Kapitola první

Neistota

 

Zozadu ju chytil za rameno. Čakala, že ju možno pobozká na krk, ale vážne nečakala, že jej zabodne nôž do chrbta. Doslovne. Vrazil ho tam tesne nad krížami a ťahal nahor. Na niečo také bola potrebná veľká fyzická sila a on ju rozhodne mal, o tom nebolo pochýb.

Podlomili sa jej kolená. Jemne ju chytil a zložil na zem.

"Pššt, tichučko...." šepkal.

Hlupák, ona nikdy nekričí. Ušlo jej len prekvapené vzdychnutie.

Zložil ju na chrbát, aby sa jej mohol pozerať do očí. Zhlboka sa nadýchol, priložil si prsty zmáčané jej krvou k nosu a tak trochu šialene sa usmial: "Vieš o tom, že tvoja krv hrozne vonia po železe? Toto som ešte necítil, a to som už čo-to zažil." Ďalší nafúkaný úsmev.

Keď sa tam na ňu tak vyškieral mala chuť začať sa smiať, ale hrozne. On nič netušil. Tento nafúkaný idiot si myslí, že JU môže niekto zabiť.

Ako tam pri nej čupel, začal sa podobať na obrovského moriaka. Tá predstava bola taká živá, že sa neudržala a rozchichotala sa. O chvíľu sa rozosmiala naplno a začala sa pomaly posúvať na lakťoch ďalej od neho.

"Neviem síce čo je tu také vtipné, ale myslím, že mi je to aj jedno. A vieš prečo ty suka? Lebo ti teraz podrežem krk. Čo na to povieš, budeš sa rehotať aj potom?"

Na chrbte už dávno pocítila to chvejivé brnenie, ako keby jej po tele pochoduje armáda mravcov alebo ešte lepšie stonožiek, vždy jej napadli tie neuveriteľne chlpaté a jemnučké motýlie húsenice.

Podoprela sa, pozrela naňho a smejúc sa zvalila späť na zem. Niečo mu povedala, ale zjavne nerozumel ani slovo, tak to teda znova zopakovala:

"Mňa ..... mňa nie je až tak.....ľahké zabiť."

Na tvári sa mu objavil dosť nechutný výraz, taký aký by mala vypchaná perzská mačka. Asi jej chcel dokázať, že on ju predsa len zabije, keď vtom ho z celej sily kopla pod koleno. Nemalo to taký účinok aký by si priala, keby stojí a trafí ho presne, tak to má vykĺbené (ha ha ha), ale aj toto stačilo. V momente keď sa zvalil na zem, ako tučný hlúpy moriak, až na to že nebol tučný, ale fakt sexy (sexy pomätený zjavne masový vrah, hmmm), zvrtla sa na zemi pre nôž a vrhla sa po ňom.

Bol rýchly ako samotný diabol, ale ona musela byť rýchlejšia, iná možnosť tu nie je. Ak ju dostane teraz, tak ju rozkrája na kúsky a ani jej schopnosti jej nepomôžu.

S nožom špinavým od jej krvi sa mu vrhla po krku. Ten smrad bol však poriadne silný, udrel ju do tváre a chniapal jej rukami po krku. Zrazu ho nahmatal a stlačil. Poriadne šklbnutie, skoro jej zlomil väz. Nôž jej vypadol z ruky. Prevrátil ju na chrbát a stále jej stáčal krk.

"Skap! Skap, ty suka, skap!!!" vrieskal na ňu ako pomaly padala niekam veľmi ďaleko.

Niečo tvrdé sa jej otrelo o nohu a keď si uvedomila čo, bolo to ako zásah elektrickým prúdom. Bol vzrušený. Stál mu. Urobí sa pri tom ako ju vraždí. To nedovolí. Bojovala vtedy a bude aj teraz.

Z celej sily ho kolenom zasiahla do rozkroku. Ako sa ti páči toto? Spadol na ňu a odvalil sa na bok. Toto ovládala, tvrdo kopnúť jej išlo vždy. Zrazu mala v ruke nôž.

Udrela. Raz, dvakrát....trikrát. Zatiaľ čo si rukami držal gule ona mu dobodala krk. Krv bola úplne všade. V mohutných prúdoch striekala z jeho tela. Šklbal sa ako ranené zviera a z krku mu vychádzali čudné bublavé zvuky. Za okamih bolo po tom.

Sedela v obývačke pri jeho mŕtvom tele s obrovským loveckým nožom v lone. Má v dome mŕtvolu, už zase, paráda.

Zazvonil telefón. Vstala a vzala si mobil zo stola tou menej zasvinenou rukou.

"Áno?"

"Ahoj, prepáč, že ťa ruším, ale chcem vedieť či ten zajtrajšok platí alebo nie. Lebo keď máš teraz toho nového, neviem či pôjdeš."

"Ale áno pôjdem, náš vzťah bol totiž......" zablúdila pohľadom k telu na zemi a zastriekanej obývačke "......ukončený, dramaticky. Čo ti poviem zas jeden teatrálny chlap."

"Och, zlato, to ma mrzí." No jasné určite.

"Nie to nemusí, bol to hajzel. Uvidíme sa zajtra, musím ísť, čau" Zložila ju skôr ako mohla niečo povedať. Asi to nebolo slušné, ale rozhodne to bolo praktické. Aj tak jej priateľka nebola zrovna typ čo si niečo také berie, bola totiž príliš sprostá, aby si to uvedomila.

Odložila telefón a zablúdila do minulosti. Nemala tú cestu rada, ale v takýchto chvíľach jej pomáhala, ukazovala jej, že zvládla už aj horšie veci. Zažila, to áno......