Kapitola devátá

Adrianovi som sa ospravedlnila, že mám nejaké povinnosti, ktoré by som mala urobiť. Nechcela som mu hovoriť, že ma na krv úplne prešla chuť. Stále som nemohla uveriť, že by mala kráľovnina sestra niečo s Adrianom. Veď má len šestnásť a on dvadsaťdva, čiže je o šesť rokov od nej starší.

Po tomto som nemala náladu na nič, najradšej by som sa niekde zahrabala a zostala tam do konca svojho života. Myslela som si, že Adrian je ten najúžasnejší chalan, akého som mohla na dvore stretnúť. No mýlila som sa. Jill Mastrano-Dragomirovú nemám v láske od prvého stretnutia. Je mi príliš nesympatická a označila by som ju za svojho energetického upíra, pretože som sa vždy tešila, kedy konečne odíde.

Bola som príliš unavená na to, aby som šla k morojom, ktorí používajú mágiu na obranu. Bol medzi nimi aj Christian, no keby ma uvidel, iste by sa mu zo mňa podarilo vytiahnuť priznanie... že som sa asi zamilovala do Adriana. Nie asi, ale určite. Už od prvej chvíle ma to k nemu akosi priťahuje. Možno to bude len tým, že ma premenil späť na moroja. Kiežby.

"Christina, otvor tie prekliate dvere!" opakoval Christian už asi po stý raz. Nemala som v pláne mu ísť otvoriť. Nálada mi klesla pod bod mrazu. "Sakra, Dimitrij, môžeš vyraziť tie dvere?" opýtal sa ho podráždene a ja som si len mohla domyslieť, ako sa naňho bude štvať, keď mu odpovie, že nie. Môj braček si myslí, že Dimitrij je jeho sluha.

"Nie." Presne tak, ako som povedala. Sama pre seba som sa usmiala.

"Nebudem ti opakovať tú vetu, že mám zas chuť požiadať o vymenenie strážcu, dobre?"

"Myslím, že to ani nebude potrebné."

"Dimitrij, neštvi ma a niečo urob. A ty, Christina, ak do tridsiatich sekúnd neotvoríš, budeš si musieť zaobstarať nové dvere." Akoby to bol problém.

"Otváranie dverí nie je v popise mojej práce, prepáč," odvetil Dimitrij a podľa jeho hlasu som poznala, že sa usmieva. Dimitrij by mal Christiana vytáčať fakt len občas, inak od neho jednu schytá.

"Ma tak svrbí pravá päsť... nevieš, že prečo?" Pre istotu som sa postavila a zamierila k dverám. Pomaly som otvorila dvere.

"Len aby ste sa tu nepozabíjali." Christian si od úľavy vydýchol a premeral si ma od hlavy po päty.

"Deje sa niečo?" Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Nemala som v pláne mu hovoriť, čo sa stalo a z čoho mám skazený celý deň. A možno to je to šialenstvo spôsobené éterom.

"Nie."

Nasledujúcich pár hodín bolo fakt nudných. Najskôr som sa s Christianom bavila o tom súde s Tašou Ozerovou. Vraj nás tam nejako prepašuje. Potom, keď Christian a Dimitrij odišli, som zaspala. Bol to celkom vyčerpávajúci deň.

Zobudila som sa dosť zavčasu. Ešte stále svietilo slnko, čo znamenalo, že tu musím zostať. Túto časť dňa som naozaj neznášala. No aspoň som sa mohla v pokoji prezliecť do niečoho slušnejšieho, namaľovať a ísť za Christianom. Keďže je Taša jeho príbuzná, chce ísť na súd. Ja sa tam chcem dostať hlavne pre to, aby som ju videla. Chcela som sa na vlastné oči presvedčiť, či sa naozaj podobáme.

Obliekla som si džínsy a k ním tyrkysový rolák. Takto oblečená som sa vybrala za bratom. Samozrejme, až keď prestalo svietiť slnko.

"Taša bude vedieť, kto si. To si pamätaj. Vedela o tebe," povedal mi Christian, keď sme kráčali.... neviem kde, keďže to tu ešte nepoznám.

"Načo mi to hovoríš?" opýtala som sa ho. Netušila som, či mi tým chce niečo naznačiť, alebo to povedal len tak - nech nie je ticho.

"Len tak." Vzdychla som a oprela sa o operadlo na stoličke. Už sa nemôžem dočkať, kedy uvidím svoju tetu. Ďalšieho člena rodiny, vraha, ktorý zabil kráľovnú, moroja, ktorý ma pozná... toto ešte len bude zaujímavé. Čo ak budeme mať možnosť si pohovoriť? O tom síce pochybujem, no od nej by som sa možno dozvedela niečo viac o rodičoch. Doteraz ma to nezaujímalo, no ako som tak trávila čas s Christianom, túžila by som o nich vedieť niečo viac. Ktovie, ako by sa môj život vyvíjal ďalej, keby sa dobrovoľne nestali strigojmi? Asi by som teraz bola ešte stále na nejakej akadémii, ktorej sa netýka zákon o šestnásťročných strážcoch. Potom by som asi žila tu, na kráľovskom dvore. A vlastne by som bola tam, kde aj dnes. No nebola by som alchymista a nemala by som také skúsenosti, aké som stihla nazbierať za tých pár mesiacov.

To mi pripomína, že by som mala zájsť za samotnou kráľovnou ohľadom môjho pridelenia. Ale to asi radšej až neskôr. Najskôr by som sa mala naučiť poriadne ovládať éter. To by mohlo pomôcť pri likvidovaní strigojov.

Keď sme prišli do nejakej miestnosti, prvé, čo mi bilo do očí, bola Adrianova aura. Tá bola fakt výrazná. Som si sitá, že to bol, pretože kto iný by ovládal éter ak nie on, kráľovná alebo Soňa Karpová, ktorá sa súdu iste nezúčastní? Jill tu nebola, pretože jeho aura nežiarila. Brala som to ako pozitívnu vec, pretože som sa na ňu fakt nemohla pozerať. Prišla mi ako rozmaznaná princezná. Ak by tu bola, pravdepodobne by som sa na päte otočila a vyšla von. A bolo by mi srdečne jedno, či uvidím Tašu alebo nie. Proste pohľad na Jill mi dokázal skaziť celý deň. Akoby som od doobeda nemala skazenú náladu a chuť do jedla.

S Christianom a Dimitrijm sme si sadli vedľa Adriana. Vlastne si k nemu sadol Christian a ja som nechala Dimitrijho, aby si sadol medzi mňa a Christiana. Nenamietal, takže som bola rada. Adrian sa naklonil, aby sa na mňa pozrel, no všimla som si to skôr, ako som sa mu stihla pozrieť do očí. Pohľad som upierala na nervózneho strážcu, ktorý v rukách kŕčovito zvieral nejaké papiere a neustále sa pozeral raz do nich a raz na morojov a ich strážcov, ktorí tu pomaly prichádzali.

Keď som kútikom oka zbadala, že Adrian si len povzdychol a znovu sa oprel o stoličku, pozrela som sa jeho smerom a kútikmi úst mi začalo trhať. Takže jeho zaujíma, ako sa cítim, hej? Prečo teraz nejde za Jill? Pochybujem, že sa tu vôbec ukáže. Alebo žeby mu na Jill nezáležalo? Mala by som uňho vôbec šancu? Preboha, Christina, spamätaj sa!- okríkla som sa v mysli. Je to len jeden ďalší kráľovský moroj, s ktorým by si sa nechcela zapliesť. Ale čo ak je iný? Mne sa zdal celkom milý a v jeho prítomnosti som sa cítila naozaj príjemne.

Takýto vnútorný boj som tu sama so sebou viedla až dovtedy, kým prvý svedok nezačal vypovedať. Bol to ten nervózny strážca. Alebo len dhampýr? Vraj priznáva, že ho niekto podplatil, aby klamal o tom, kde bola Rose. Ten niekto bol pravdepodobne strážca Tašy Ozerovej, no nikto nevie, či to je pravda.

Ďalšej som nič nevnímala.... až do chvíle, kedy tu doviedli postavu s čiernymi rozpustenými vlasmi do pol pásu, výraznými modrými očami a zjazvenou tvárou. Okolo nej boli traja strážcovia. Bola to Taša Ozerová a všetci mali pravdu - naozaj sa na mňa podobala.

Od prekvapenia som vydýchla a nespustila z nej oči. Nevedela som ani to, čo hovorila. Bolo mi to jedno. Taša bola ako moje dvojča.

Keď sa konečne pozrela mojím smerom, oči sa jej od úžasu rozšírili a usmiala sa na mňa. "Nikdy sa o tebe nemal nikto dozvedieť!" povedala. Dobre som vedela, že to bolo adresované mne. Ako to myslela?

Spolu s Christianom sme sa na seba zmätene pozreli.

"Si v poriadku?" opýtal sa ma Dimitrij, keď sa to všetko skončilo a ja som sa akosi nemala k tomu, aby som sa postavila a odišla. Stále som bola mimo z toho, čo mi povedala Taša. Taktiež som si nemyslela, že sa na seba budeme podobať až tak, keď je medzi nami dosť veľký vekový rozdiel.

"Neviem, asi nie," odpovedala som. Postavila som sa a nasledovala ho. Christian kráčal asi tri metre pred nami a Adriana som tu nikde nevidela.

Rozbehla som sa k darcom. Krv som potrebovala naozaj súrne. Bola som úplne vyčerpaná a všetky tieto veci zo mňa úplne vysali energiu. Najskôr Jill s Adrianom, a potom Taša, ktorá mi povedala, že sa o mne nemal nikto dozvedieť. Nemala som proste náladu na nič. Tak to vyzerá, že dnes dočítam tú knihu a pôjdem si pospať. Zajtra by som mohla zájsť za Adrianom, nech mi povie, čo všetko by som mala vedieť ovládať, aby som mohla éter naplno používať. Nič viac. Možno za ním nepôjdem - všetko závidí od toho, akú náladu budem mať.

Zrazu som za sebou započula nejaké šuchnutie a kroky. Vedela som, že na mnou nikto nešiel. A tiež - načo by niekto šiel k darcom touto uličkou, skratkou, cez kríky? V tomto čase jedine idiot. Zastala som a poobzerala sa. srdce mi začalo biť rýchlejšie. Mala som pocit, že ma niekto prenasleduje. No mohlo by to byť aj akékoľvek bezvýznamné puknutie konára.

Radšej som pridala do kroku, takmer som bežala. Chcela som byť pri darcoch čo najskôr. Pretože o takých dvadsať minút začne svitať. Ak by som sa dovtedy nestihla napiť krvi, znamenalo by to, že musím zostať pri darcoch. No to by nebolo možné, čiže by mi nezostávalo nič iné, než sa cez krásny slnečný deň trepať domov. Au.

Niečo do mňa zboku narazilo. Bol to nejaký strážca, pravdepodobne, alebo dhampýr. Vedela som len to, že bol dobre vycvičený a ja slabá. Zvalil ma na zem, čím mi vyrazil dych. Mala som problém sa nadýchnuť. No to nebolo nič v porovnaní s tým, že sa ma snažil udrieť. Videla som jeho päsť, ktorou mi mieril rovno na tvár. našťastie sa mi podarilo uhnúť a odsotiť ho nabok. Čo to doňho sakra vošlo? Prečo ma napadol? Bol to strážca a nie hocijaký dhampýr. Tento bol fakt šikovný. Aspoň sa mi to zdalo, keď som sa naňho pozrela. Pripomínal mi Eddieho.

Keď som sa postavila, znovu na mňa zaútočil. Teraz mi nejakým zázrakom potkol nohy, keď som sa snažila od neho odstúpiť. Pocítila som silný náraz do hlavy, a potom už len tmu.