Kapitola osmá
03.03.2012 21:47
"Pracuj ty mizerná mašina! Kto toto na mňa zoslal?! Ak sa nezapneš, tak ťa roztrieskam!!!"
"Judit, zlato, prečo sa vyhrážaš tomu kávovaru?" Alexova strapatá blond hlava sa vystrčila z dverí. Bolo krásne utorňajšie ráno.
"Chcela som ti urobiť k raňajkám kávu, ale ten pekelný stroj bol zoslaný aby ma pripravil o posledné zvyšky rozumu."
Alex vyšiel z kúpeľne oblečený len v malých modrých slipoch. Stlačil pár gombíkov a kávovar začal fungovať. "To si ho nikdy nepoužila?"
"Ale hej, raz keď som ho kúpila som si preštudovala návod a skúsila či funguje." Judit kávu vlastne nikdy nepila. Alex len pokrútil hlavou a pobozkal ju na vrch hlavy. Ako táto žena môže v práci používať počítače a iné kancelárske vybavenie?
"Dnes musím ísť do práce."
Trochu sa zarazila. "Dobre, kedy odchádzaš?"
Alex sa zamyslel, začal sa hrať s Juditinými vlasmi. "Obyčajne som chodil pred stmievaním a zostával do svitania. Ale dohodol som to so šéfom a budem chodiť od desiatej do štvrtej, piatej. Uvidí sa ako to bude fungovať."
Toto je naprd. Ona je v kancli od deviatej do piatej, čiže celý deň a on je preč celú noc. Hneď by zo svojej nudnej práce odišla, ale ako by potom vysvetlila svoj nadštandardný príjem?
Vzdychla si: "Idem pozrieť poštu." Pár účtov, nejaké reklamy a TEN list. Na okamih jej zamrzol dych. Objednávka.
Pred rokom a pol dostala takýto list prvýkrát spolu s balíčkom. V balíčku bol strieborný náhrdelník. Tvorila ho tenká mriežka, na ktorú sa dali pripnúť jednoduché rovnoramenné strieborné krížiky. Musel byť robený na mieru, lebo jej tesne obopínal krk. Dali sa k nemu pripnúť tri retiazky s rovnakými krížikmi ako boli na náhrdelníku.
V liste bola veľmi štedrá ponuka práce. Tí ľudia vedeli čo sa s ňou posledné roky dialo. Vysvetlili jej v ňom, čo všetko môže prostredníctvom svojho "daru" dosiahnuť. Priložená bola fotka a adresa. Ak má o prácu záujem, mala osobu na fotke premyslene odstrániť. Bol to upír. Beštia, ktorá za niekoľko desaťročí mučila množstvo detí. Nevedela prečo, ale verila im.
Šla, donútila ho napiť sa jej krvi a on potom spáchal samovraždu na slnku. Odmenou jej bol dobrý pocit, päťdesiattisíc a zafírový náhrdelník.
Cyklus pokračoval. Prišiel list, Judit vykonala prácu a po jej skončení prišla platba v podobe šperkov alebo peňazí.
Najťažšie bolo vymyslieť ako sa zbaviť tela. Pri predposlednom to nedopadlo dobre. Načapali ju s telom v byte, kde sa ten upír zdržiaval. Podarilo sa jej z toho vykrútiť, ale iba tak tak.
Spravila ešte jedného, ale potom to na čas nechala. Aspoň na čas, kým sa o ňu neprestane zaujímať polícia. Verejnosť začínala byť dosť pre-upírsky ladená (čo asi nikdy nepochopí).
Otvorila list. Bola tam fotka mladej upírky a adresa. Nebolo na čase vrátiť sa do práce? Posledné tri odmietla. Mala dosť peňazí, ale aj tak. Túto urobí. Prešla prstom po tvári na fotke: "Onedlho sa stretneme zlato."
"Čo si to hovorila?" volal na ňu Alex z kuchyne.
"Komentujem svoju poštu." strčila fotku späť do obálky "Samé účty a nezmyselné reklamy."
"Kašli na to, poď sa najesť."
Na stole čakala kopa jedla. Jedna z výhod, že váš drahý je vlkolak je jeho rýchlosť. Za krátky čas dokáže nachystať množstvo vecí.
Zložila účty na stôl. Alex si ich zbežne prezrel a znechutene odložil nabok. "Tento byt je tvoj? Myslel som si, že ho máš len prenajatý."
"Dostala som naň veľmi dobrú cenu, bol v hroznom stave. Hm, počuj vo štvrtok musím na pracovnú cestu, ale v piatok doobeda už budem určite doma." Alex len pokýval hlavou na nič sa nepýtal dokonalý muž.
Keď sa Alex vracal ráno domov, tešil sa na Judit ako malé decko na lízanku. Nechápal to, že kvôli nej za tak krátky čas zmenil svoj život tak radikálne. Presťahoval sa z miesta, kde žil od pätnástich, už nikdy viac nedovolí, aby si z neho Nicholas urobil olovrant. Zapredal by pre ňu dušu. Po ceste do spálne sa potichu vyzliekal.
Na posteli ležala Judit. Mala na sebe nadrozmerné tričko Harley Davidson. Paplón bol skopaný na zem a ona sa nepokojne prevracala a niečo mrmlala. Jej po pás dlhé hnedé vlasy boli rozhádzané po posteli. Neustále niečo opakovala, tentoraz hlasnejšie. Hrôza z jej tela doslova vyžarovala. Dotkol sa jej líca. Bola úplne ľadová, tvár mala orosenú jemným potom.
Vtedy to zacítil. Nebola orosená potom, ale jemnou krvou. Zdvihol si ruku k tvári a nasal vzduch. Vôňa tak lahodná, lákala ho, nútila, vábila. Musel ju oliznúť, aspoň raz.
Juditine nohy sa začali šklbať. Spamätal sa a začal ju budiť.
"Judit, zlato, no tak."
So šklbnutím otvorila oči, vytrhla sa mu a snažila sa od neho dostať čo najďalej. Jej telo vysielalo paniku vo vlnách.
"Judit, to som ja Alex." Chvíľu jej trvalo kým sa prebrala natoľko aby ho spoznala.
"Tvoje ruky." dostala nakoniec zo seba. Pozrel dolu a zistil, že sú červené od jej krvi. Vrhla sa k nemu a vliekla ho do kúpeľne. Pustila vodu v umývadle a horúčkovito mu ich začala drhnúť.
"Judit, to je dobré už sú čisté. To stačí. Nič mi nie je." zastavil vodu a chytil ju za ruky. Vo svetle žiarovky vyzerala strašne. Oči rozšírené, na tvári rozmazaná krv od toho ako ju budil, vlasy strapaté. Ako sa na ňu pozeral neuveriteľne sa vzrušil. Bolo to od neho hnusné, ale niektoré telesné funkcie sa nedajú ovládať.
Zhodila zo seba tričko, vošla do vane a začala sa dôsledne umývať. Mal pocit, že chce pri tom zo seba zoškriabať pokožku, tak to radšej prevzal do vlastných rúk. Potom ju zabalil do mäkkej osušky a odniesol do postele.
Nahú ju prikryl paplónom a privinul sa k nej. Stále bola úplne ľadová. Obalil ju svojím telom a bdel pokiaľ nezaspala.
Vtedy sa rozhodol. Túto ženu nikdy neopustí. Nikdy. Ona je jeho Sidir a tak to aj zostane.