25.kapitola
02.03.2012 07:52
25. kapitola
"Zhlboka sa nadýchni. Iste budeš cítiť, že krídla k tebe patria a potom už nebude také ťažké s nimi narábať. Skús to." Dereck nemá krídla, tak ako vie, čo musím spraviť, aby som vôbec vzlietla?
Urobila som to, čo povedal. Myslela som si, že to nepôjde, no keď som sa sústredila na krídla, cítila som presne to, čo práve vyslovil. Naozaj boli mojou súčasťou.
"Už ich cítim," povedala som nadšene.
Usmial sa na mňa a prikývol. "Pohni nimi." Tak toto bude asi tvrdší oriešok. Nervózne som si hrýzla spodnú peru, pretože som stále nevynašla spôsob, akým pohnúť krídlami. Dereckovi sa to ľahko vraví, keď to vie. A vlastne nevie, pretože on krídla nemá. Nie je anjel.
"Myslíš, že ma niečo naučíš? Veď sám nemáš krídla," obvinila som ho.
"Dobre, priznávam, že nemám krídla, ale viem, ako na to. Netvár sa akoby si zjedla citrón. Proste sa o to pokús, inak už fakt budem musieť niekoho zavolať na pomoc, pretože takto to nejde. Ja naozaj neviem, prečo s krídlami nechceš hýbať. Postavil som sa od teba ďalej, dokonca ťa ani nedržím, ani nič...." Dereckovi už dochádzala trpezlivosť. Len som sa nad tým pousmiala.
"Nemáš pravdu, Dereck. Ja to proste neviem. Nie je to o tom, že by som ťa nechcela počúvať."
"Aha... prepáč."
"Ospravedlnenie sa príma," zasmiala som sa, pretože Dereck sa zrazu tváril ako anjelik. Uvoľnila som sa a predstavila si, že tie krídla, ktoré sa mi na chrbte zjavili, sa pohnú. Urobia aspoň maličký pohyb. Keď sa nič také nedialo, zatvorila som oči a počula, že Dereck zatajil dych. Pocítila som, že krídla sa pohli. Zamávala som s nimi. Od úžasu som otvorila oči a ten pohyb urobila niekoľkokrát za sebou.
"Neuveriteľné," šepol. "Skús vzlietnuť. Ak by sa niečo stalo, budem ťa chytať," ubezpečil ma.
Neviem ako, ale zrazu som sa odrazila od zeme a zamávala krídlami. Nevyletela som vysoko, dávala som si pozor na to, aby to nebolo vysoko. Z výšok sa mi točí hlava.
Pozrela som sa na Derecka, ktorý sa len usmieval. "Vedel som, že sa ti to podarí." Bol to krásny pocit, byť takto vo vzduchu. No mala som obavy z pristátia. Dereck ku mne zodvihol ruku. "Poď dolu." Prikývla som a skúsila menej mávať krídlami. Ale to pravdepodobne bola chyba, keďže som z nevysvetliteľných dôvodov nedokázala udržať rovnováhu a zároveň byť vo vzduchu. Zvýskla som a srdce mi takmer prestalo biť. Padnem na zem a dolámem sa. Pre istotu som radšej zatvorila oči.
Dopadla som presne sa Derecka. Sľuboval, že ma chytí. Bola som mu vďačná za to, že tak aj urobil. No zrazu som pocítila, že niečo nie je v poriadku. Dereck ma s najväčšou pravdepodobnosťou neudržal a padol so mnou na zem. Teda... ja som padla na neho a on na zem.
"Si v poriadku?" spýtala som sa ho a chcela sa postaviť. On ma však chytil za pás a tým tomu zabránil. Spýtavo som sa na neho pozrela.
"Prepáč, Minie, zasmial sa. "Som v poriadku, ale toto by som sa ja skôr chcel spýtať teba. Panebože, ktorému anjelovi by napadlo prestať mávať krídlami? Musíš ísť na to pomaly, nie rýchlo, pretože potom to môže dopadnúť tak, že na niekoho spadneš." Dereck mal z toho hotovú šou.
"No dovoľ! Myslela som si, že ma aspoň pochváliš za to, že sa mi to podarilo."
"Anjelik, nečerti sa. Si naozaj skvelá, že si to dokázala tak rýchlo. Gratulujem, dnes ti už dám pokoj... ale len do večera." Zamyslela som sa nad tým, čo tým myslel.
"A čo je večer?" Dereck si ma k sebe pritiahol ešte bližšie a objal ma.
"Uvidíš. Poviem ti len toľko, že večer by mala byť poriadna búrka." Nuž, asi to bude niečo z tej stávky. Spomínal, že by ma chcel niekde vziať, ale kde, to radšej tají.
Dvere na dome sa zrazu otvorili. Otočila som sa tým smerom, no to sa moc nedalo, keďže ma Dereck pevne držal. Zbadala som Eliota, ako na nás prekvapene hľadí. Úprimne? Teraz som sa cítila trochu trápne, pretože s Eliotom som sa rozišla len pred chvíľou... a teraz tu ležím na Dereckovi. A k tomu všetkému mám krídla ešte stále na chrbte.
"Em-hm," vzdychol. "Super, tak už ste sa naučili ovládať nielen krídla. Minie, mohla si mi povedať, že si si našla niekoho iného. Ja to chápem, naozaj," povedal tak pokojne, že ak by som na ňom nezbadala, že sa jemne chveje, tak by som mu to aj uverila.
Zvláštne. Prečo by mňa malo niečo také zožierať, keď on má Vivienne?
Bola som ticho a len sa na neho pozerala. Takmer som cítila, že Dereck o chvíľu stratí nervy, odstrčí ma od seba a pôjde si to s ním vybaviť.
"Eliot, nechápem, čo som kedy mohla k tebe cítiť," odvetila som chladne, na čo sa Eliot na mňa len neveriacky pozrel, no o chvíľu sa zvrtol na päte a odišiel tak rýchlo ako prišiel.
"Páni, tomu si teda dala. Stavím sa o čokoľvek, že to bude predychávať ešte niekoľko mesiacov!"
"Nechci ma naštvať."
"Áno, to som pochopil z tých slov hrôzy, ktoré si vypočul Eliot. Budem si dávať pozor," dodal s úsmevom na perách. Je taký zlatý, keď sa usmieva.
K Eliotovi som mohla byť milšia... ale keď som pomyslela na to, čo všetko sa dnes stalo, kašľala som na to. Čas - to je to jediné, čo mi teraz treba. Za pár dní si na to možno už ani nepomyslím, a ktovie, možno budeme aspoň priatelia. Som naozaj zvedavá, čo ešte budem robiť so spútaním a Dereckom. Obaja sme už premenou prešli, takže prerušenie zatiaľ nehrozí. Ale možno to nebude také zlé, keď ho mám fakt rada.
"Minie..." začal Dereck, no ja som ho prerušila tým, že som sa znovu pokúsila postaviť. A postaviť sa s krídlami? To by ešte chcelo potrénovať. Cítila som sa tak, akoby na mne bolo niečo, čo má jednu tonu. "Ponáhľaš sa niekde? Pretože ja mám času dosť." Nadvihol sa na lakte a spýtavo sa na mňa pozrel.
Vzdychla som. "Nie, ale..."
"Som rád, keď si pri mne."
"Teraz som na tebe, to je niečo úplne iné," opravila som ho. Sedela som na ňom a bola som opretá o jeho kolená. Prišlo mi to fakt divné.
"Mne to nevadí," zasmial sa.
Len som si povzdychla a zatvorila oči. Pri Dereckovi som sa cítila naozaj výborne, no niečo mi stále vravelo, že by som sa od chalanov mala na chvíľu držať bokom.
"Asi by som si mala ísť domov po veci, keďže ma odtiaľ vyhodili," povedala som po chvíli. Stále nechápem, ako som mohla existovať pri takých ľuďoch. Najskôr Eliot a potom rodičia.
"To mi je naozaj ľúto."
"Nie, nemá ti to byť ľúto. Chceš počuť pravdu?" Len prikývol. "Začala som žiť úplne iný život a pohľad na niektorých ľudí sa jednoducho zmenil." Tým som myslela Eliota a rodičov, ale to mu musí byť jasné. Aj Derecka teraz vnímam inak.
"Nemôžeš sa stále tváriť, že ti to je jedno, Minie. Dobre, máš iný život a aj rodinu, patríš inde. Ale aj stará rodina je rodina. Dobre viem, že ešte chvíľu potrvá, než prídu na to, že si stále rovnaká. Aspoň pre mňa si stále tá roztomilá Minie Jeffersonová-Clarková." Použil otcove priezvisko, ktoré ja nepoužívam. Ktovie, prečo má každý v našej rodine len Jefferson. Možno preto, že je krajšie...
"To som rada."
"Dobre, Min, tak poď, pôjdem s tebou po tie veci. Nech to už máš z krku. Potom môžeme pripraviť jednu z izieb, aby slúžila ako tvoja vlastná izba, čo ty na to?"
"To by bolo fajn, ale nebude Morgan a Damienovi prekážať, keď tu budem?" spýtala som sa ho.
"Zostávam tu aj ja, a myslím, že obaja budú len radi. Dokonca sa uvažovalo nad tým, že tu zostanú aj Eliot s Vivienne a jej sestrou, ale to sme hneď zavrhli." Má pravdu, to by nebol moc dobrý nápad. Ale s tou Morgan som si nie istá. Možno by som mala ísť niekde inde. Ale kde?
Stála som nad Dereckom a nemohla uveriť, ako je možné, že tie krídla jednoducho zmizli. A to som na ne myslela len na chvíľu a vôbec sa nemusela sústrediť.
"Stále sa zdokonaľuješ, Minie," okomentoval to a postavil sa. "Teraz poď, pôjdeme k vám a potom pôjdeme preč." Povzdychla som si. Nechcela som vidieť rodičov. Nie, ak mi niečo povedia. Myslím si, že byť anjelom nie je až také zlé. Užila som si sedemnásť rokov normálneho života, a ak ho mám porovnať s terajším životom, tento sa mi páči viac. Ak by Cassidy uniesla Eliota a ja by som sa neocitla u Morgan a nestretla Derecka, asi by to so mnou šlo dolu vodou. Tento život iste nebude nudný! A nech si rodičia myslia, čo chcú. Teraz zostanem tu a potom uvidím, čo bude ďalej.
"Fajn. Som zvedavá, či so mnou vôbec prehovoria."
Cestou do auta som sa ešte stihla zastaviť v kuchyni a napiť sa. Celý deň preletel tak rýchlo, že som aj pozabudla na veci, ktoré obyčajne robievam v nudný deň, ako je pozeranie televízora a vyjedanie chladničky. Mňa momentálne nezaujímalo ani to, aký deň dnes je. Naozaj neviem, či je sobota alebo streda. A je mi to fuk.
Nasadla som do auta a Dereck pustil hudbu. Akurát šla nejaká pomalá hudba. Takú som vždy mala rada.
"The best thing about me is you," povedal zrazu Dereck. Usmiala som sa. "Názov tej piesne," dodal s úškrnom. "Ale neboj sa, ja ťa mám fakt rád, ale najlepšia vec na mne je teraz tá, že ťa musím ochrániť pred toľkými ľuďmi naraz... Za to by si mi v budúcnosti mohla ja poďakovať."
"Vďaka."
"Ja to nemyslím vážne, anjelik." To oslovenie by sa mi páčilo len v tom prípade, keby som nebola anjel.
"Ja áno. Naozaj si cením to, čo pre mňa robíš."
"Ale no tak, Min."
Nadvihla som jedno obočie a otočila sa k nemu. Váž si to, lebo ja ďakujem len výnimočne."
Pozrela som sa von oknom a zbadala, že slnko už takmer nesvieti, pretože ho zahaľujú oblaky sivomodrej farby. Od západu to vyzeralo tak, že sa blíži poriadna búrka. Niežeby som búrky nemala rada, práve naopak - milujem ich. No skôr ma štvalo to, ž ako to Dereck mohol vedieť. Dobre, mala by som chápať, že nie je obyčajný a že toho o ňom ešte dosť neviem. Musím sa ho na to niekedy opýtať. Keď bude na to vhodnejšie príležitosť - dodala som, pretože sme práve zastali pred našim domom.
"Ak tam nechceš ísť, pôjdem ja a vybavím to." Nesúhlasne som pokrútila hlavou. Ak by som tam nešla, mohli by si to zle vysvetliť, a to ja nechcem. Chcem im dokázať, že som stále taká istá ako pred niekoľkými dňami. Nehryziem!
"Ja to zvládnem, len... poď tam so mnou. Keby niečo," požiadala som ho.
"Iste." Vyšla som z auta a Dereck hneď pribehol ku mne. Chytila za jednu ruku a stisol mi ju. "Som tu s tebou, nech sa deje čokoľvek, nezabúdaj, že tu som, áno?"
"Dobre," šepla som a urobila krok k dverám. Načiahla som sa po zvonček. Zazvonenie som počula zreteľnejšie ako kedysi, čo bolo zvláštne.
"Minie?" spýtala sa ma neisto mama, keď otvorila dvere.
"Dobrý večer," pozdravil sa pohotovo Dereck. Chcela som sa na neho vďačne usmiať, keďže som nevedela, čo odpovedať, no asi by to nebolo správne.
"Mami! Ja... prišla som si po veci." Prikývla a otvorila dvere tak, aby som vošla. Dereckovi som naznačila, že má ísť za mnou.
"Minie, potom si chcem s tebou prehovoriť osamote," dodala, keď som kráčala hore schodmi.
"Ja viem, že ťa to tak štve, ale ver mi, budeš radšej, keď budeš pri nás. Myslím, že sa s tým rýchlejšie naučíš žiť. Predstav si, že by si tu zostala. Čo by si robila, keby sa ti niečo stalo? Takto ťa aspoň každý bude mať na očiach. A nevrav mi, že to nie je pravda," hovoril, keď som si do kozmetickej taštičky balila šminky a potrebnú kozmetiku. Možno aj mal pravdu.
"Ale rodina je niečo iné ako priatelia."
"Chceš mi povedať, že Morgan nie je tvoja teta?" neveriacky sa spýtal. Dokelu, on vie, ako som to myslela!
"Je, a čo?"
"Uvedomuješ si, že ak by si tu zostala, nebol by som s tebou takmer vôbec. Nezniesol by som to. Hlavne nie teraz, keď sme spútaní." Bola som k nemu otočená chrbtom a na úplne opačnej strane miestnosti, čo mi momentálne prišlo celkom vhod. Povzdychla som si. Mal pravdu - už zas. Ako to robí?
"Nechaj to tak. Veď idem ku Morgan a Damienovi, tak to je už jedno, nie? Priznávam, že by sme sa dlho nevideli, ale ideš chodiť do školy a Mystery sa iste dá do poriadku, takže by to až také hrozné nebolo." A to spútanie mu zas príde vhod. Ja sa stavím o čokoľvek, že to znovu vytiahne.
"Nevydržala by si to. Spútanie je príliš silné." No nevravela som?
"Tak by sme to mohli skúsiť," navrhla som. Zo skrine som vytiahla jeden väčší kufor, do ktorého som si začala dávať nejaké oblečenie. Táto debata Keby bolo keby je úplne o ničom.
"Min, nevydržala si bezo mňa dve hodiny, tak čo chceš povedať na dva dni? Naozaj som presvedčený o tom, že takto to je najlepšie."
"Prečo máš vždy pravdu?" spýtala som sa ho a pozrela naňho. Ležal na mojej posteli. Der ležal na boku a hlavu mal podopretú o ruku. Neustále ma sledoval a ja som jeho pohľad cítila na sebe vždy, keď som sa otočila. Tmavomodré tričko mu obopínalo telo a ja som zas musela potlačiť nutkanie prísť k nemu a pobozkať ho. A keď už ja uznám, že niekto vyzerá fakt božsky, tak to je už čo povedať.
"Ja neviem. Možno preto, že ty si vždy myslíš to isté ako ja?"
Zasmiala som sa. "Nie, to určite nie?" Ale teraz je všetko možno iné ako predtým. Žeby tu zas pôsobilo to spútanie? Vyšla som z izby a zamierila do kúpeľne, ktoré bola hneď oproti mojej izby. Z nej som si vzala zopár vecí a kozmetickú tašku, do ktorej by sa mi mala zmestiť aspoň kozmetika. Keď som sa vrátila, Dereck už neležal na posteli, ale stál pri poličke s fotkami. Na ne som úplne zabudla... Na jednej z fotiek boli moji rodičia s Rogerom, keď bol ešte malý. Na fotke vedľa nej som bola zas ja. Bola to fotka zo školy, vtedy som mohla mať asi osem rokov. Posledný rámik s fotkou držal Dereck v ruke. Eliot ma na nej objímal a ja som sa usmievala. Bolo to pred pár týždňami u nás v záhrade.
"Ja viem, že by som to tu už nemala mať, ale odvtedy som nebola doma." Načiaha som sa po ňu a musela som doslova bojovať o to, aby mi rámik vrátil. Vybrala som z neho fotku a roztrhla ju. Tak to bolo po prvý raz, čo som niečo také urobila. Ale na Eliota už nechcem mať žiadne spomienky.
"Viem čo si, Minie. Nemám proti tomu nič, ani proti tebe. Len... vtedy ma dosť vytočilo to, že mi o tom Morgan nepovedala. Myslím, že najideálnejšie bude, ak k nej pôjdeš. Ja sa týmito vecami nezaoberám a ak by bolo niečo treba, nepomohla by som ti. To preto som ti povedala, aby si si prišla po veci. Prepáč, ak to vyznelo tak, že už s tebou nechceme mať nič spoločné. Práve naopak - ak od nás budeš čokoľvek potrebovať, ozvi sa." Prekvapene som sa na ňu pozrela. Áno, dnes je poriadne dlhý deň, no toto bola asi čerešnička na torte.
"Ehn, vďaka," odvetila som úplne mimo. Ako to, že na to zmenila názor tak rýchlo? Veď len dnes ráno som s ňou volala...
"Kto je ten chalan, čo tu je s tebou?" vyzvedala ďalej. Pousmiala som sa.
"Dereck. Syn pána Newtona."
"A on... tiež je..."
"Nie," povedala som hneď. Nie je anjel, no to, že je čarodejník, už vedieť nepotrebuje.
"Dobre. Tak teda choď, a ak by sa niečo dialo, daj mi vedieť, dobre? To, že teraz budeš bývať inde neznamená, že už nie sme tvoja rodina. Stále ťa mám rovnako rada."
Dereck vzal kufor, do ktorého som prekvapivo zbalila väčšinu svojich vecí. Ja som si zobrala ešte kabelku, do ktorej som hodila zopár kníh, ako napríklad pár dielov zo série House of night (spisovateľka vie asi niečo o spútaní a znakoch, ktoré majú anjeli, no použila ich u upírov), ďalej prvú časť série Fallen (séria je o anjeloch a túto knihu som dostala od Eliota na moje sedemnáste narodeniny), no a poslednú knihu, ktorú som stihla uchmatnúť, bola Zlodejka kníh, ktorú som ešte nečítala. Dúfam, že tam nebudú žiadne nadprirodzené bytosti, inak ma trafí šľak.
Cestou k autu som si uvedomila, že síce je len asi púť hodín popoludní, vonku to vyzerá akoby už bolo deväť hodín večer.
"Zložíme veci, a potom sa vyberieme preč, dobre? Keďže pri stávke sme obaja tak trochu podvádzali."