19.kapitola
02.03.2012 07:46
19. kapitola
Dereck úspešne dokreslil kruhy, ktorými ho poverila Morgan. Boli presné!
"Tak dobre, teraz by sme mali niečo urobiť s tebou, že?"
Nechápavo som sa na neho pozrela. "Čo so mnou?"
Znovu luskol prstami.
Zrazu sa tu - neviem odkiaľ - vzal vietor. Krúžil len okolo mňa. A môže mať vietor zelenožltú farbu?
Keď to všetko prestalo, od prekvapenia som vydýchla. "Čo to malo byť, Dereck?" Pozrela som sa na seba a neverila vlastným očiam. Na sebe som mala fialové šaty, ktoré mi siahali po kolená. Naspodku boli lemované čiernou stužkou. Zviazané som ich mala okolo krku, takže chrbát som mala takmer holý. A keď som zistila, čo mi chýba, zahoreli mi líca. Otočila som sa Dereckovi chrbtom.
"Mala si sa prezliecť." Mykol plecami, akoby sa nič nestalo.
"Uhm..." Ešte stále som nemala v pláne sa k nemu otočiť. Ako si to len mohol dovoliť?
"V tých šatách si prekrásna, Minie," povedal nakoniec. "Dovolíš mi, aby som ti učesal vlasy?" Cítila som, že je blízko pri mne. "Prosím..."
"Mágia?"
"To bolo len na tie kruhy," povedal na svoju obranu. Mne to bolo jedno, pretože ako mágiu som považovala všetko, čo sa deje len tak, samé od seba. A on ma pomocou svojej moci prezliekol, tak čo teraz?
Prikývla som a zostala stáť na mieste. Dereck sa zľahka dotkol mojich vlasov. Zachvela som sa a čakala, čo bude robiť.
Zrazu ma chytil za plecia a prinútil ma pristúpiť k zrkadlu, ktoré tu predtým iste nebolo. Budem si musieť zvyknúť na to, že nie je obyčajný...
Čakal som, čo bude robiť.
Dotkol sa mojich vlasov. Tie sa pod jeho rukami začali meniť. Najskôr nechal pramene voľne padnúť na plecia. Keď po nich prešiel, zmizli.
"Čo to..." chcela som sa spýtať, no zdvihol hlavu a naše oči sa v zrkadle stretli. Dnes už po druhýkrát!
Usmial sa. "Neboj sa." Nebáť sa - to sa mu povie naozaj ľahko. Aj ja by som teraz rada niekomu povedala tie slová.
"Tak? Dúfam, že sa ti to páči." Odstúpil od svojho diela a obzeral si ma. "Vyzeráš vážne skvele, Min!" Otočila som sa a konečne sa mohla pozrieť na svoje vlasy. Ten účes sa mu naozaj podaril. Bolo to geniálne.
"Páni, Dereck. Ty vieš naozaj čarovať," zasmiala som sa.
"Ja ti vravím, že jej nič nehrozí, Isabell! Odmietla si to ty, tak sa to prenieslo na ňu, tak to chodí."
"Morgan by mali vážne niekde zavrieť alebo priviazať k posteli. musí oddychovať, či sa jej to páči alebo nie. Rozčuľovanie by jej mali zakázať," okomentoval Dereck Morganine slová. Damien len prikývol a vzdychol si. Nuž, má to ťažké.
Dvere sa otvorili a do miestnosti vošla Morgan. "Minie, volá tvoja mama," povedala a podala mi svoj telefón. Spýtavo som sa na ňu pozrela. Mračila sa a nervózne žmolila v ruke lem šiat.
"Ak nechceš..." ozval sa Der, no prerušila som ho tým, že som si priložila telefón k uchu.
"Ahoj, mami," pozdravila som ju. Všimla som si, že Dereck sa presunul tak, aby mi videl do tváre a povzbudivo sa na mňa usmial.
"Minie," vzdychla mama. Tak dlho som s ňou nehovorila. Kedy to bolo naposledy? "Prídem po teba, aj ty sa tomu môžeš vyhnúť. Ak sa to podarilo vtedy nám, podarí sa aj tebe. Nemusíš sa trápiť," povedala tak presvedčivo, že keby pri mne nik nebol, odpoviem jej, nech po mňa ihneď príde.
"Ja sa netrápim. Práve naopak - zvládam to veľmi dobre. Pomáhajú mi tu všetci, ktorí sú v dome, nemusíš sa o mňa báť," podarilo sa mi vysloviť aj napriek tomu, že ma Dereck neprestal sledovať.
"Kto tam s tebou je?" opýtala sa po chvíli.
"Morgan, Damien a Dereck."
"Minie, aj tak tam prídem. Alebo to tu a teraz vyslovím, nech si to potom Morgan dokončí sama. Veď nemali právo na..." Zvyšok som už nepočula, keďže mi Morgan vytrhla mobil z ruky.
"Isabell, ak by si jej to teraz povedala, zabilo by ju to." Pozrela sa na Derecka. "A nielen ju. Už sa jej objavili znaky, čo si ty nemala, takže by to nepomohlo." Damien pristúpil k Morgan a prísne sa na ňu pozrel. len kývla hlavou a pokračovala: "Ak tu prídeš, je možné, že sa už odtiaľto živá nevrátiš." Ale prečo by tu nemohla byť, keď vie, čo sú zač? Možno Derecka poznať nebude, ale aj tak - Damienovi a Morgan iste verí.
"Si v poriadku? Nevyzeráš najlepšie," spýtal sa Der.
"Myslím, že o chvíľu to bude dobré," odvetila som a ešte stále sa nehla z miesta. "Prečo by tu nemohla byť? Veď tajomstvo udrží, to už viete, takže by nám nič nehrozilo."
"Bol by som nesmierne rád, keby tu nikomu nič nehrozilo, ale chystá sa niečo ako znovuzrodenie. Je to povýšenie niekoho z nadprirodzených bytostí. Všetko je najsilnejšie tu v meste, takže je viac možností - buď si to ty, dieťa, ktoré sa Morgan čoskoro narodí, alebo niekto úplne iný, len o ňom nevieme."
Prekvapene som vydýchla. Ale teraz to bolo to posledné, na čo som chcela myslieť. Najradšej by som sa niekde zahrabala...
"To nemôže byť pravda. Teda... to, že to budem ja. Nie, skôr sa prikloňte k možnosti, že to bude Morgan alebo niekto iný," povedala som.
"Tomu, kto prejde znovuzrodením, hrozí veľké nebezpečenstvo," ozval sa Damien. "Ten, kto ho zabije, získa jeho moc - a to je tá, že ostatné bytosti ho musia počúvať na slovo. Ak by tak neurobili, znovuzrodená bytosť ho má právo zabiť."
"Ale..."
"Vážení, nerada by som premenu odkladala," prerušila náš rozhovor Morgan, "pretože to vyzerá dosť zle. Mám taký pocit, že niekto prišiel a zaparkoval pred našim domom."
Eliot! - pomyslela som si.
"Vravela si, aby sme niekoho zavolali, tak..." začal Dereck, no stíchol, keď sa otvorili dvere.
Riley vbehla do miestnosti a na všetkých sa usmiala. Hneď v pätách jej bol Sebastian.
"Prepáčte že sme meškali, no auto chvíľu protestovalo."
"Morgan si stane s Minie uprostred malého kruhu. Zlatko, vieš, čo máš robiť. Ostatní budú mimo kruhov. Nikto do nich nevstúpi a ani nevyjde, pokiaľ nebude premena hotová..." hovoril Damien a všetci ho počúvali. Samozrejme, že Dereck si ma práve teraz musel k sebe pritiahnuť a objať ma. To by nebol on, aby cez niečo veľmi dôležité nedával pozor.
Zrazu mi niečo zišlo na um. "Keď už je reč o premene... smiem vedieť, že na čo sa zmením?" opýtala som sa s nádejou v hlase. Damien so Sebastianom nesúhlasne pokrútili hlavou.
"Nie, Minie, zistíš to v pravý čas, uvidíš," povedala Mogran. "Zlatíčko, nemaj strach. O pár minút už bude po všetkom a bude to v pohode, uvidíš! Nezaujímaj sa o to, čo z teba bude. Jedno ti však poviem - bude sa ti to páčiť."
Dereck sa na mňa usmial. "Morgan má pravdu." Ale nebolo by na škodu, aby mi aspoň naznačili, čo sa to chystá. Čo ak potom budem taká hnusná, že so mnou nebude chcieť nik ani hovoriť?
Znovu som pocítila známe vibrácie, no tieto nepatrili nikomu odtiaľto. Spýtavo som sa pozrela na Derecka.
"Cítiš niečo aj ty?"
"Áno, to musí byť..." Nedopovedal, pretože nás prerušila Riley.
"Oh, zabudli sme vám povedať, že celú cestu nás prenasledovalo nejakú auto, v ktorom sedel niekto z charmed. Neviem, kto by to mohol byť, no to sledovanie sme si všimli až pri poslednej križovatke. Kebyže sme vedeli, čo sa bude diať, hneď by sme to napravili," hovorila rýchlo, takže som jej možno zle rozumela.
"Je to Vivienne!" vyhlásil Dereck a pozrel sa k Sebastianovi. "Je to tá, ktorá napadla Minie a Riley pred pár dňami. Chvíľu som s ňou bojoval, takže viem, že je to ona." Na ten deň si pamätám. Der však zabudol spomenúť, že sa pri tom boji sám zranil a popálil. "Vivienne Cooperová je, prosím pekne, charmed a pravá ruka Cassidy. Má jednu sestru - Vrellen. Je od nej o pár rokov mladšia a taktiež je charmed. Obe si ich vzala Cassidy a teraz, keď sa hovorí o znovuzrodení, má pri sebe aj ďalších ľudí."
"Takže, ak by mi niekto mohol odpovedať - Kto tu ide?" opýtala sa Morgan. Tiež by som rada poznala odpoveď na jej otázku, keďže mi Dereck spomínal, že príde Eliot.
Všetci sa zrazu obrátili na Damiena. Ten sa len zhlboka nadýchol a zatvoril oči. "Sú len traja." Až traja? Kto príde? Chcem byť aspoň na chvíľu s Eliotom sama, nech sa pozhovárame, no ak príde ešte niekto, bude to ťažšie.
"Začneme. Aj tak sa tu dostanú... ale s Minie už dlhšie čakať nemôžeme."
Dereck ma chytil za plecia a otočil si ma k sebe. Pozeral sa mi rovno do očí.
"Minie, podarí sa to. Ale... nech sa deje čokoľvek... Milujem ťa," vydýchol napokon. Sklonil hlavu.
"Dereck, ale ja som stále tu. Tiež ťa mám veľmi rada. Si pre mňa viac než priateľ, to dobre vieš." Stúpila som si špičky, aby som bola pri jeho tvári ešte bližšie. Chcela som, aby ma pobozkal. Ktovie, čo bude po tej premene... Jednou rukou som mu dala okolo krku a druhou mu nadvihla hlavu. Pozrel sa na má s nádejou v očiach.
Zrazu si niekto odkašľal, no snažila som sa to ignorovať. Ten niekto bola Riley. Dereck sa nad ňou len pousmial a pritiahol si ma k sebe tak blízko, ako to len šlo.
"Je mi to veľmi ľúto," prerušil nás tentoraz Damien, "ale ak by ste sa pobozkali, premena by sa nepodarila." Dereckovi úsmev z tváre nezmizol ani po tých slovách.
"Typický Damien," povzdychol si a len ma objal. Pri ňom som sa cítila tak dobre. A hlavne v bezpečí.
Pozrela som sa na Damiena a všimla si, že aj on ma - podobne ako ja a Morgan - na čele a rukách znaky žltej fary.
S Morgan som sa postavila doprostred malého kruhu. Morgan ma chytila za obe ruky.
"Nie je to nejaký obrad alebo také niečo. Len budem k tebe vysielať energiu. Musíš sa na ňu sústrediť a prijať ju. Potom to bude možno trošku nepríjemné, ale dá sa to vydržať." Prikývla som a pokúsila sa o úsmev, no hrdlo som mala úplne stiahnuté, v ústach sucho a srdce mi bilo ako o život, takže z toho nič nebolo. Morganine žiarivo zelené oči si ma poslednýkrát premerali. Zatvorila oči.
Zrazu sa otvorili dvere. Chcela som sa pozrieť, kto prišiel, no Morgan trhla rukami, nech sa zbytočne nerozptyľujem. Prečo musím stáť chrbtom k dverám? Počula som, že niekto vošiel a kráčal. Pomaly, potichu... Nebolo počuť žiadne hlasy, čo ma veľmi štvalo.
"Sústreď sa..." vydýchla. Z rúk, ktorú sme mali spojené, som pocítila brnenie. Nebolo to nepríjemné. Prirovnala by som to k studenej vode, ktorá vždy schladí ruky alebo naopak - k tej horúcej.
Cítila som, že sa mi rukami začala valiť horúčava. Na chrbte som pocítila známe vibrácie. Buď sa na mňa niekto pozerá, alebo je to súčasť premeny. Ale na chrbte? To by znamenalo, že... Nie, nie, iste sa mi to len zdá! Také niečo neexistuje. Tá energia, ktorú mi Morgan posielala, postupovala do mňa pomaly od rúk a od nôh smerom nahor. Cítila som sa silnejšia ako predtým. Bolo to niečo nové a úžasné. Energia postupne stúpala a dostávala sa k môjmu krku. Ako to rástlo, chrbát mi celý brnel. Neviem prečo, no zdalo sami, že sa mi na ňom niečo hýbe.
Keď energia zaplnila celé moje telo, na chvíľu od toho všetkého nastal pokoj. Teraz to príde! - šepkal mi hlas v mojej hlave. Určite sa teraz niečo stane.
Pozrela som sa na Morgan. Stále sa na niečo sústreďovala, až nakoniec prudko otvorila oči. Jej zelený znak na čele doslova žiaril.
Zrazu sa ku mne sklonila a celým telom mi prebehlo niečo, čo som nevedela pomenovať. Bolo to rýchle a išlo to práve od rúk až k chrbtu. Bol to obrovská tlak, ktorý sa snažil niečo zo mňa vytlačiť. Uvoľnila som sa a a pocítila, že práve v chrbte sa hromadí ten tlak.
Zrazu niečo prerazilo moju kožu na chrbte. Bola to ostrá a neznesiteľná bolesť. Z hrdla sami predral tichý výkrik. Bolelo to, pálilo, štípalo... No nebolo to jediné, čo ma príšerne bolelo. Keď mi tá nejaká vec vyrazila dych, v hrudníku som cítila ostré bodnutie. Teraz bol problém sa znovu nadýchnuť. Snažila som sa vdýchnuť vzduch, dostať ho do pľúc, no bolo to úplne nemožné.
"Minie?" opýtala sa ma Morgan so strachom v očiach. Aj ona asi tušila, že sa niečo deje.
Započula som tiché bublanie. Išlo práve z môjho hrudníka.
Začala sa mi príšerne točiť hlava, iste to bolo z nedostatku kyslíka.
"Minie?!" Teraz to už nebola Morgan ale Dereck. Nemohla som sa však ani pohnúť, pretože Morgan mi kŕčovito zvierala ruky. Celé telo som mala v ohni.
Srdce mi začalo biť oveľa pomalšie. Snažila som si odkašľať. Dala som si ruku pred ústa a keď som ju odtiahla, bola na nej krv.
Prekvapene som zhíkla, keď som si znovu odkašľala a krv bola aj na Morganiných rukách. Pred očami sa mi, pravdepodobne z nedostatku kyslíka, zahmlilo a ja som všetko videla rozmazane. Stratila som rovnováhu a začala klesať k zemi. Jednou rukou som dopadla na zem. Kľačala som a všetci boli okolo mňa. Cítila som to!
Niekto ma zrazu chytil za plecia a otočil k sebe. Podľa vône som usúdila, že to musí byť Dereck.
"Min, Minie, prosím, povedz niečo..." prosil ma a pri tom vzlykal. "Minie!"
Oči mi zaliali slzy. Slzy za to, že som mu sľubovala, že budem bojovať, no to sa proste nedá... Teraz som už nevidela nič. Úplne sa mi zatmelo pred očami a s hlasmi okolo to bolo podobne - zrazu som nepočula nič. Akoby to niekto vypol.