5.Kapitola
02.03.2012 07:32
5. kapitola
Odmietala som to prijať. Eliot je tým pádom mŕtvy? Alebo len jednoducho zmizol? To nie je možné, nemôže to byť pravda. Ale ako by preboha zmizol v tom výbuchu? To je nemožné...
Sebastian sa odo mňa odtiahol. "Krv ti z rany na hlave už, našťastie, prestala tiecť."
"Ďakujem," vzlykla som.
"Bude dobre," povedal a pohladil ma po tvári. Pozrela som sa mu do jeho úprimných, hnedých očí. Taktiež v nich mal obrovskú bolesť. Predsa len. Eliot je a možnože už bol jeho priateľ. Znova ma prepadol pocit straty, prázdnoty a obrovskej bolesti. Akoby mi srdce niekto vyrval priamo z tela. A naozaj by mi už ani nechýbalo... ak tu nie je Eliot, nemá cenu žiť a trápiť sa na tomto svete bez mojej lásky.
"Nie, Sebastian, nebude..."
"Nemysli na to. Snaž sa zabudnúť alebo čo. Možno som si len nevšimol ako ho vynášajú a už je v nemocnici. Nerob si pre to ťažkú hlavu. Potrebuješ sa teraz zotaviť, Minie!"
"Ako môžeš niečo také povedať! Sebastian, ty nemáš svoju lásku, ktorá ti zrazu z ničoho nič zmizla!" skríkla som. Rukami som sa pevne chytila operadiel na pohovke a zhlboka sa nadýchla.
"Mýliš sa," šepol.
"Čo, prosím?"
"Povedal som, že sa s tou láskou mýliš. Mám niekoho, na kom mi veľmi záleží. A nechcel by som ho stratiť."
Tak to je naozaj skvelé. Nielen, že sa tu rozkrikujem po jednom dobrom človekovi, ktorý vlastne za nič nemôže, ale ešte ho aj obviňujem z úplne sprostých vecí! Niečo so mnou nie je v poriadku.
"Prepáč mi to. Ja... ja už neviem, čo hovorím."
"Viem, čo prežívaš." Už som mu chcela vykríknuť, že nie! Že nevie, čo prežívam a koľko pocitov sa vo mne mieša. A že prevláda len tá otrasná nálada. Ale včas som si stihla uvedomiť, že takto by som sa s ním len zbytočne hádala, a to nechcem.
Pozrela som sa na Morgan. Kľačala pri druhej pohovke a niečo hovorila Damienovi. Dam je, mimochodom, jej priateľ. Myslím, že už nepotrvá dlho a požiada ju o ruku. Dobre ich oboch poznám a viem aj to, že sa milujú už niekoľko rokov. Tuším, že už od strednej!
Teraz boli pri Riley. Chcela som zistiť, ako na tom je. Ale pochybujem, že by mi to Sebastian dovolil.
"Tí záchranári a nemocnica je nutná?" spýtala som sa, keď som zbadala nejakých dvoch mužov, ktorí mali namierené priamo k nám.
"Tlaková vlna ťa odhodila do steny a máš rozbitú hlavu. Ale ako vidím, si pri zmysloch. Nemyslím, že je to potrebné, ale nevyhnutné!" zasmial sa.
"Veľmi vtipné!"
"Daj na mňa." Prikýva som. Ak mu šlo o zlepšenie nálady, má u mňa hneď desať bodov. Aspoň na zlomok sekundy ma prinútil myslieť na niečo iné, než na Eliota.
"Je ranená?" spýtal sa jeden z nich a zložil vedľa mňa tašku, v ktorej mal iste rôzne obväzy a leukoplasty... a...ktovie, čo všetko ešte. Lepšie na to nemyslieť.
"Bola pri výbuchu. Nemyslím si ale, že to je niečo vážne. Udrela sa len do hlavy a pamätá sa na všetko," povedal a prísne sa na mňa pozrel. Žeby to znamenalo to, aby som pritakala?
"Áno, som v poriadku. Len ma trošku bolí hlava." Ešte som sa pokúsila o úsmev, no nie som si istá, čo z toho nakoniec vzniklo.
Jeden zo záchranárov si vzal do ruky malú baterku a pristúpil ku mne. Zasvietil mi do očí. Bolo to ostré a nepríjemné svetlo.
"Ehm... tak dobre. Keby sa vám točila hlava, povedzte to niekomu. Nemyslím, že by ste mali vážne zranenia. V nemocnici máme už plno."
"Postarám sa o to," dodal Sebastian a pozrel sa mu priamo do očí. Alebo ho nejako prinútil pozrieť sa mu do očí? Zvláštne, čo sa tu deje...
"Pomôžem ti dostať ťa na prízemie. Dali vedieť tvojmu otcovi, čo sa stalo," oznámil mi Sebastian.
"Ak dnes nezošedivie, tak v najbližšej dobe sa to určite stane," zasmiala som sa. Aj cez tie slzy, ktoré som nemohla zastaviť.
"Prečo by malo?"
"Čo ty vieš."
Naozaj som začínala veriť tomu snu. Cassidy sa musela dostať späť do hotela, aby ho uniesla. Ale stále v kútiku duše dúfam, že to tak nie je. Že už je v nemocnici... a hlavne v poriadku. Naozaj by som nezniesla ani len predstavu, že by sa mu stalo niečo vážne!
"Viem toho viac ako ty, Minie." Rukou som si zotrela slzy z tváre a dovolila Sebastianovi, nech ma vedie po schodoch.
Kráčali sme pomaly a mlčky. Nikto nechcel ďalej rozoberať to, čo sa stalo. Bola som za to Sebastianovi vďačná. Aspoň som si mohla v pokoji premyslieť to, či mu mám povedať o Cassidy. Predsa... bol to práve on, komu to povedala. Nebyť jeho, tak by som sa aspoň nesnažila Eliota chrániť.
Zbabrala som to. Eliota uniesla Cassidy a v sne mi odkázala, nech sa ho nepokúšam nájsť. Ale ja odmietam žiť na tomto svete bez neho.
Som si istá, že nie je v nemocnici! Ale mám to niekomu povedať? Však dotyčný si o mne pomyslí, že som zrelá na liečenie k psychiatrovi. Ale ako dokázať Cassidy Lloydovej vinu? To sa nedá. Ona je predsa niekde na inom kontinente... možno, že ešte v tomto štáte. Môže byť kdekoľvek.
Ale aj tak mám za to vinu ja len ja a nikto iný. Varovala som Eliota, no neveril mi. Mala som byť presvedčivejšia a donútiť ho tráviť celý deň so mnou!
"Minie, môžeš mi, prosím ťa, povedať na čo tak myslíš a pri tom tak vraštíš čelom? Alebo ťa niečo bolí?" spýtal sa Sebastian.
"Je mi dobre," odsekla som a pre istotu sa na neho ani nepozrela. Vedela som, že ak by som sa mu pozrela do očí, všetko by som mu prezradila. Bolo by to ako kúzlo... Niežeby ma Seb nejako priťahoval, to nie. Ale tie jeho oči zo mňa vždy vytiahnu pravdu. Akoby mi nimi pozeral až do hĺbky duše. A to nehovorím o Riley. V tomto si sú takí podobní!
"Neviem, neviem, Minie. Niečo ťa trápi. Ak je to niečo s Eliotom, tak ver, že bude v poriadku." Nie, nemôžem veriť, že to bude v poriadku. Čo to nechápe?
A nebol Sebastian pri tom výbuchu? Nebol aj on v kuchyni? Podľa Riley áno, tak prečo je tu a bez jediného škrabnutia? Absolútne nič mu nie je, zatiaľ čo ja som bola len vo dverách a ešte stále sa celá trasiem a som v šoku.
"Sebastian, prosím..." Zhlboka som sa nadýchla a pokračovala, "nechaj to tak. Ja potrebujem čas na to, aby som začala dokonale vnímať veci okolo seba."
Niečo zamrmlal. Znelo to ako bol by som radšej, keby nie.
Keď sme vyšli pred hotel, zhlboka som sa nadýchla. Konečne čerstvý vzduch. Bol síce zmiešaný s dymom, ale stále lepšie než vo vnútri
Otočila som sa naskytol sa mi hrôzostrašný pohľad. Ľavej polovici druhého poschodia chýbala stena. Z pôvodnej jedálne sa ešte stále valil dym. Ruka mi vyletela k ústam a pokúšala som sa potlačiť zhíknutie.
Hneď vedľa nás stálo hasičské auto. Pravdepodobne ich šéf im dával inštrukcie a pritom komicky rozhadzoval rukami. No on to tak asi nebral.
Musela som sa poriadne udrieť do hlavy!