Kapitola třetí

Judit do jednej v noci študovala Vanesine výsledky. Tomu dievčaťu neostáva veľa času. Jej telo bolo kompletne zničené. Desila sa okamihu, keď ju uvidí. Vtedy bude najlepšie vedieť, aké je všetko pominuteľné.

Teraz ležala v posteli, ale spánok neprichádzal. Zbytočne sa prehadzovala. Znovu a znovu k nej prichádzali spomienky na nemocnicu, záchvaty, bolesť a hroznú bezmocnosť. Potom zaútočili slová a obrázky zo záznamu a dookola ju mučili, zarezávali sa jej do mozgu.

Bola jej zima. Zamotala sa do paplóna ako obrovská larva. Potom sa potila ako hovädo, snažila sa skopať paplón, ktorý sa jej lepil na telo. Keby zaspí netrápili by ju všetky tie myšlienky. Spánok stále neprichádzal.

Opláchla si v kúpeľni tvár a oprela sa čelom o studené sklo. Spi, spi, spi, spi, SPI! Jasné a keď si rozkáže, tak všade budú dúhy a šteniatka (a ty štence všade naserú, takže tak či tak bude svet plný sračiek).

Naspäť v posteli. Sama, keby je tu Alex, aspoň sa môžu milovať, ale takto?

Počula tiché otváranie dverí. Alex je doma. Skontrolovala hodiny na nočnom stolíku, štyri ráno. Úžasné zajtra v práci bude ako zombí.

Počula tlmené kroky do kúpeľne. O chvíľu si k nej ľahne a ona možno aspoň na pár hodín zaspí. Pritúlia sa a ona zabudne na to, že jej život je úplne mimo toho všetkého o čom snívala, až na jednu vec - na neho. Kde sa toľko fláka? Z kúpeľne začula nejaké čudné zvuky a zacítila...to je krv?

Vymotala sa z postele a oprela sa o zárubňu v kúpeľni. "Rušný večer?"

Alex sa na ňu prekvapene otočil. Rukávy bledomodrej košele mal odtrhnuté a ruky celé krvavé. Cez tvár a brucho sa mu tiahlo niekoľko šrámov. "Len malá nehoda v kuchyni."

"Alexander Mark, máš obrovský problém ak si myslíš, že ma niečím takýmto oblafneš." Judit ochutnala vzduch. Samu seba mohla korunovať za kráľovnú krvi. Vedela o nej všetko. Poznala každý jej odtieň. Vedela rozlíšiť ľudskú krv, zvieraciu, vlkolačiu a bohvie ešte akú. Vravím, odborník. "A mala by som ešte dodať, že nemáš na sebe iba svoju krv."

"Ako vieš, že to nie je iba moja krv?" Na tvári mal podozrievavý pohľad. To si myslel, že ho sledovala alebo čo?

"Nezahováraj, odpovedaj." Alex si začal vyzliekať zvyšky košele. "Ja čakám."

Zareagoval trochu prehnane.

"A čo čakáš, že ti poviem? Nemienim ti klamať. Nepýtaj sa ma a nedonútiš ma k tomu."

"Fajn. Prepáč, že sa obťažujem o teba zaujímať. Už takú chybu nespravím." Urazená sa na päte otočila a zaliezla späť do postele. Toľko k jej životnému šťastiu a tomu správnemu partnerovi.

Z kúpeľne počula tiecť vodu. Smrad jeden, veď ona to z neho vytiahne. Čo si o sebe myslí, s ňou nebude nikto vyjebávať.

Moja a nie si tak trochu pokrytecká? Je. Mizerné svedomie, nejak sa ho nemôže zbaviť, zatiaľ. Správala by sa rovnako, keby sa on stará do jej práce.

Posteľ sa prehla ako sa Alex zasunul pod prikrývku a pritisol sa k nej. Ignorovala ho. Začal jej prechádzať rukami po tele. Ak si myslí, že sa k nemu otočí, tak sa mýli. Zozadu jej nežne bozkával krk pričom jej trochu okusoval krk. Pritláčal sa k nej, bol úplne vzrušený. Vo vzduchu sa šíril elektrický náboj.

Tak mu to odpustí, ale iba tentoraz. Ona k nemu tiež nie je úprimná. Otočila sa a zašepkala mu do ucha: "Ty mizerný smrad."

Tlmene sa zasmial a zaťahal jej za okraj trička. "Nie je ti v tom trochu teplo? Teraz som sa sprchoval a moja pokožka je ako ľad, nechceš sa schladiť?"

Nechala ho zo seba stiahnuť a prekotúľala sa na brucho. Alex potichu zavrčal a prešiel jej rukami po chrbte. Prehýbala sa pod dotykom jeho prstov na jej jazvách. Vo vzduchu lietali iskry.

Bola malátna a neschopná pohybu. Alex natiahol ruky popod jej brucho a vytiahol ju na všetky štyri. Potiahol ju ešte trochu vyššie pokiaľ nekľačala.

Zozadu sa jej nežne otieral o telo a potom ho do nej pomaly a plynule zasunul. Judit zastonala od rozkoše. Pomaly sa v nej hýbal. Obalený jej vlhkosťou sa kĺzal von a dnu.

Judit jednou rukou zvierala polku jeho zadku a druhou prechádzala po Alexovej ruke, ktorá hladila jej prsia. Jeho druhá ruka spočívala na jej lone spredu a tiež sa činila. V tomto bol Alex najlepší, poskytovať potešenie zároveň na viacerých úrovniach.

Jeho pohyby začínali byť naliehavejšie, ale táto poloha ho obmedzovala. Judit sa preto zosunula naspäť na všetky štyri. Dlhé vlasy sa jej rozprestreli po chrbte. Alex jej ich zhrnul na bok. Nechtami chodil hore-dolu po jazvách a bičoval ich oboch bolestnými záchvevmi rozkoše.

Rukami ju silno chytil za boky presne tak, ako to mala rada a zrýchlil tempo. Silnými prírazmi vytrvalo prirážal proti jej horúcemu vnútru.

Z hrdla jej vychádzali hlboké stony. Jej malé prsia sa pohupovali v tempe ako do nej vnikal. V podstate už nebral žiadne ohľady, dbal len na vlastné uspokojenie a to Judit vzrušovalo ešte viac. Bol v inom svete. Tvrdo prirážal a hlboko vrčal. Judit takú rozkoš ešte doteraz nezažila ani s ním. Taká neuveriteľná slasť. Vôbec nebrali ohľad na toho druhého a brali si čo chceli. Judit sa prehýbala tak, aby sa Alexovo vzrušenie dostalo presne tam, kde ho chcela. Alex ju nešetrne trhol naspäť. Tak úžasné, úplné naplnenie.

Zacítila to šklbanie, ktoré prezradzovalo, že Alex už bude. Zvalil sa na ňu, ale stále prirážal. Úplne sa na ňu položil, podopieral sa len jednou rukou. Druhou k nej znova zablúdil spredu.

Ak si myslela, že doteraz to bolo dobré, tak sa mýlila. To čo zažívala teraz sa nedalo k ničomu prirovnať.

Robili to doslovne ako dva psy. Mala pocit, že Alex zapojil nejaké neexistujúce svaly. A tá rýchlosť. Vtedy to prišlo. Urobila sa tak ako nikdy a vtedy sa Alexova ruka objavila pred jej ústami a ona po nej chňapla. Alex sa urobil v mocných zášklboch a pritom vydával neľudské zvuky.

Judit v ústach pocítila krv. Alex ruku neodťahoval a zároveň v nej stále zostával. Judit pila, pila Alexovu krv v silných dúškoch a Alex vzdychal a začal sa v nej znovu pohybovať.

Odtiahol jej ruku od úst a ona sa po nej žiadostivo natiahla. Pretočil ju na chrbát a pokračoval pričom jej ponúkol krk na krvavú hostinu. Od slasti zavzdychala. Zúrivo do nej pumpoval, pokiaľ sa nepriblížil ten okamih a tiež do nej nevnoril zuby.

Ochutnal jej krv, spoločne prestúpili orgazmus a dostali sa niekam, odkiaľ už niet návratu.

Ich spojenie bolo dokonalé a trvalé.

Judit musela vstávať o šiestej, aby sa stihla zastaviť za Vanesou ešte pred prácou. Bola unavená, ale odhodlaná. Nechala Alexovi odkaz, že dnes príde neskôr. Nestihla mu povedať o tom, čo bude robiť, ale povie mu to večer.

Cesta autom trvala asi trištvrte hodinu. Zastavila na adrese, ktorú jej Nora dala. Sedela v aute a snažila sa presvedčiť, že nič strašné sa nedeje. Ak si to bude dosť dlho nahovárať, možno sa to aj splní. Zhlboka sa nadýchla a vystúpila z auta.

Nora na ňu musela čakať, lebo okamžite vyšla z vchodových dverí a čakala, kým k nej Judit príde. Dom bol vlastne veľká vila, honosný a drahý. Judit by zaujímalo, koho peniaze zaplatili takéto bývanie. Nuž peniaze nie sú všetko.

"Som ti vďačná, že si prišla." Umlčala Noru mávnutím ruky. Nemá v pláne ju počúvať. Urobí to čo má a odíde.

"Vie o mne jej matka?"

"Povedala som jej, že som zohnala ešte jednu doktorku, špecialistku, aby sa na Vanesu pozrela. Ale už nemá nádej." Judit kývla hlavou a nechala sa odviesť do domu.

Dievča ležalo v izbe na prízemí. Pôvodné určenie izby bolo teraz nepodstatné. Miestnosť bola obdĺžnikového tvaru vymaľovaná na bielo. Množstvo prístrojov a skriniek s liekmi a vybavením. Niečo z toho najskôr nemali ani miestne nemocnice. Ďalší dôkaz o peniazoch, ktoré nič nepomôžu.

Judit uprela pohľad na miesto, ktorému sa tak dlho vyhýbala. Vanesa ležala v posteli. Obklopená množstvom hadičiek a káblov. Prístroje okolo pípali a pískali, pumpovali vzduch, dávkovali lieky a starali sa o všetky potreby tela.

"Zamkni dvere Nora. Nik nás nesmie vyrušiť." Nora z vnútra zamkla a pristúpila k posteli. To čo na nej ležalo sa už zďaleka nepodobalo na mladé dievča. Boli to len kosti obalené priesvitnou pokožkou. Holá lebka a vpadnuté oči. "Potrebujem sterilnú misku a nachystaj injekčné striekačky a ihly." Pochybovala, že by toto chúďatko bolo schopné niečo prehltnúť a ona do nej potrebovala toho dostať veľa. "Kde si môžem vydrhnúť ruky?" Nora ukázala k umývadlu v rohu. Judit si vyzliekla sako, a vyhrnula rukávy košele. Očistila si ruky a osušila si ich papierovými uterákmi. Nora už mala misku pripravenú. Judit nad ňu položila ruky a nechala ju naplniť krvou.

"Koľko toho mám nabrať?"

Judit sa zamyslela. "Na začiatok, štyri plné. Uvidím ako ju bude jej telo spotrebúvať. Liečba musí byť systematická a postupná, aby to jej telo vydržalo, a ak máte v úmysle do toho neskôr ťahať lekárov, tak aby sa im to nezdalo príliš podozrivé." Nora kývla a natiahla striekačky. Vpichla to Vanese do jednej z hadičiek a čakala.

Judit si pritiahla stoličku a chytila dievčinu za ruku. Papierová pokožka obopínajúca kosti nič iné. Tak jemná, že by ju mohla roztrhnúť keby sa prudšie pohne.

"Vanesa, dieťa, počúvaj. Teraz ťa to bude bolieť. Ale bolesť odíde a ty budeš znova zdravá. Musíš mi veriť." Judit zavrela oči a zamerala svoje vnútro na krv rozlievajúcu sa po chorom organizme. Cítila každú kvapku seba kolujúcu v tele ležiacom pred ňou.

Zrazu bola vnútri Vanesy. Videla a cítila všetko čo ju obklopovalo. Toto telo jej teraz patrilo. Môže s ním urobiť čokoľvek chce a nik jej v tom nezabráni. Môže ju zabiť a ušetriť ju všetkej bolesti. Ale na to nemá právo. Namiesto toho napla svoju myseľ a zisťovala skutočný rozsah škôd. Musí začať hneď, lebo tá malá zomrie už zajtra. Uchopila choré bunky a začala ich opravovať. Bola to zdĺhavá a duševne vyčerpávajúca práca. Jej myseľ sa napínala. Bolo to akési duševné pretláčanie sa rukami. Už ste skoro vyhrávali, keď vás to zrazilo naspäť.

Mala pocit, že to trvá neuveriteľne dlho. Sústredila sa na hlavu a hrudník, ale zásoby krvi už boli preč. Stiahla sa z Vanesinho tela a ovisla na stoličke. Zdvihla zrak k Nore, ktorá ju pozorovala. "Ako dlho som bola mimo?"

"Približne päť minút. Čo ti mám priniesť?"

"Niečo sladké. Čokoládu najlepšie a hrozno, hlavne nech je tam cukor. Nechám jej organizmus odpočinúť a zopakujem kúru ešte raz." Nora kývla a vyšla z miestnosti. Ešte strčila hlavu späť a povedala Judit, kde nájde kúpeľňu. Dobre že to urobila, bude totiž najskôr vracať. Hneď teraz. Vybehla von a bežala po chodbe. Rozrazila masívne dvere a vrhla sa dnu.

Triasla sa na celom tele. Skoro sa jej nepodarilo zamknúť si dvere. Zahľadela sa do zrkadla. Tvár mala unavenú, tmavé kruhy pod očami. Vypadala o desať rokov staršie. Ešte nikdy neskúšala takto niekoho liečiť. Bolo to neuveriteľne vyčerpávajúce. Opierala sa o umývadlo a zízala na svoj obraz, neuveriteľne ju fascinoval. Snažila sa presvedčiť, že nevyvráti raňajky. Zrazu sa ozvalo búchanie na dvere a Judit vystrašene vyskočila.

"Judit? Si v poriadku?" Bola to iba Nora, bála sa aby sa jej niečo nestalo. Nie preto, že by jej na Judit záležalo, len si chcela byť istá že nezdochla, aby mohla aj naďalej liečiť Vanesu.

Judit otvorila dvere. "Samozrejme že som. Nemáš sa čoho báť." Nechala sa odviesť do kuchyne. Nora jej pripravila toasty, čokoládu, nejaké ovocie a silný čierny čaj, poškuľovala aj po cereálnych tyčinkách, ale potom ich zavrhla. Po hodine bola schopná zákrok zopakovať.

Teraz jej pichla do hadičky štyri striekačky sama. Opravovala poškodený organizmus pokiaľ nespotrebovala všetky zásoby krvi. Keď skončila vyliala zvyšok z misky a vypláchla ju.

"Prídem okolo šiestej. Zariaď, aby ma nikto nevyrušoval." Kývla Nore a sama sa vyprevadila z domu. Vanesa vyzerala omnoho lepšie. Stále na umretie, ale lepšie. Bude to zdĺhavé a bolestivé pre obe. Naštartovala auto a odviezla sa do práce. Mala zapracovať na svojom vzhľade, ale uvedomila si to až vtedy keď Sára pri pohľade na ňu skoro spadla zo stoličky.

"Doprdele, cukrúšik, čo sa ti to stalo? Mala si autonehodu?" mala tak krásny ustaraný hlas a Judit to zrazu celé pripadalo naozaj vtipné. Rozosmiala sa. Mohla urobiť len to. Slzy jej totižto už dávno vyschli.

Vďaka Sáriným materinským pudom sa do poobedia duševne zotavila. Sára jej doniesla asi kilo sladkostí, uvarila jej silný čaj a stále štebotala. Judit tú ženu milovala. Dnes na ňu dokonca ani šéf nevrieskal (pretože Sára vrieskala na neho, úžasný deň).

Po práci sa znova odviezla za Vanesou. Podstúpila s ňou jednu kúru a pomaly mŕtva šla domov. Dnes sa musí vyspať.

Zabudla na to, že Alex vlastne ani netuší čo dnes robila. Upozornilo ju na to jeho zabohovanie a dva rozbité taniere, ktoré mu vypadli z rúk, keď prišla domov. Vysvetlila mu to najlepšie ako vedela a na konci dodala: "Nerobila by som to, ale viem, že jedine ja jej môžem pomôcť. Nemôžem ju nechať. Neviem to vysvetliť, ale to dievča musí žiť." Tiež jej šlo aj o to zistiť, kde sú jej hranice a ako môže ovplyvniť iných ľudí. Bol to experiment na umierajúcom a mala by sa hanbiť, ale nestalo sa tak.