20.kapitola

02.03.2012 07:47
20. kapitola
 
Keď som začala vnímať zvuky a pocity, uvedomila som si, že ležím a niekto pri mne je. Dotýka sa ma, pomaly dych a srdce mu pravidelne bije. Ležala som na bruchu, takže keď som otvorila oči, nevidela som, kto tu je so mnou. Mohla by som sa zdvihnúť a tak to zistiť, no problém bol nechať otvorené oči, nieto ešte vynaložiť maximum svojej sily na to, aby som tak urobila.
Ten niekto sa mi dotýkal chrbta a bolo to veľmi príjemné a tak jemné.
"Minie?" opýtal sa ma a ja som konečne zistila, kto to je. Dereck! "Minie, si v poriadku?"
"Mmm, asi..." odvetila som. "Kto teraz som? Vtedy som to nejako nevnímala," spýtala som sa. Pamätám si len na to, ako ma niečo prudko zasiahlo a potom sa mi nedalo dýchať. Čo sa dialo potom je pre mňa obrovské záhada. Možno som už v nebi, ale čo tu potom robí Dereck?
A čo bolesť? Toto istotne nie je žiadne nebo, ale ani peklo. Pravdepodobne som živá.
"Dereck?" spýtala som sa potichu.
"Oddychuj a nenamáhaj sa," povedal a pocítila som jeho teplú ruku na hlave. Pohladil ma. "Bolo to strašné! Naozaj som si myslel, že umrieš."
"Aj som sa tak cítila. Povedz mi, čo sa to vlastne so mnou stalo?" Musím vedieť, čo som. Viem, je to divné, že to ešte stále neviem...
"Minie, si anjel." Zasmiala som sa. To iste nie je pravda, keďže nič také neexistuje. Iba ak by v nebi, ale tu - na zemi... pochybujem. Ako som sa zhlboka nadýchla, v hrudníku a ma chrbte ma niečo pichlo.
"Der, nerob si zo mňa dobrý deň, som rada, že žijem!"
"Ale to aj ja. Keď mi to Damien a Morgan povedali, tiež som bol prekvapený. Máš nádherné krídla... s nimi si prekrásna," hovoril a pri tom ma jemne hladil po hlave. Príjemné pocity na chrbte zmizli, teraz ich vystriedalo nepríjemné škrabanie.
"Krídla," vydýchla som. "Žijeme predsa v dvadsiatom prvom storočí, také niečo predsa neexistuje," snažila som sa mu vysvetliť. Dalo mi dosť námahy vôbec hovoriť, nieto pri tom ešte zdravo uvažovať. Zabudla som však na to, že poznám nadprirodzený svet, a Dereck doňho aj patrí.
"Isteže, len v tomto dome je tvoj priateľ, jeho veľmi dobrá kamarátka a ja. My sme - prosím pekne - čarodejníci alebo akoto nazvať. Anjeli sú aj Damien a Morgan. Tak mi nemôžeš tvrdiť, že žiadni anjeli neexistujú, Minie." Povedal, že v tomto dome je môj priateľ? Eliot je ešte stále tu? Teraz ma ani nezaujímalo to, kto je kto, skôr som sa zaoberala myšlienkou na to, čo urobím, keď ho stretnem.
"Je tu?" opýtala som sa a pokúsila sa pohnúť rukou. Na tretí pokus sa mi to podarilo. Chcela som sa zdvihnúť a rozprávať sa s ním tak, aby som mu videla do očí. "Au, sakra..." vydýchla som, keď ma niečo pichlo v chrbte. Tak asi majú pravdu s tými anjelmi a krídlami, inak by som s ním nemala toľko problémov aj v minulosti.
"Minie," takmer skríkol. "Lež!"
Nesúhlasne som pokrútila hlavou. "Musím ho vidieť." Nasledoval Dereckov povzdych. Cítila som, že sa odo mňa odtiahol. "Ak ti to nevadí, tak ja tu bezmocne ležím, poriadne ani neviem, čo sa to dnes stalo..."
"Pred dvoma dňami," prerušil moje hundranie. Tri dni? To som bola mimo tak dlho?
"Ja neviem. Ale hlavné je to, že sa s Eliotom musím porozprávať."
"Lebo ho ešte stále miluješ." V Dereckových slovách bola obrovská bolesť a sklamanie. To som nechcela. Nechcela som mu ublížiť, pretože jeho mám veľmi rada. Nie je to len obyčajné kamarátstvo, v tom som si istá. Toto si predsa nezaslúži. A možno sa stane to, čo mi povedal - že sa Eliot zmení na nepoznanie.
Zmohla som sa len na jediné slovo: "Prepáč." Je to moja vina! Toto všetko by sa nebolo dialo, keby som tu nebola ja a nezatiahla do toho všetkého Derecka.
Ale povedal aj to, že tu je jeho veľmi dobrá priateľka, no Riley tým určite nemyslel. Iste tu je ešte nejaké dievča, ktoré má veľmi rád. Žeby si počas toho, čo ho Cassidy uniesla, našiel niekoho iného?
"Neospravedlňuj sa."
"Dereck, za toto môžem ja. Ak si si nevšimol, tak za toto všetko môžem práve ja. Keby nebolo mňa, všetko by bolo v poriadku. Možno by Cassidy neuniesla Eliota... A kto to tu s ním ešte je?" snažila som sa zmeniť tému. Dúfam, že si to nevšimne.
"Je tu s ním tá, ktorá vás kedysi s Riley napadla - Vivienne." Pamätala som si na ňu, ale pochybujem, žeby sa s ňou dal Eliot dokopy. Blondínky ho nikdy nepriťahovali. A Vivienne má blond vlasy.
"A oni... sú spolu?" Bolo mi nepríjemné hovoriť s ním o tom. A najmä vtedy, keď mu nevidím do tváre.
"Nuž, vyzerá to tak, že k sebe niečo cítia. Ale ak ti mám povedať pravdu, veľmi sa o teba bál. Prišiel k tebe hneď, ako si stratila vedomie, a keď som sa ťa snažil zachrániť - vieš, ako myslím - prebodával ma pohľadom. Fakt! Ak by mohol pohľad zabíjať, som už mŕtvy," zasmial sa. Nebolo ťažké si domyslieť, ako ma zachraňoval, keď to už robil toľkokrát.
Aj ja som sa chcela zasmiať, no Dereck práve povedal aj to, že k sebe niečo cítia. To naozaj za takú krátku dobu zabudol na našu lásku? Možno by bolo aj tak najlepšie, keby sme sa rozišli... v dobrom. Ak ju má rád, nech s ňou zostane.
Ja tu mám Derecka a jeho milujem. Nech si vraví kto chce čo chce! Srdcu sa rozkázať nedá. A mal by to vedieť aj on.
Buď stratím oboch, alebo mi zostane len jeden.
"Milujem ťa," povedala som po chvíli. Ako som to vyslovila, prebehli mnou zvláštne zimomriavky. Dereck bol stále ticho. Mala som pocit, že tu ani nie je. "Dereck, naozaj ťa milujem."
Podarilo sa mi otočiť hlavu, takže som ho konečne zbadala. Vlasy mal rozstrapatené, oči sa mu leskli a pozeral na mňa bez toho, aby čo i len mrkol okom. Sedel na stoličke a bol opretý o operadlo. Jednu ruku mal ešte stále položenú na posteli, na ktorej som ležala.
"Dereck?"
"Minie... Minie ty naozaj nevieš, čo si teraz spôsobila," povedal a usmial sa. Naozaj som si vedomá toho, čo som urobila. Povedala som mu pravdu. Postavil sa a sklonil ku mne. Po líci mu zrazu začal i tiecť slzy. "Aj ja ťa milujem, anjelik," šepol a nahol sa ku mne tak blízko, že som až ucítila jeho omamnú vôňu. Zatvorila som oči a aj ja sa usmiala. Ako rýchlo sa dá zabudnúť na Eliota...
Spojil naše pery. Nerobil žiadny pohyb, len nechal liečivú silu pôsobiť. Cítila som, ako sa mi telom rozlieva príjemné teplo, kvôli ktorému ma všetko bolelo oveľa menej. Jednou rukou som sa zdvihla a druhú dala Dereckovi okolo krku. Ešte stále som sa chvela a cítila sa ako keby som vypila liter whisky. Hlava sa mi príšerne krútila, takže udržať rovnováhu bol problém. Preto som sa oprela o Derecka a donútila ho pootvoriť ústa. V tom momente ma pevne chytil za ramená a pomaly od seba odtlačil.
"Myslím, že by si rada spoznala slečnu Sunshine Jefferson-Marleyovú." Zrazu som zabudla na to, čo sa tu stalo a vyvalila naňho oči.
"Morgan porodila dcéru?" Súhlasne prikývol a chytil ma za ruku. "Tak to teda poďme."
Dereck mi pomohol postaviť sa. Prekvapilo ma, že mám na sebe ešte stále tie isté fialové šaty.
Chytila som do rúk lesklú látku a lepšie sa na ňu pozrela. Zdalo sa mi, že je na nej niečo krvavé...
"Ehm, pri premene ti krídla preťali kožu... ale tie šaty vyzerali naozaj horšie. Očistili sme ich."
"Sme?"
"Od Cassidy tu prišli traja - Eliot, Vivienne a jej sestra Vrellen. Vrellen je úplne iná, než tí ostatní, poznám ju už veľmi dlho. Pomáhala mi dať ťa dokopy," odvetil na moju otázku.
"Už ma nechce zabiť?" overovala som si.
"Vari nie," usmial sa. "Poď, Morgan by sa mala už zobudiť." Len teraz som si všimla, kde sme. Bola to jedna z miestností, do ktorej som nazrela pred premenou. Bola tu jedna posteľ, stôl, tri stoličky a nejaká skriňa. Steny boli prázdne, takže tu iste nik nežije. Taktiež tu neboli žiadne okná, keďže sme pod zemou. Super, teraz už len zvládnuť tie schody. "Potom sa tu vrátime, ak budeš chcieť." Neušlo mi, ako povedal, že sa tu vrátime. My...
Prikývla som na súhlas. Chytil ma za ruku a spolu sme sa vybrali hore.
 
"Pamätáš si, keď si tadeto šla naposledy, bála si sa, či tu náhodou nie sú pavúky," pripomenul mi Der, keď sme kráčali po schodoch.
"A ty si sa na tom ohromne zabával."
"Nuž, áno..." priznal. Pozrela som sa na stenu za ním. Žeby som mu to vrátila. Skríkla som a zatvárila sa vystrašene. "Čo?"
"Pavúk! Nad tvojou hlavou. Nehýb sa." Musela som si nenápadne zahryznúť do pery, pretože som sa takmer začala smiať. Bolo naozaj zábavné sledovať jeho výraz v tvári. On to naozaj zobral vážne. Keď zdvihol hlavu, aby sa pozrel, kde je ten pavúk, začala som sa smiať.
"Ty!" vydýchol a vrhol sa na mňa. Chytil ma a vzal na ruky. Zvýskla som a Objala ho okolo krku, aby som sa mu náhodou nevyšmykla a nepadla na zem. Zranení som mala už dosť!
"Pusti ma," povedala som, keď sme konečne stáli pred dverami. Myslím, že by ich zvládol otvoriť jednou rukou, no lepšie by bolo zbytočne neriskovať.
Poslúchol ma a pomaly zložil. Pozrela som sa naňho. Ešte stále sa usmieval a jeho oči žiarili. Bože, jeho nádherné oči...
"Veď počkaj, Minie. Nabudúce tam už pavúk bude naozaj, a som zvedavý, kto sa bude smiať potom." Otvoril dvere a nechal ma, nech vstúpim ako prvá.
"Veľmi vtipné, Dereck," poznamenala som a trošku neskoršie si uvedomila, že debata v izbe, do ktorej som vstúpila, ustala.
Urobila som krok doprava, a tak uvidela dve postavy. Sedeli ku mne chrbtom, no ja som aj tak vedela, že tá vyššia je Eliot. Konečne ho vidím! Myslela som si, že ho už nikdy nestretnem.
Zrazu sa otočil a mohla som uvidieť jeho tvár. Modré oči mal výraznejšie než predtým, rysy tváre boli zas ostrejšie a jedna vec, ktorá mi na ňom nesedela, bola tá, že sa na mňa pozeral úplne inak, než pred niekoľkými dňami. Jeho pohľad ma doslova mrazil. Už to nebol ten Eliot, ktorého som poznala. Toto bol niekto iný. Predtým sa na mňa pozeral s láskou v očiach. No teraz? Akoby sa to všetko vytratilo.
Zmenil sa... presne tak, ako to povedal Der.
Do očí sa mi začali tlačiť slzy, keď sa odvrátil a niečo pošepol Vivienne. Určite to je ona. Hrdlo mi stiahlo a hrozilo, že začnem vzlykať.
To nie! Prečo?
Prečo práve ona?
Kvôli slzám som začala vidieť rozmazane.
 
"Minie!" skríkla Riley a rozbehla sa ku mne. Aspoň dúfam, že to bola ona. "Božemôj, Min. Také šoky už nikdy viac." Rukou som si pretrela oči a snažila sa na ňu usmiať.
Objala ma tak tuho, až som mala pocit, že ma zadusí.
"Opatrne," šepol Der, "je pri vedomí len niekoľko minút."
"Dobre, dobre. Je to moja najlepšia priateľka, Dereck. Nemôžeš mi brániť v tom, aby som ju privítala v našom svete." Riley ma pustila a Dereckovi venovala vražedný pohľad. "Vezmem ju k Morgan," dodala po chvíli.
Eliot sa už viackrát neotočil.
 
Dereck zostal v obývačke a Riley ma ochotne zaviedla až do jedinej spálne v dome, v ktorej bola Morgan. Riley jemne štyrikrát zaklopala na dvere a potichu ich otvorila.
"Morgan?" opýtala sa potichu.
"Áno?" ozvalo sa z izby. Bol to Morganin šťastný hlas.
"Môžeme vstúpiť?"
"Jasné!"
Riley ma znova chytila za ruku a šklbla mnou. Mohla by sa to konečne odučiť... neviem, ako to pri nej zvláda Sebastian.
Tešila som sa, ako uvidím moju majú sesterničku. Som zvedavá, či sa bude viac podobať na Morgan alebo na Damiena.
Vstúpila som do izby a zbadala Morgan. Ležala v posteli, svoje vlasy mala stiahnuté v chvoste, na tvári úsmev a pozerala sa na perinku, ktorú držala v rukách.
Prekvapene som vydýchla, keď sa Morgan pozrela na nás a malú Sunshine zodvihla, aby sme ju videli.
"Má Damienove oči, no inak je to celá Morgan," povedala Riley.
"Ale jej farba je žltá," ozvalo sa od dverí. Bol to Damienov hlas. Hlas pyšného otca.
"Gratulujem vám. Z malej Sunny bude krásne dievča. Zdedila po vás niečo?" Moja zvedavosť by sa mohla krotiť. Naozaj.
"Už som spomenul, že farbu bude mať po mne, takže - je anjel. Oči má už teraz po Morgan, čiže zelené. Je jediná svojho druhu a..." Damien nedokončil svoju vetu, pretože ho Morgan prerušila.
"Nie, pretože..." Morgan mala zrazu v tvári neprítomný výraz. "Znovuzrodenie." Damien len nesúhlasne pokrútil hlavou.
"Každý to cítil... ale Minie to nebola. No šlo to z tohto domu. Preto tu prišli Vivienne, Vrellen a Eliot."
"Nie!" skríkla Morgan a privinula si Sunshine bližšie k sebe. "Nemôžu ju zabiť."
Zpět