13.kapitola

02.03.2012 07:40
 
13. kapitola
A že oheň s vodou nemôže existovať...
 
"Naozaj si myslím, že na tom koberci sa bude spať pohodlne," ozvala som sa, keď sa Damien chystal rozložiť matrace z pohovky.
"Nemyslím si, Minie. Ak by niekto mal spať na zemi, tak ty by si to určite nebola! Máš predsa zlomenú ruku..."
"Prasknutú kosť. Trošku sme sa zmýlili," skočil mu do reči Damien. Takže je to len prasknuté. Aspoň nejaká dobré správa. Ale stále to dosť bolí. Ktovie, či prasknutá kosť nebolí viac než keby to bolo zlomené. Na biológii som mala dávať väčší pozor.
"Aj tak to bolí." Postavila som sa k stene, aby som nezavadzala. Po desiatich minútach sa im podarilo so špekulovaním a zbytočným filozofovaním pripraviť pohovku tak, aby slúžila ako posteľ. Veľmi malá posteľ! Ak by som počkala, kým Dereck tuho zaspí, potom by som sa mohla presunúť na zem. Na koberci by mi iste nebola zima. Je to jeden z tých teplučkých a hrubých, na ktorých sa parádne leží a pozerá televízia. Stiahla by som si k sebe len perinu a vankúš, bolo by to super.
"Myšlienky ti síce čítať neviem, Minie, ale veľmi ľahko sa dá domyslieť, čo asi plánuješ!" ozval sa Dereck priamo pri mne. Jeho hlas ma vytrhol z premýšľania a donútil sa naňho pozrieť.
"Dobre, dobre..." vzdychla som. "Takže pri vás sa nedá nič ani plánovať bez toho, aby ste na to prišli. Fakt úžasné." Založila som ruky vbok a čakala, čo na to povie.
"Tak to nie je. Ale ty uvažuješ tak, že ťa pri tom tvoja tvár prezrádza."
"A ty si domýšľaš, na čo by som mohla myslieť, je tak?" Zasmial sa a podišiel ku mne bližšie. Vystrel ruku k mojej tvári a chcel sa ma dotknúť. Urobila som krok vzad, a tak sa ma ani nedotkol.
"Der, prosím ťa!"
"Prepáč mi to." Otočil sa. "Potrebujete s niečím pomôcť?"
Tak to ma teda dostalo. On trpí nejakými zmenami nálad? Raz sa ku mne správa milo, povie, čo má na srdci...a potom, keď mu naznačím, že si s ním nič nechcem začať, sa otočí a hrá na urazeného.
Nechala som to tak a vybrala sa do kuchyne. Bola som príšerne smädná. Otvorila som skrinku a vybrala si pohár. Samozrejme, že len jednou rukou a tou bola práve tá ľavá. Chvalabohu, podarilo sa mi to bez toho, aby som pohár pustila na zem. Napúšťanie čistej vody bolo trošku komické. Zistila som, že len jednou rukou neudržím pohár a zároveň ani nepustím vodu. Musela som pohár položiť na drez, pustiť vodu a až potom ňou naplniť pohár. Neviem prečo, ale voda mi chutila oveľa viac ako inokedy. Neustále som však musela myslieť na Derecka. Bol ako magnet, ktorý ma dnes celý deň priťahoval. Najskôr ma zachránil, keď som takmer spadla z druhého poschodia, potom tá scéna s Agnes a Tosstenom, no a teraz sme tu - zas spolu. Je úplne normálne, že sme dnes celý deň spolu, veď sme sa nevideli viac než tri roky. Ale celý deň sa dejú zvláštne veci, za ktoré môže predovšetkým on. Bude toto stretnutie pre mňa prekliatím alebo šťastím? Prečo sa toto všetko musí diať práve po tom, čo Eliot zizol?
Vybrala som sa do obývačky. Damien sa s Dereckom o niečom rozprával, no vôbec som nepočula o čom. Priala by som si vedieť viac, než čo mi Der doteraz povedal. Dúfam, že sa ešte niečo dozviem o jeho minulosti a o tom, či si je istý, že sa Eliotovi stalo to isté, čo aj jemu. Podišla som k nim a sadla si do kresla, ktoré bolo oproti nim. Stále sa o niečom bavili, no veľmi potichu. Občas som z ich rozhovoru zachytila nejaké slová, no ak som si k tomu všeličo domyslela, nedávalo to žiaden význam.
Znovu som na chrbte pocítila mravčenie. Najintenzívnejšie bolo pri lopatkách a smerom nadol. Akoby to elektrizovalo...a bolo to nepríjemné. Aj by som sa poškrabala na chrbte, no bránili mi v tom obväzy. Tak rada by som sa toho pocitu zbavila!
"Minie, deje sa niečo? Tváriš sa, akoby si sedela na mravenisku," zasmial sa Dereck.
"Kiežby," vzdychla som. "Ale je mi dobre, naozaj."
"Neverím ti. Nie si dobrá klamárka." Nadvihol jedno obočie a znovu sa na mňa pozrel s otáznikmi v očiach. A Damien sa k nemu pridal! Toto naozaj nie je fér.
"Dobre, dobre. S tým mraveniskom si sa takmer trafil. Len mám asi stŕpnutý chrbát." Aj tak to nie je nič podstatné, pokojne sa mohli venovať svojmu rozhovoru.
"Aha," povedal Damien a významne sa pozrel na Derecka. "Dva dni." Dúfam, že to bolo niečo dopovedané z rozhovoru...čo by mohlo byť o dva dni?
"Až?" Dereck už nevravel potichu. Damien prikývol a pozrel na mňa.
Zamračila som sa. "Deje sa niečo?"
Bol to Damien, kto mi odpovedal: "Zatiaľ nie." Jasné, nič sa nedeje. Iba o pár hodín zistím, že sa deje niečo vážne! Ako vždy, keď mi niekto neodpovedá pravdivo. Neznášam, ak mi má niekto klamať.
 
"Môže byť Eliot nejaká nadprirodzená bytosť? Proste ten výbuch prežil a ušiel. Veď Agnes je jeho matka..." spýtala som sa Derecka, keď som sedela v posteli a tvárila sa, že ma ten sitkom zaujíma. Ale oči si robili čo chceli, musela som niečo robiť, prinútiť sa na niečo myslieť. Nuž, toto bola jedna z vecí, ktoré mi na um prišli medzi prvými.
"Nie. Vedeli by sme o tom. Minie, nerob si z toho ťažkú hlavu." Hovoril to tak pokojne, že tie slová by som mu aj uverila. Ale ako mám byť pokojná, keď ma tu chcú držať niekoľko dní. Aby som bola v bezpečí? Čo mi vlastne hrozí? Mám smrteľnú chorobu?
"Som aj ja niečo viac ako obyčajný človek? Teda...keď ma tu plánujete držať niekoľko dní."
Zľahka sa dotkol mojej ruky. "Chcela by si, keby si tiež niekým bola?" opýtal sa po chvíli premýšľania.
"Dereck, ako sa môžeš spýtať takúto blbosť? Väčšinu ľudí, teda ak ich tak môžem nazvať, sú nejako zvláštni. Nakoniec zistím, že Riley je nejaká zlá čarodejka a tým by sa to všetko zaklincovalo. Len ja som tu ako bezvýznamný človiečik."
"No nie si ďaleko, ale čarodejnicu by som priradil skôr ku Cassidy," prerušil ma.
"Takže aj Riley?! Aj ona patrí k vašej partičke nadprirodzených?" prekvapene som sa spýtala.
"Myslím, že ti to povie rada sama. Ale neboj sa, nie je to nič zlé a ani zvláštne. Takých ľudí, akí sme my, je veľa. Ale neprezrádzajú to nikomu. Je to nebezpečné. A Ty, Minie...musíš ešte pár dní vydržať."
"Mám sa báť?"
"Nie, to istotne nie."
 
"Dereck?" spýtala som sa. Zodvihol ku mne hlavu a pozrel sa mi priamo do očí. "Čo s tou žiarou dokážeš?"
Vydýchol. "Momentálne som od teba čakal úplne inú otázku. Nemal by som sa s tým zahrávať, ale že si to ty," usmial sa. Postavil sa a prešiel ku mne. "Pripravená vidieť malé divadielko?" Prikývla som a posadila sa tak, aby som na neho dobre videla.
"Najskôr kontrolná otázka: Môže spolu existovať voda a oheň?"
Vyvalila som naňho oči. "Nie, to predsa nejde dokopy. Iba ak...no, pri tebe je asi všetko možné, všakže?" Samozrejme, on je niečo ako čarodejník, tak prečo by nemohol vykúzliť nejakú vec s vodou a ohňom?!
"Sleduj a uč sa, drahá," uškrnul sa a poklonil. Vystrel pred seba ruky. "Akú farbu použijeme?"
"Nebude žiara nebezpečná ako akákoľvek farba?"
"Toto nebude žiara."
"Aha. Tak potom si vyberám fialovú." Oči sa mu rozžiarli. Ktovie prečo.
"Tak teda fialová," povzdychol si. Pozdvihol ruky k stropu a fúkol. Z jeho prstov sa vzápätí spustil na zem fialovkastý prach. Nádherne sa trblietal a odrážal od seba svetlo žiarovky, ktorá svietila priamo nad Dereckom. Drobné čiastočky prášku spadli na podlahu. Nuž, budeme to musieť čím skôr spratať. Nechcem, aby sa Morgan zbytočne rozčuľovala...Dereck zatvoril oči a ruky teraz držal pred sebou nad tým prachom. Pomaly dýchal a pritom hýbal rukami raz dolu a raz dohora. Prach sa začal vznášať nad zemou. A zrazu sa rozplynul v obláčiku, ktorý bol tiež fialovej farby.
"Wau," šepla som.
"Toto nie je ešte nič, Minie." Priložil si ruky k ústam a fúkol do nich. Podišiel bližšie ku mne a nastavil svoju dlaň tak, aby som sa mohla na to lepšie pozrieť. To, čo som videla, mi doslova vyrazilo dych. Dva malé ohníčky mu plápolali priamo na dlani.
"Nepáli ťa to?" prekvapene som sa spýtala. Toto naozaj nie je možné. Pravdepodobne som len zaspala.
"Nie, chceš jeden aj na tvoju ruku? Naozaj sa ti nič nestane," navrhol, no ja som nesúhlasne pokrútila hlavou.
"Mám funkčnú len jednu ruku, nechcem prísť aj o ňu," zasmiala som sa. Ale bola to pravda. Skúsila som pohnúť prstami na pravej ruke, no nešlo to. Žeby tie obväzy boli príliš stiahnuté a citlivosť sa z nej vytratila, alebo sa tá kosť ešte zázračne nezrástla? Neviem...
"Nevadí. Dobre, ale teraz už prichádza to hlavné! Dokážem ti, že oheň a voda môžu byť blízko pri sebe bez toho, aby oheň zhasol."
"Som zvedavá." Ešte stále nič nerobil, len pohľadom hypnotizoval tie ohníčky na dlani. Zväčšili sa a šiel z nich dym. Vôňa pri Dereckovi však bola stále rovnaká - príjemná a svieža. Obe ruky spojil a znovu vystrel predo mňa. V ruke držal jednu žiarivú guľu. Akoby bola sklenená... ale to sa zdalo len na prvý pohľad. Keď som sa na to pozrela lepšie, uvidela som niečo úžasné. V bubline z vody plápolal oheň. Nezhasol...Bublina bola ako klasická, ktorú vytvoríte s malou pomocou bublifuku. Ale ako je možné, že oheň môže byť priamo v nej?
"Ako to je možné?"
"Oheň a voda nemôžu existovať hneď pri sebe. No, ak porušíš zopár pravidiel v prírode, vznikne z toho niečo takéto," povedal. Pozeral sa na svoj výtvor a popri tom sa usmieval. "Zaujímavé, však? Naučil som sa to úplne sám. Potrebuješ len chvíľku nudenia sa a vznikne z toho naozaj všeličo."
"Dokážeš ešte niečo?" Nuž, myslím si, že toto bola dnes už čerešnička na torte. Neviem, či by som zniesla, ak by mi tu ukázal hada a vedľa neho nejakého králika, ktorí by ležali vedľa seba, samozrejme, živí a úplne v pohode.
"Už nič zvláštne. Ale budem sa snažiť vymyslieť ešte niečo. Možno zajtra na niečo prídeme aj spolu, čo ty na to? Len sa musíš vyspať." Prikývla som a ako na potvrdenie jeho slov aj zívla. "No vidíš!" zasmial sa. Voda s ohňom mu z dlane už zmizli, predo mnou zostala už len jeho stále usmievajúca sa tvár.
"Ďakujem, bolo to pekné."
"Aj nabudúce."
 
Ľahla som si do postele tak, aby mal Dereck čo najviac voľného miesta. Možno mi aj tá ľavá ruka o chvíľu stŕpne, no musím zaspať. Ale moc mi nepomáha fakt, že musím byť otočená tvárou k Dereckovi. Tá prekliata ruka! Najradšej by som sa otočila na druhú stranu, aj keď ma to bude bolieť. Ale ak by som sa čo i len pohla, stretla by som sa s Dereckovým pohľadom a tomu by to iste nebolo jedno. Nakoniec by bol on ten, kto by šiel na zem. Ale to nemôžem dovoliť, pretože si tam chcem prejsť až keď zaspí. Ak mi to vyjde, samozrejme. A čo ak nespí? Na to som sa ho mohla spýtať. Ešteže máme dve deky! To by som sa radšej vyspala v kresle, akoby som sa s ním mala deliť ešte aj o prikrývku.
Ale Derecka mám rada, to sa musí nechať. No spať pri ňom mi príde...čudné? Áno, asi je to to správne slovo.
Pozerala som sa ako zaspáva. Nuž, mne by sa asi nezaspávalo najlepšie, ak by som vedela, že ma pri tom niekto sleduje. Ale toto som nebola ja, chvalabohu. Ale ktovie, Dereck mi o sebe iste neprezradil všetko. Môže byť, že sa na mňa tiež pozerá. Nad tým som sa len pousmiala a sklonila hlavu k hrudi.
Dúfam, že sa mi podarí zaspať skôr, než si začnem namýšľať ešte niečo viac. Dereck je len kamarát a bodka.
Zpět