz tie dvere." Eddie sa naňho šokovane pozrel. "Na čo čakáš?"
Keď sa Eddiemu podarilo vyraziť dvere, Adrian sa pozrel na Gabrielle. Tá mačka snáď tušila, že prišli na pomoc a viedla ich do malej kuchyne. Adrian vo vzduchu cítil pach krvi a takmer prestal dýchať, keď uvidel scénu pred sebou.
Christina ležala na zemi v kaluži krvi. Adrian si všimol hlbokú reznú ranu na zápästí. Neváhal ani sekundu a kľakol si k nej. Použil obrovské množstvo na jej uzdravenie, no nakoniec sa mu to predsa podarilo. Christina bola ešte stále v bezvedomí.
"Len mi sľúb, že bude v poriadku," prosil ho Eddie, keď Adrian vzal Christinu na ruky a odniesol ju do postele, kde ju položil a odhrnul jej vlasy z tváre.
"Bude v poriadku. Začal na ňu pôsobiť éter, čo nie je dobrá správa. Po prebudení bude potrebovať darcu a možno aj doktora. Mala by začať užívať lieky, inak sa jej stav zhorší už teraz."
Potom Adrian urobil niečo, čo Eddie vôbec nečakal. Pobozkal Christinu na čelo.
To prekvapilo aj nečakaného hosťa vo dverách.
"Adrian!"