17.kapitola
02.03.2012 07:44
17. kapitola
"Prečo ja tie vibrácie necítim? Vraveli ste, že by som to mala cítiť už pred premenou." Spýtavo som sa pozrela na Derecka.
"To sa pýtaš naozaj toho pravého, Minie! Ja v tomto nie som odborník. Môže to byť naozaj kvôli čomukoľvek. Napríklad aj pre to, že si nás spoznala už skôr a vieš, čo sme zač, preto to nepotrebuješ zistiť podľa vibrácii. Ale môže tu byť aj možnosť, že ich vôbec nepociťuješ. Tak by si bola prvá osoba, u ktorej sa to prejavuje."
"Vás poznám, ale Vivienne som nepoznala. Pri nej som tiež necítila nič!"
"Vivienne je kapitola sama o sebe. Jasné, že si pri nej nemohla nič cítiť. Je to pravá ruka Cassidy." Prevrátil očami a zasmial sa. "To znamená to, že je niečím výnimočná, inak by si ju Cassidy nenechala pri sebe. Žije s ňou už niekoľko desaťročí. Vivienne nevysiela vibrácie, no my ju spoznať môžeme ľahko. Ak ona zachytí tie naše vibrácie, automaticky sa od nej odrazia. A my ich zachytíme," vysvetlil mi.
"Zaujímavé. Ale ako zistíš, že osoba vysielajúca vibrácie je... napríklad tvoj druh? Alebo ako rozoznáš svoje vibrácie od iných? Je medzi tým rozdiel?"
"Áno, dá sa to rozoznať. Keď zachytíš svoje vibrácie, budeš mať taký divný pocit, akoby ti zrazu prišlo nevoľno."
"Aha," povedala som po chvíli ticha. "To je asi trošku nepríjemné, však?"
Prikývol. "Časom si na to zvykneš."
"Keď si predstavím, že pred niekoľkými mesiacmi som neverila na čarodejníkov... tieto dni zmenili všetko! Od toho, čo cítim, až po to, čo so mnou vlastne bude," vzdychla som a pozrela sa na Derecka. Znovu si niečo písal, no vnímal ma, pretože prestal pohybovať perom a nebolo počuť tiché škriabanie pera po papieri.
"Ako to myslíš? Aké cítenie?" opýtal sa.
"Ja neviem, ako ti to vysvetliť, Dereck."
"Aha, asi chápem. Ja som obdobie pred premenou zvládal veľmi ťažko. Vôbec som nevedel, čo sa deje. Často som vídal Cassidy, no starala sa o mňa Vivienne. Nemal som ju rád, už si ani nepamätám prečo."
"To sa musí každá bytosť premeniť?" prekvapene som sa ho spýtala.
"Nie, ale väčšinou to tak je! Ak sa chceš vyhnúť premene, tak máš dve možnosti. Tá prvá, lepšia, je tá, že tvoji rodičia sú rovnakého druhu. Druhá možnosť je tá, že do premeny umrieš. Buď ťa niekto zabije, alebo to môže byť samovražda či neúmyselné zabitie. Ty si z druhu, ktorý sa na Zemi vyskytuje naozaj zriedkavo, preto sme ti prezradili, kto sme, aby sme ťa mohli dokonale ochrániť," odpovedal na otázku a znovu sa začal venovať písaniu.
"Naozaj to všetko robíte len kvôli mne? Možno by som si poradila aj sama, nie? Alebo ak by pri mne bol len jeden... jedna bytosť. To by sa dalo zvládnuť, však?" skúšala som ho prehovoriť. Už mi trošku ide na nervy, že stále pri mne niekto je. Akoby som bola dvojročné dieťa, ktoré potrebuje byť neustále pod dozorom rodiča. Niežeby mi Dereckova prítomnosť vadila, cítim sa pri ňom naozaj skvele, no iní to dosť preháňajú.
"Toto sme už preberali niekoľkokrát. Vydrž do zajtra, áno? Niečo vymyslíme, ak nebude čas premeny. Chceme pre teba len to najlepšie. A nemyslím si, že by to tak bolo, ak by sme ťa nechali trebárs v Mystery, kde sa to len tak hemží rôznymi bytosťami. Tam máš ty dočasne vstup zakázaný!" Vyvalila som naňho oči. To myslí vážne?
"Od koho?"
"Od Damiena, odo mňa, Morgan a Sebastiana. Dokonca aj Riley sa k nám pridala," zasmial sa. "Ak ťa tam niekto uvidí, okamžite ťa berie späť do tohto domu."
"Ale na to nemáte právo!" Založila som si ruky vbok. Toto je hlúposť. Predsa ma nemôžu až tak obmedzovať. Stačí mi, že smiem von chodievať len ak nesvieti slnko. Naozaj skvelé...
"Nečerti sa, Minie. Vydrž to ešte tých pár dní, potom dostaneš tú svoju vysnívanú slobodu."
"Ale mne sa čakať nechce, Dereck. Ja... mám strach. Čo zo mňa vlastne bude? Budem môcť potom chodiť medzi ľudí bez toho, aby o mne vedeli pravdu? Nikto mi na tie otázky nechce odpovedať. Čo si mám potom myslieť?!" Zhlboka som sa nadýchla, lebo posledné vety som povedala len na jeden dych. Naozaj som bola tak napálená, že Dereck by už konečne mohol povoliť. Inak hrozí, že vybuchnem a bude to on, kto si to všetko odnesie. Nemyslím si, že by po tom túžil vzhľadom na to, ako sa na mňa pozeral. Modré oči ma sledovali a videla som v nich, že sa rozhoduje, či mi ustúpi alebo nie. Prosím...
"Minie! Prosím ťa, nenúť ma, aby som ti zalepil ešte a ústa a priviazal ťa o stoličku, aby si bola ticho a neušla. Ver mi, nezniesol by som, ak by som to musel urobiť. Teraz ak dovolíš, veľmi rád by som si dokončil rozrobenú prácu a šiel spať." Usmial sa a otočil sa odo mňa. Týmto ukončil náš rozhovor.
"Tebe sa ešte nechce spať? Po tomto dni musíš byť unavená," ozval sa, keď si ľahol. Ja som ešte odbehla do kuchyne a narýchlo si chystala cereálie s mliekom. Bola som neskutočne hladná. A od jedenia by ma neodradil ani pohľad na hodiny. Únavu som ani nepociťovala. Práve naopak - akoby som vypila kávu, ktorá mi dodala energiu.
"Dereck, ja som nebola tá, ktorá zo svojich rúk vyžarovala plamienky. Takže mňa dnes nemalo čo vyčerpať natoľko, aby som už teraz šla spať," podpichla som ho. "Samozrejme, ak si odmyslíme dnešné dramatické ráno, zistenie tajomstva mojej najlepšej kamarátky a napadnutie nejakej čarodejnice, ktorá ma chcela zabiť."
"A to chceš povedať, že tieto veci z teba nevyčerpali energiu?" spýtal sa z vedľajšej izby.
"Len trošku," priznala som. Dereck sa zasmial. "Tak dobre, trošku viac ako len trošku."
"To som chcel počuť!" Z obývačky sa znovu ozval jeho smiech. Vybrala som misku a asi do polovice nasypala cereálie s príchuťou jahody a čokolády. Mňam! Priliala som k tomu mlieko a sadla si za stôl. Pomaly som začala jesť a pri tom pohľadom hypnotizovala hodiny na stene. Bola už takmer druhá hodina. Ešte nikdy som o takomto čase nerabovala chladničku! Nikdy som ani nechápala ľudí, ktorí to dokážu: v noci vstať a ísť sa najesť. Síce som ešte nespala a nezobudila sa, mala som pocit, akoby sa tento deň tak vliekol, že som si zdriemla hneď niekoľkokrát.
Cereálie som pomaly prežúvala. Takto mi jedenie trvalo takmer pol hodiny.
"Dobrú noc, Dereck," povedala som a ľahla si na svoju stranu rozloženej pohovky. Znovu som si v duchu nadávala, prečo sa nemôžem ísť jednoducho vyspať domov. Alebo... ešte stále je tu ten koberec!
"Aj tebe, Minie. A neboj sa, koberec sme pre istotu spratali," dodal iste s úsmevom na perách. Pozrela som sa na zem a naozaj! Žiadny mäkučký koberec tam nebol. Dokelu! Naštvane som sa otočila chrbtom k Dereckovi a prikrývku si vytiahla až k hlave. Teraz som už ruku nemala zlomenú, ležalo sa mi oveľa pohodlnejšie. Pocítila som, že sa Dereck pohol. Zrazu som na sebe pocítila jeho dotyk. Musel to byť on, nikto iný v tejto miestnosti nebol. Chcela som sa otočiť, no všimla som si jeho ruku. cítila som dokonca aj teplo, ktoré vyžarovalo z jeho tela. Ak chce, aby som zaspala, mal by sa ihneď posunúť na opačnú stranu! Pritisol sa ku mne ešte bližšie. A dosť!
"Chceš, aby som zaspala, však?" opýtala som sa ho, no odpoveď som poznala.
"Isteže," šepol. Bol hneď vedľa mňa. Srdce si zmyslelo, že začne biť o čosi rýchlejšie. Došľaka! Naozaj by som bola rada, ak by sa posunul. Z jeho dychu pri mojom krku mi naskakovala husia koža. Mala som chuť mu jednu streliť. Alebo sa otočiť a pobozkať ho. Ak by som urobila hocičo z toho, pochybujem, že by som potom mohla zaspať. A pre istotu nechcem vedieť, čo by to urobilo jemu. Jednoznačne by ho vyviedlo z miery. A možno nie, možnože by takú reakciu odo mňa aj čakať. Ťažko povedať, ktorú viac.
"Dobrú noc, Dereck!" zopakovala som so zaťatými zubami. Snažila som sa ho ignorovať. Ale to vôbec nešlo, keďže mi vtisol bozk do vlasov.
Pri Dereckovi som sa cítila naozaj skvele. Bude tu aj keď sa moja premena skončí? Možno tá premena zmení všetko...
Po niekoľkých minútach sa mi podarilo zaspať. Dokonca aj v náručí Derecka.
Niečo začalo príšerne hučať. Myslela som si, že niekto vstal o čosi skôr, aby pripravil niečo jedlé, no z kuchyne tie zvuky nešli. Dereck ešte spal. Pomaly, aby som ho nezobudila, som sa postavila. Poobzerala som sa okolo seba a snažila sa nevnímať tie zvuky. Akoby mi šli roztrhnúť hlavu. Potichu som vzlykla a začala banovať, že som v posteli nezostala o čosi dlhšie. Keď som sa postavila, intenzita hukotu sa zdvojnásobila. Dokelu...
Podišla som k oknu, no žalúzie som neotočila. Bála som sa. Čo ak by sa opakovala scéna zo včerajška? Neviem, či by som si priala to znovu zažiť. Vonku bolo ticho, tie podivné zvuky odtiaľ nešli. Tak odkiaľ? Žeby to súviselo s premenou? Dereck predsa včera vravel, že už možno dnes... nie! Nespomínal nič o zvukoch, ktoré by vychádzali ktovieodkiaľ. Prešla som k Dereckovi a zvuky boli čoraz silnejšie, chytila som sa hlavu a posadila sa na pohovku, ktoré nebola rozložená. V hlave mi nepríjemne búšilo a mala som pocit, že tie zvuky ožili. Doslova a do písmena! Zo všetkých strán som cítila nepríjemné štuchanie. Najviac asi na chrbte a v hlave. Akoby šla každú chvíľu explodovať. Čo sa to deje?
"Minie?" spýtal sa potichu Dereck. Počula som, ako rukou šmátra po strane pohovky, kde som pred malou chvíľou ležala. Počula som dokonca aj jeho nádychy - to som si ani neuvedomovala. "Minie!" Teraz sa posadil a zbadal ma. Aspoň myslím, pretože vydýchol a postavil sa. "Nie, ešte nie je ten správny čas. Poď do kúpeľne, prosím," povedal a každé jedno slovo mi spôsobovalo väčšiu bolesť. Ako ku mne kráčal, štuchanie sa stupňovalo a mala som pocit, že ma od toľkej bolesti a nevoľnosti roztrhne.
Už sa to viac nedalo vydržať. Rukami som si zakryla uši, zaťala zuby a čakala, čo sa bude diať. Keby sa tak Dereck ku mne nepribližoval... Zdalo sa mi, že práve z toho mi je stále horšie. A na čo by som podľa neho mala ísť do kúpeľne? Vie vôbec o tomto mojom utrpení?!
"Neublížim ti, Min. Len poď do kúpeľne, nech sa o teba môžem postarať," šepkal. Aj tak zvuky neutíchali a akoby sa hromadili na jednom mieste. Bolo to na nevydržanie. Vzlykla som a do očí sa mi začali tlačiť slzy. Chcela som mu odpovedať, no nenašla som viac síl, ako len bojovať proti tým zvukom a nepríjemným pocitom. Stále som sa ich pokúšala utíšiť, no bolo to márne.
Dotkol sa ma. Bol to len letmý dotyk, no aj tak pre mňa znamenal veľmi veľa. Všetko zrazu ustalo.
Strhla so sa a odtiahla si ruky z uší. Dereck si to asi vysvetlil zle a takmer odo mňa odskočil. No pre mňa bolo utrpenie zistiť, že už nie je pri mne, nedotýka sa ma.
"Dereck, poď sem," podarilo sa mi precediť cez zaťaté zuby. Pozrela som sa naňho. Mal na sebe len voľne tepláky a biele tričko bez rukávov, ktoré mu dokonale zvýrazňovalo svaly. No jediné, čo ma prekvapilo, bolo prekvapenie v jeho očiach. "Der..."
"Už." Pomaly ku mne pristúpil. Neváhala som ani minútu a chytila sa jeho ruky. Bolo to príjemné, všetko zmizlo. Vydýchla som si od úľavy a vďačne sa na neho pozrela. Potom som ho objala a ďakovala, že je tu - pri mne.
"Čo sa ti stalo, Minie?" spýtal sa po chvíli.
"Zobudila som sa na podivné zvuky. Nevedela som, čo ich vydáva. Bola som sa pozrieť, odkiaľ by to mohlo byť, ale nič také som nenašla. Potom som sa chcela vrátiť do postele, no začalo mi byť nevoľno a zdalo sa mi, že do mňa stále niečo štuchá. Posadila som sa tu a potom si sa zobudil," povedala som. Znovu sa na mňa prekvapene pozrel.
"Zdalo sa ti, že ťa tie zvuky štuchajú?"
"Áno. Bolo to niečo príšerné. Ak ma pustíš, asi ma to naozaj zabije. A tie..." Ako to pomenovať? Nemohla som na to nájsť slovo, ktoré by to dokonale vystrihovalo.
"Vibrácie pred premenou. Tie sú niekoľkokrát znásobené. Je dosť možné, že už ich cítiš aj ty, Minie. Neviem, či je to dobrá správa alebo nie." Mykol plecom a pohladil ma po líci. "Ty to zvládneš. Si veľmi silná. Len málokto by vydržal tieto zvuky. Nekričala si a to je plus."
Zasmiala som sa. Neviem z čoho, no naozaj som sa začala smiať. O chvíľu si Dereck bude myslieť, že som dosť mimo a úplný blázon.
"Nekričala, ale nebola som od toho ďaleko," priznala som sa. "Toto je už premena? Bude to prebiehať takto?"
Nesúhlasne pokrútil hlavou. "Nie, toto sú len príznaky. Ale už sa to začína." Srdce mi poskočilo, vynechalo jeden úder a rozbúchalo sa ešte rýchlejšie pri pomyslení nato, že už čoskoro zo mňa bude niekto iný. A čo ak sa premena nepodarí? Mohla by som umrieť? Povedali by mi niekedy, že sa také niečo môže stať?
"Môže sa stať, že tú premenu ani neprežijem?" potichu som sa spýtala. Vzdychol a prisadol si ku mne.
"Je to možné, no nemysli na to. Naozaj sa ti na to neoplatí myslieť. Ty máš isté, že sa to podarí. Ak by sa ti niečo stalo... Nie, nič sa ti nesmie stať. Pri premene bude všetko dokonalé. Teraz poď do kúpeľne, musím ťa ošetriť." Ošetriť? A na čo? Veď mi nič nie je.
"Načo? Nemám žiadne zranenia." Zrazu ma začalo niečo štekliť na ruke. Myslela som si, že je to len také brnenie, no keď som sa pozrela na ruky, vykríkla som. Sivé tričko s dlhými rukávmi bolo takmer celé od krvi. pri dlaniach boli odtlačky krvi usporiadané do nejakých vzoroch. Akoby mi tam niekto vyryl nejaké znaky... je to vôbec možné? Prečo som si to vlastne nevšimla? Ako som si pri tom všetkom nemohla všimnúť, že celé dlane mám od krvi? Asi som na to nemala čas pri tom všetkom. To je celkom dobré vysvetlenie. Ale od čoho by to mohlo byť?
"Čo to je?" prekvapene som sa spýtala.
"Ukážem ti, čo to je," odvetil a pomohol mi postaviť sa na nohy.
Pomaly a mlčky sme kráčali do kúpeľne. Nemala som mu čo povedať. Bála som sa čokoľvek spýtať. Ak by som sa pýtala na viac vecí a dozvedela sa, čo ma čaká, mala by som ešte väčší strach než teraz.
Dereck otvoril dvere a skontroloval, či sú zastreté všetky okná. Potom ma postavil pred umývadlo. Zodvihla som hlavu a zbadala v zrkadle svoj odraz. Hnedé vlasy som mala rozstrapatené a krvou prilepené k tvári, na lícach boli červené šmuhy, oči zas červené a pod nimi fialkasté kruhy pod očami. Ale čo ma zaujalo najviac, bol vzor nejakého listu na čele. Fialová farba na mojej bledej pokožke doslova žiarila.
"Čo to, dopekla, je?" sykla som a chcela sa toho dotknúť. Ako náhle som zodvihla ruku, rukáv mi skĺzol až k predlaktiu. Tak sa mi odhalili ďalšie podivné znaky. Boli to tiež fialové špirály, ktoré sa mi ťahali od prstov a strácali sa pod látkou.
"Začiatok premeny," vydýchol Dereck.
Vložila som ruky pod prúd vody, ktorý sa sfarbil načerveno. Obe ruky ma príšerne štípali, no bolesť som sa snažila potlačiť tým, že som si zahryzla do pery. Au!
"Neboj sa, bude to dobré," šepol Dereck a pohladil ma po chrbte.
"Iste," odsekla som so zaťatými zubami. "Nikto mi nič nepovie... a potom akoby sa ani nič nestalo. Však si to odnesie len Minie. Koho by to zaujímalo?" V zrkadle som si všimla jeho tvár. Prekvapene sa na mňa pozeral. Nuž, aj mňa prekvapilo to, čo som mu povedala. Mala som v pláne byť ticho.
"Ak by to nikoho nezaujímalo, tak by tu teraz s tebou nikto nebol. Trpela by si úplne sama. A premenu by si ani neprežila. Potrebuješ mať pri sebe aspoň jedného svojho druhu, aby si prežila," pokojne odvetil, akoby sa nič nestalo, akoby som ani nič nepovedala. "Minie! Uvidíš, že čoskoro to pochopíš. Po tej premene toho budeš vedieť iste viac ako doteraz. Hlavne nikoho neobviňuj z toho, že ti nechceme nič prezradiť. Je to naša povinnosť - zamlčať ti pravdu o tom, čo alebo kto budeš. Je mi to naozaj veľmi ľúto, Min." Zatvorila som oči a vnímala len prúd vody, ktorý mi tiekol na ruky. Nedokázala som nájsť slová, akými by som mu na to odvetila. Naozaj som nevedela, či by som mu nimi len ublížila, alebo nie.
"Ja... Dereck..."
"Psst. Ja viem, čím prechádzaš. Ale musíš to brať ako súčasť svojho života, ktorý sa čoskoro zmení..." Sklonil sa a jeho pery sa takmer dotkli môjho ramena. Zastavil sa však necelé tri centimetre od pokožky.
"Ako vieš, čím prechádzam, keď ty si mal premenu iste odlišnú? Nie sme ten istý druh, Dereck, na to pamätaj."
"To máš síce pravdu. Ale ja som jednou premenou už prešiel..."
Prerušila som ho: "Takže ťa čaká ešte jedna?!" Dereck sa na chvíľu zamyslel. Žeby tu bolo ešte niečo, čo mi nepovedal?
"Ktovie. Teraz poď, premena sa blíži," povedal a jeho pery už dopadli na moje rameno. Podľa toho, čo mi hovoril, to nebude nič príjemné.