15.Kapitola
02.03.2012 07:42
15. kapitola
"Kde je Morgan?" spýtala som sa Derecka, keď mi pomáhal dať obväz z ruky dolu.
"Oddychuje. Malá rastie v posledných dňoch veľmi rýchlo," odvetil.
"Bude to dievčatko?!"
"Pravdepodobne áno. Damien šiel po niekoho, aby mohol Morgan prezrieť. Termín sa jej už blíži." Nevravela mi Morgan pred pár dňami, že je len v ôsmom mesiaci?
"Naozaj?"
"Iste. Prečo sa pýtaš?"
"Len tak," odvetila som. Dereck zo mňa konečne dal dolu obväz. Stihol ho už aj zrolovať do pôvodného stavu. Je naozaj šikovný... "A kto je ten múdrejší?" Naozaj na neprekvapí, ak to bude nejaká nadprirodzená bytosť. Ale myslím, že to bude mať tiež niečo spoločné s mágiou.
"Náš druh. Len tí múdrejší sú vždy mladší," zasmial sa. "Je to naopak, no ale čo už."
"A keď sú mladší, tak majú aj nejaké schopnosti?" spýtala som sa.
"Vlastne... tým mladším som myslel, že sa už narodili ako charmed. A schopnosti? No, tak iba také isté ako my. A ešte dokážu občas čítať myšlienky, ale to ich veľmi vyčerpáva." Prekvapene som vydýchla. Čítanie myšlienok? Myslela som si, že to je možné len vo filmoch alebo knihách.
"A čo sny? Aj do nich sa môžu dostať?" opýtala som sa, lebo som si spomenula na Cassidy, ktorá je tiež charmed.
"Nie, toto iste nie."
"Ako si tým môžeš byť taký istý? A čo Cassidy?"
"Ako som si istý?" zopakoval moju otázku. Prikývla som. "Nuž, raz som sa o to pokúsil, ale niečo ma blokovalo. Ale to sa stáva, nefunguje to ani u Morgan a Damiena. Cassidy? Nie, to je vylúčené." Pri tom ešte nesúhlasne pokrútil hlavou. "Nemyslím si, že by chcela ešte aj teba."
"Mňa? Na čo by som jej bola aj ja... veď... akoby nebolo dosť, že vzala Eliota!" Nechcela som naňho zvyšovať hlas, no stalo sa.
"Minie, ja sa o tomto s tebou odmietam rozprávať. Daj tomu čas, nedá sa to pochopiť tak ľahko. Prosím ťa," povedal a pozrel sa na mňa. Jeho výrazné modré oči sa vpíjali do tých mojich. Snažil sa ma presvedčiť. Vždy to robieval takto: Dlho sa na mňa pozrel, zopakoval svoju prosbu a bolo po zábave, pretože som mu uverila. Ale teraz nie! "Prosím."
"Nie. Dobre, naozaj by som bola radšej, ak by sme tieto rozhovory nechali na inokedy, ale takto sa to nedá, Dereck. Už konečne chcem vedieť, čo sa stane o pár dní!"
"To by som tiež rád vedel," vzdychol a odvrátil svoju tvár.
O pár minút bolo pri vchode počuť čiesi hlasy. Rozoznávala som len ten Damienov. Dvere sa otvorili, no Dereck sa predo mňa postavil. V ruke niečo držal, čím zabránil, aby na mňa dopadlo nejaké svetlo.
"Vďaka."
"Aj nabudúce."
"Zdravím vás," ozval sa hlas, ktorý by som tu vôbec nečakala. Chcela som sa pozrieť, či je to naozaj ona, no Dereck sa na mňa prísne pozrel. Dvere ešte stále neboli zatvorené.
"Damien," povedal Dereck. "Dvere." V momente, ako bola v izbe aká-taká tma, som vyskočila na nohy a pozrela sa na tú osobu.
"Minie?" váhavo sa spýtala a prekvapene sa na mňa pozrela. Zbadala som ju, ako sa drží za ruky so Sebastianom. Takže to oni sú tí mladší...
"Riley," šepla som. Ako to, že mi o tom nikdy nepovedala? Sebastian k nej pristúpil bližšie a objal ju okolo pliec. Niečo jej šepol a Riley prikývla. Prekvapene som sa na nich pozrela. Oni určite tvoria pár. Ale odkedy? Veď Ri len prednedávnom o ňom básnila. Potom bol ten výbuch a... mala byť v nemocnici.
"Pôjdem za Morgan a potom sa pozhovárame," ozvala sa po chvíli. Ešte raz sa na mňa pozrela svojimi modrými očami, usmiala sa a odišla do Morganinej spálne.
"Pokoj, Minie," povedal Dereck a pritiahol si ma bližšie. Stále som sa pozerala na Sebastiana a zlosť vo mne doslova rástla. Toto naozaj nie je normálne! Prečo sa to musí diať len mne? Mám vôbec nejakých priateľov, ktorí sú normálni a nemajú nejaké schopnosti. Možno by mi to bolo jedno, ak by som ich nepoznala tak dlho alebo ak by sa mi s tým zdôverili.
"Ako by som mohla!" odvetila som a urobila krok vzad. Dereck sa ku mne otočil, a ospravedlňujúco pozrel. No nebol to on, kto prehovoril.
"Minie, ak by si to vedela, možno by si umrela. V tomto svete je to úplne odlišné od toho, ktorý poznáš ty a v ktorom žiješ. Ak by si zistila skôr, kto sme, bolo by to pre teba veľmi nebezpečné. Teraz si tu a chránená!" Damien sa zhlboka nadýchol a pokračoval: "Pre nás, iných ľudí ako si ešte stále ty, nie je problém zabiť hocijakého človeka. Nikto by nám na to neprišiel, nikto by po nás nepátral... Ale ty sa staneš jednou z nás, pre teba to je trošku iné. Ak by zabili práve teba, získali by ešte aj tvoju moc." Ale kto by ma zabil? Ako by vlastne vedeli, kto som, čím budem? Čím vlastne budem o pár dní, ako mi to spomínali? Keby sa ma niekto na niečo pýtal. Isto by som mu nevedela odpovedať!
"Ako vedia, že nie som.... že nebudem normálna? Potom," spýtala som sa a ešte stále sa na nich nechápavo pozrela.
Sebastian si povzdychol a ujal sa slova. "Nie je to žiadna aura, ako to je spomínané v knihách a vo filmoch. Je to niečo podobné vibráciám. Keď som s tebou v jednej miestnosti, musím sa na teba pozerať..."
"A čím si bližšie premeny, tým máme väčšiu chuť zabiť ťa, aby sme získali tvoju silu," dodal Dereck. Vydýchla som a sklonila hlavu. Tak toto je... naozaj čudné. A po tomto som sa im proste nedokázala pozrieť do očí.
"Chcete mi povedať, že aj vy ma chcete zabiť? Tu a teraz?"
"Nie," zasmial sa Damien. "Teda aspoň ja nie. Na mňa to nepôsobí, za tie roky som si aj zvykol."
"Na nás to pôsobí teda dosť," povedal Sebastian. Cítila som, že sa na mňa všetci pozerajú. A čo im mám na to povedať? Že dobre, to prežijú? Alebo niečo podobné? Aby i neubližovali? "Minie, prosím ťa... ja viem, že sa ti nad tým ťažko rozmýšľa, no tie tvoje myšlienky! Prepáč, ale mohla by si myslieť na niečo iné? Ja viem, že to je ťažké, ale aspoň sa o to pokús, pretože mi tým veľmi pomôžeš." Usmial sa.
"Sebastian je jeden z mladších. Už som ti ich dnes spomínal, pamätáš? Dokáže čítať myšlienky úplne všetkých."
"Roky praxe," uškrnul sa.
"Prepáč," ospravedlnila som sa.
"Aj Riley je jedna z vás?"
"Je niečo ako vyššie mladšie charmed. Spolu s Jasperom sú naši nadradení."
"A kto je Jasper?"
"Je to nás priateľ, ktorému dôverujeme. Často sme spolu v kontakte. Je to naozaj skvelý... kamarát a človek. Je tiež charmed."
"Morgan je úplne v poriadku!" Dvere z chodby sa otvorili a z nich vyšla Riley. Dereck len prevrátil očami a pritiahol si ma k sebe. Z toho všetkého som bola úplne mimo. Nedá sa zvyknúť na to, kto je kto. To proste nejde! Mám ich rada a keby sa niekomu z nich niečo stalo, nezniesla by som to. Aj keď nie sú obyčajní ľudia.
Dereck mi položil ruku na plece. "Neurob žiadnu hlúposť. Ona sa už tak narodila, nemôže za to, kto je."
"Budem sa snažiť," odvetila som.
"Bože, je to šialené, však? Vôbec som nečakala, že medzi nás budeš patriť aj ty. Naozaj by som chcela poznať osobu, ktorá by bola mimo tieto tajomstvá." Riley sa rozhovorila a musela som dávať pozor, aby som poctivo vnímala jej slová. Myslím, že by nebola nadšená, ak by som ju nepočúvala pozorne.
"Riley, ešte nie je jednou z nás," pripomenul Dereck, za čo si od Riley vyslúžil pohľad, ktorý hovoril za všetko.
"Dereck, nekaz mi radosť, prosím!" zavrčala naňho.
"Ako chceš. Minie, potrebujem si ísť vy baviť zopár vecí, takže... ťa má Riley na starosti." Dereck posledné slová len zašepkal, no aj tak som ich počula.
"To vážne?" vzdychla som a posadila sa do pohovky. Nuž, toto nebolo posadenie sa, ale padnutie. Au, môj chrbát...
"Samozrejme, že nie! Damien je tu niekde po blízku. Vezmem si mobil, ale len pre prípad, že by sa niečo dialo s Minie." Pozrel sa na Riley. Tá sa len usmiala a prisadla si ku mne. Teraz nepotrebujem mať pri sebe kamarátku, ktorá sa bude rozplývať nad svojim priateľom. A Sebastian je tu v tejto miestnosti, takže dúfam, že monológ, ktorý o chvíľu s najväčšou pravdepodobnosťou spustí, nebude o ňom.
"Dobre, dobre," zasmiala sa Riley. Dokelu! Čítanie myšlienok! Kútikom oka som sa na ňu pozrela. Aj ty vieš čítať myšlienky? Len prikývla.
"Ale to som sa na teba sústredila, no už prestávam," dodala.
"Chcela by si o nás vedieť niečo viac? Damien mi dnes povedal, že keď vieš, čo je Dereck, tak by si mohla o nás vedieť ešte niečo viac. Samozrejme, ak by sa ti to nechcelo počúvať, tak môžeme robiť niečo iné. Pokojne by som ťa vypočula aj ja, ale vieš, že by som s tým mala možno problém." Zamyslela som sa. áno, Riley nie je práve najlepší poslucháč, ale to nevadí.
"Hmm, možno by som sa opýtala na viac vecí!" Posledné slovo som vyslovila dosť nahlas. Sebastian šiel niekde s Dereckom, pretože on tu bol na aute a pre Derecka by bolo ťažké teraz použiť nejakú zo svojich schopností.
"Veci ako napríklad...?"
"Riley, ty dobre vieš, čo od teba chcem počuť. Ako dlho si so Sebastianom?" opýtala som sa jej. "Ale pravdu." Pohodlne sa usadil na pohovke, oprela sa a začala:
"Nie sme normálni ľudia, takže aj toto sa ti iste bude zdať trošku... padnuté na hlavu. Naozaj. Keď som bola malá, čiže som mohla mať tak trinásť rokov, našiel ma Jasper. povedal mi, že ak chcem prežiť, musím ísť s ním. Vysvetlil mi, že čo v skutočnosti som. Minie, ale toto nebolo pred tromi rokmi, ale pred päťdesiatimi. Ako dcéra jedného charmed nestarnem." Zdvihla som ruku, aby som ju prerušila, no ona mi ju stiahla späť. "Nevyrušuj ma. A o svojej minulosti nehovorím rada. Keďže som kto som, musela som sa narodiť skôr ako statní. Takže áno, som staršia ako Sebastian. Priviedla ho Mary, Jasperova žena, pred desiatimi rokmi. Vtedy som ho dostala na starosť ja. No a hneď preskočila tá iskrička... Ale spolu sme len sedem rokov."
"Vravela si, že ste potomkovia charmed."
"Áno."
"A oni tiež starnú? Aj Dereck starne?"
"Asi som zabudla povedať, že sa dožívame približne štyristo rokov. Charmed okolo tristo a takí ako si ty.. no.... asi večne." Prekvapene som vydýchla.
"Ou, tak to je zvláštne. Môžem sa ťa spýtať, prečo sa každý vyhýba slovu, ktoré pomenúva bytosť, ktorou sa stanem?"
"Pretože to pred premenou vedieť nemôžeš! Mohlo by ťa to zabiť." Spýtavo som sa na ňu pozrela.
"Ale veď to je hlúposť."
"Ako pre koho. Naozaj by som bola rada, keby si to vedela, pretože by si sa na to mohla pripraviť."
Ďalej sme sa s Riley rozprávali len o jej minulosti, ktorá bola celkom zaujímavá. Povedala mi, ktoré krajiny navštívila, čo všetko dokázala. Pri tom som mohla len ústa otvárať od prekvapenia. Má šťastie, že má priateľa, ktorý jej rozumie a vždy vypočuje. A ktorý má iste nervy zo železa. Kiežby tu bol Eliot...
Ani som si neuvedomila ako dlho tu sedíme. Hodiny ubiehali tak rýchlo... bola už tma, takže by som mohla ísť von. Aspoň na chvíľu na čerstvý vzduch.
"Riley, mohla by som ísť na chvíľu von? Na čerstvý vzduch a ak by Morgan niečo potrebovala, mohli by sme skočiť do supermarketu, nie?"
"Ale Dereck povedal, nech na teba dám pozor!" odsekla a zapla televízor. "Nemala by si teraz niekam chodiť." Vyvalila sa na pohovku a nohy si vyložila na stôl.
"Kde je Dereck?"
"Prečo sa na neho pýtaš?" vyzvedala. Ani sa na mňa nepozrela, no mohla som si domyslieť, že sa usmieva.
"Na otázku sa nedopovedá protiotázkou."
"Vyhýbaš sa odpovedi, záleží ti na ňom. Však, Min?" Potichu som zastonala. Toto je ako trest. Alebo skúška? "Trest za čo? A neboj a, keď budeš po premene, tak už ti nebudem môcť čítať myšlienky. Keby sa to tak dalo vypnúť."
"Nedá?" Nesúhlasne pokrútila hlavou. "No, ale ty si sa vyhla odpovedi, takže: Záleží ti na ňom? Pretože viem, že už ste sa dvakrát pobozkali..."
"Mlč už, Riley! Povedala si, že si to čítanie vypla, tak nech to tak aj ostane, dobre? Možno trošku... trošku viac? Ja neviem. Je to také divné. Akoby som sama nevedela, či sa strachovať o Eliota alebo byť pri ňom, nech naňho zabudnem. Možno je už mŕtvy. Ktovie. Iste vieš prečítať moje myšlienky." Prikývla.
"A myslím, že by bolo naozaj dobré, keby sme sa prešli k najbližšiemu obchodu, nebolo by to na škodu. Ale, prosím ťa, nemysli si, že Eliot je mŕtvy. Verím v to, že prežil a niekde je. A tie myšlienky... ja som už nepočúvala, ale toto si pamätám..."
"Bolo mi povedané, že sa mu stalo to isté, čo aj Dereckovi." Mykla som plecom.
"Čerstvý vzduch volá."
Riley poslala Dereckovi SMS-sku, aby ho informovala o tom, kam pôjdeme a kedy sa vrátime. Damien tu nikde nebol...
Pri dverách som našla svoju tašku, v ktorej som mala veci. Musím zistiť, kto ju tu priniesol, aby som sa mu mohla poďakovať. Vybrala som si a obliekla čisté džínsy a žlté tričko. Na to už len bielu bundu a mohli sme vyraziť. Vonku bolo chladno, ale aspoň nesvietilo slnko.
" Tak dobre, chceš kupovať niečo konkrétne alebo to bol zámer, aby si sa necítila ako vo väzení?"
"To druhé," priznala som. Kráčali sme po chodníku, po ktorom by sme sa mali dostať na križovatku. A ďalej? To je vo hviezdach. Nebola som tu už dávno a touto cestou som sa tak maximálne len viezla na aute.
S Riley sme ešte prehodili zopár slov, keď v tom som do niekoho nechtiac narazila.
Osoba s dlhými svetlohnedými vlasmi sa zatackala a zodvihla hlavu, aby sa na mňa pozrela.
"Prepáčte," povedala som vtedy, keď Riley šokovane šepla: "Vivienne!" Dievča sa usmialo. Jej oči boli výrazné a podobné tým Dereckovým. Kto to je?
"Ani sa k nej nepribližuj!" vykríkla a postavila sa predo mňa. "Minie, ihneď zavolaj Dereckovi. Povedz, že tu máme návštevu!" dodala Riley.