9.Kapitola
02.03.2012 07:36
9. kapitola
"Kam ma to vedieš, Dereck?" spýtala som sa a snažila sa ho zastaviť. Nuž, on sa ani len neotočil!
"Do bezpečia."
"A to je kam? Do nejakej hrobky? Jaskyne? Podzemného tunela?" hádala som. Poznám ho už dosť dlho na to, aby som si nedomyslela, že buď sa deje niečo vážne, alebo mu totálne preskočilo a je z neho nejaký psychopat.
"Minie, na nič sa nepýtaj a poď!" sykol a ťahal ma von. Držal ma za ruku tak pevne, až som si myslela, že mi ju odtrhne. Čo sa to vlastne deje? Prečo ma chce odtiaľto dostať preč? "Pôjdeme zadným vchodom. Tam počkáš, kým ja zbehnem po moje auto. Potom pôjdeme k Morgan."
"Nie!"
"Žiadne protestovanie."
"Čo ak ťa neposlúchnem a zostanem tu? Alebo pôjdem domov." Dobre. Tak po prvé - kedysi bol normálny a po druhé... je ešte stále normálny?
"Tak potom ti hrozí smrť."
"Nerob si zo mňa dobrý deň, Der. Je to nejaký fór? Skrytá kamera?" Zaťala som zuby a z celej sily trhla rukou. Dereck ma pustil a prekvapene sa na mňa pozrel. Jeho pohľad sa však vzápätí zmenil na posmešný a drsný zároveň.
"Dočerta, Minie. Prosím ťa... neviem, ako to vyjadriť, ale potrebujem vedieť, že si v bezpečí. Nezniesol by som, ak by sa ti niečo stalo. Vieš, ako dlho som na teba čakal? Vieš si predstaviť, čo to pre mňa znamenalo, ak som ťa nevidel tak dlho?" Vyvalila som na neho oči. Mykol plecami.
"Odmietam ťa počúvať, čo je správne a čo nie."
"Prečo, Min?" opýtal sa a urobil krok vpred - krok ku mne. "Čo som ti urobil alebo povedal, že ma nechceš vypočuť?" spýtal sa pošepky a sklonil sa ku mne. Jeho ruku som pocítila na líci. Jeho prsty zľahka kopírovali rysy mojej tváre. Nebolo to nepríjemné, no necítila som sa dvakrát najlepšie. Celý čas sa mi pozeral do očí. Tie jeho boli také neodolateľné a krásne zároveň. Bol by hriech odvrátiť sa od neho práve v tejto chvíli.
"Vieš, čo si urobil, Dereck?" vydýchla som. Keď sa jeho jemné prsty dotkli mojich pier, zachvela som sa a kolená sa mi takmer podlomili. Chcela som, nech ma pobozká. Nech sa ku mne skloní ešte bližšie. No ja som sa nedokázala ani len pohnúť. Myslím, že ak by som sa pohla ešte o kúsoček, znovu by som sa prebudila zo sna.
Áno, toto je len sen!
"Nie, Min." Zatvoril oči a sklonil hlavu. Nie ku mne, ale k zemi. Tak prerušil náš očný kontakt. Takmer som nesúhlasne zahmkala, no jeho prsty, ktoré mal ešte stále na mojich perách, sa pohli. Pohladil ma po vlasoch a zhlboka dýchal. "Chcem, aby si mi verila, Minie."
V tom... akoby ma niekto oblial studenou vodou.
Zdvihla som ruku a odtiahla od tváre tú Dereckov. Prekvapene sa na mňa pozrel.
"Dereck, však to nebol sen?"
"Čo máš teraz na mysli? Pretože ak myslíš toto, tak nie, naozaj som sa ťa chystal pobozkať a ty si sa vôbec nebránila."
"Nie, na toto som absolútne nemyslela, Der! Toto by sa nikdy nestalo, iba ak..." vo sne!
"Aha, ty myslíš na to pred tým, však?" Prikývla som a čakala, čo mi na to odpovie. "Vieš, je tu možno ešte niečo, čo by si mala vedieť," začal a celú si ma prezrel. Akoby sa ešte rozhodoval, či mi to povedať alebo nie. "Nie som ako ty," povedal napokon. Vyvalila som na neho oči. Toto je všetko, čo mi chcel povedať? Pripravovala som si, že povie, že trpí psychokinézou. To by som ešte zvládla, ale toto ma úplne dostalo! Taká blbosť...
"No, to som si stihla všimnúť. Teraz, ak dovolíš, rada by som sa dostala domov. Nemusíš mi robiť bodyguarda," precedila som cez zaťaté zuby a šikovne sa mu vyhla. Teraz som mala cestu k zadnému východu úplne voľnú.
Obzrela som sa za seba. Dereck mi už bol v pätách a chystal sa ma schytiť za ruku. Otočila som sa a chcela rozbehnúť, no nohy mi vypovedali službu hneď po tom, čo som pred sebou zbadala Agnes. Myslela som si, že padnem na zem, no Dereckove ruky ma zachytili. Pevne ma chytil okolo pása, a tak mi zmaril pokus o útek.
Stála pri zrkadle, v rukách mala posteľnú bielizeň a usmievala sa na mňa. Prisahám, že vyzerala najmenej o päť rokov mladšie. Ale na jej tvári mi prekážali fialovo-modré kruhy pod očami. Akoby naozaj dlho nespala. Pleť mala nezdravo bielu a červené pery boli také výrazné!
"Ak nemáte službu, nemali by ste sa tu potulovať," upozornila nás. Dereck ma ešte stále držal vo svojom objatí. Pred Agnes mi to bolo nepríjemné, keďže je matka Eliota. Ale ja neviem, kde je Eliot... nikto to nevie a ona sa oňho až tak nezaujíma, takže s Dereckom by nemal byť problém.
"Pani Grumpová, prepáčte. Len sme sa s Minie rozprávali o tom, čo sme robili, kým sme neboli spolu. Predsa - dva roky je dosť, no nie?" odpovedal pohotovo Dereck. Ospravedlňujúco som sa na ňu usmiala. Eliotova mama len kývla hlavou a odkráčala preč.
"Teoreticky som mŕtvy človek," skonštatovala som s povzdychom, keď som sa pozrela na miesto, ktorým odišla.
"Nad smrťou ani neuvažuj."
"Ale... ty si to nevidel? Eliot tu nie je, takže teraz si budem pripadať ako najväčšia šľapka. Teda takto ma iste vidí ona." Len nesúhlasne pokrútil hlavou a naznačil, aby som pokračovala v ceste. Ak to nenechá len tak, povie to Eliotovi a ja budem mať problém. Naozaj to vyzeralo tak, že sme spolu.
"Minie, nerob unáhlené závery, áno?"
Prikývla som. "Ako povieš."
Prešli sme cez zadné dvere a úzkou uličkou sme prešli až na parkovisko. Kráčali sme mlčky, no myslím, že čoskoro jeden z nás bude musieť prehovoriť. Načo ma chce odvliecť k Morgan? Čo je také dôležité, že to musí byť už teraz?
Zrazu na nás niekto zakričal: "Hej!" Vedela som, čí je to hlas, no aj tak som zastala a otočila sa. Dúfam, že to nie je to, čo si myslím. Však nebudem mať problém?
"Čo sa deje?" spýtala som sa Agnes.
"Mohli by ste mi s niečím pomôcť? Potrebovala by som preniesť jeden dosť veľký a ťažký stôl v jedálni na prízemí."
"Prečo nie," odvetil Dereck s úsmevom na perách. Pozrel sa na mňa a naznačil, aby som išla do auta.
"Neviem, ktoré je tvoje auto."
"Tak poď, pomoc sa zíde," povedala Agnes. Dereck si vzdychol a vykročil späť k hotelu. Šla som za ním. Na Agnes sa mi zdalo niečo iné. Možno tón, akým hovorila. Taký som u nej ešte nepočula.
Keď sme kráčali cez chodbu, Agnes zastala. Bolo to pri jednom z obrovských zrkadiel, ktoré sú na každej chodbe. Otočila sa k nám s posmešným výrazom v tvári.
"Nechali ste sa oklamať," zasmiala sa. "Tossten?" zvolala na niekoho. Derecka predo mnou úplne prikovalo k zemi, neurobil jediný pohyb.
"Ako...?" začal, no Agnes ho prerušila: "Vieš, niekedy je dobré byť dobre informovaný o všetkom, čo sa v Mystery deje a kto tu vlastne pracuje. Zvláštne, že som sa o vás dozvedela len nedávno." O kom? O Dereckovi? Hovorí to tak, akoby Dereck bol niekto, kto tu nemá čo robiť. A kto je ten Tossten?
"Ďakujem ti, Agnes, už to zvládnem aj sám," ozval sa mužský hlas spoza nás. Otočila som sa a konečne zbadala toho muža. Bol vysoký, možno o pár centimetrov vyšší od Derecka. A to je čo povedať, keďže Dereckovi siaham len po hruď. Tossten mal svetlohnedé vlasy, niektoré pramene vlasov mal dokonca blond. Vlasy nemal krátke. Boli sčesané do jednej strany. Výrazné zelenomodré oči upieral na nás a na perách sa mu pohrával úsmev.
Len teraz som si začala uvedomovať, v akej situácii sme sa ocitli. Kto sú vlastne ľudia okolo mňa? Prečo sa správajú tak divne?
Dereck ma zrazu schytil za pás a pritiahol k sebe bližšie.
"Toto nebolo v pláne," šepol mi do ucha. Tak v to dúfam! Nepovedala som to nahlas, no bolo to jasné.
"Majte sa," zatrilkovala Agnes a už boli počuť len jej klopkajúce topánky na opätku.