11.Kapitola
02.03.2012 07:38
11. kapitola
"Dereck. Dereck!" skríkla som, keď zatvoril oči a ruka mu klesla na zem. Započula som hlasný a dlhý výdych. Jeho hruď sa poslednýkrát zdvihla. Nenasledovali žiadne ďalšie nádychy. "Panebože, Der, prosím, preber sa!"
Srdce mi začalo rýchlo tĺcť a do očí sa začali hrnúť slzy. On predsa nemôže byť mŕtvy. Nie, nemôže umrieť. Tak krátko...bože, tak krátko sme boli spolu. Chcela som mu povedať toľko vecí, chcela som byť s ním ešte dlhšie.
Najskôr Eliot a teraz Dereck...
Chcela som vziať Dereckovu hlavu do rúk, no ľavou rukou som poriadne nemohla ani pohnúť. Je zlomená? Priložila som neranenú ruku na jeho líce a zahľadela sa mu do tváre bez života. Vôbec sa nehýbal, nenadýchol sa...nič. Oči mal zatvorené, červené pery pootvorené. Červenkastá farba sa pomaly vytrácala z líc, jeho jemná pokožka začala akoby chladnúť.
V tom som si spomenula na slová, ktoré mi povedal pred chvíľou. Prečo by som mala volať práve Damienovi? Ako to, že ho pozná? A nielen jeho, ale aj Morgan. Čo sa tu vlastne deje?
Ešte raz som ho pohladila po líci a začala hľadať jeho mobil. Ten môj bol, ako som pred chvíľou zistila, rozbitý a absolútne nefunkčný.
Mal ho v ľavom vrecku. Ihneď som ho vybrala. Už len dúfať, že to Damien rýchlo prijme.
"Ahoj, Dereck," ozval sa Damienov hlas hneď po druhom zazvonení. Od úľavy som vydýchla.
"Dereck tu nie je," vzlykla som. "Damien... on nedýcha!"
"Čo sa stalo, Min? Ty si v poriadku?" spýtal sa a z mobilu sa ozývali rôzne zvuky. Akoby sa ponáhľal a zabuchol dvere...
"Nejaký Tossten. Priviedla ho Agnes. Dereck ma chcel odviesť k vám, pretože na niečo prišiel. A potom s Tosstenom... začali proti sebe bojovať? Niečo také. Neviem, čo mu urobil, ale na hrudníku má... no, akoby ho niekto popálil." Znovu som sa pozrela do Dereckových očí a rozvzlykala sa. To nie je možné.
"Bije mu srdce?" Priložila som prsty na stranu krku, ktorá nebola poranená. Srdce mu bilo veľmi pomaly a pulz takmer nebol hmatateľný.
"Slabo! Skoro nie je cítiť..."
"Hneď som tam." Spojenie sa prerušilo. Mobil som položila na zem vedľa Derecka.
V tom som si uvedomila, že som sa ho vôbec nepokúsila oživiť. Božemôj, ak umrie... nie, takto myslieť nemôžem. Damien príde a ja sa ho zatiaľ pokúsim oživiť. Ešte nikdy som to však nerobila, takže to bude asi trošku zložité!
Kľakla som si k jeho boku a zhlboka sa nadýchla. Bohužiaľ, plne funkčná bude len jedna ruka, no musím sa o to pokúsiť. Možno ho to predsa zachráni. I keď ja dúfam, že je len v bezvedomí a proste... zabudol dýchať.
Uvedomila som si, že také niečo nebude možné. Do riti! Tak aspoň časť oživovania.
Bundu, ktorú som mu pred chvíľou priložila k rane, bola celá nasiaknutá jeho tmavočervenou krvou. Našťastie, netočila sa mi hlava, pohľad na ňu som zvládala bez omdlievania. Zaklonila som mu hlavu a nahla sa k jeho ústam. Dúfala som, že započujem tichučké nádychy a výdychy, no nič také sa nedialo. Ležal tam ako bez života. Nuž, ak mu nepomôžem, tak bez života asi zostane navždy. Ruku som opatrne priložila na miesto, kde by mal mať srdce.
Dereckovo srdce...Tak rada by som v ňom chcela mať miesto - čestné miesto. Viem, mám priateľa, ktorý však z nevysvetliteľných dôvodov zmizol. Eliota som milovala. Ale teraz... Dereck je moja stará láska ešte z čias, keď sme boli malé deti, poznáme sa oveľa dlhšie. Hneď by som vedela vymenovať aspoň desať vecí, ktorých sa bál, keď mal len osem rokov. Dokonca aj povedať mená dievčat, ktoré sa mu páčili a do ktorých bol kedysi zamilovaný. Ale to je už dosť dávno. Teraz Dereck leží predo mnou na zemi a nejaví známky života. Prečo by som mala rozmýšľať nad tým, čo bolo?
Prečo sme sa vlastne rozhodli ísť týmto smerom? Prečo sme jednoducho nevyšli hlavným vchodom? Čo bolo také dôležité pre Derecka na to, aby sme použili práve tento zadný vchod?
Zhlboka som sa nadýchla a premyslela si, čo mám v úmysle urobiť. Nemôžem mu stlačiť hrudník, aby som ho oživila. Musím sa pokúsiť mu do pľúc vdýchnuť vzduch a dúfať, že aspoň toto bude fungovať.
Sklonila som sa k nemu a pozrela sa na jeho pery. Zľahka som mu priložila svoje pery na tie jeho. Nadýchla som sa a v tom sa stalo niečo, čo som vôbec nečakala. Dereck sebou trhol a pohol perami. Chcel sa posadiť, no narazil do mňa. Neviem z čoho, no zabolel ma chrbát. Zabrnelo mi v ňom, akoby sa niečo chcelo predrať na povrch. Nebolo to nepríjemné, ale naopak - ani príjemné. Taký zvláštny pocit.
"Čo to...prečo...čo sa stalo?" vydýchol a chytil ma za plecia. Ale to bola veľká chyba. Do očí sa mi od bolesti nahrnuli slzy. To pravé rameno ma neskutočne bolelo, ruku som mala len voľne vedľa tela. "Prečo plačeš?" Sadla som si veľa neho a zhlboka sa nadýchla.
"Bolí ma ruka a ty...ty, Der, bol si...bol si mŕtvy," vzlykla som. Tentoraz ma objal okolo pása a prisadol si bližšie. "Dereck, ako ti je?" opýtala som sa ho, keď si povzdychol. Veď ešte pred chvíľou ležal nehybne na zemi a prizerala som sa, ako z neho prchá život. Zrazu sa ho pokúsim oživiť a on sa posadí, akoby sa ani nič nestalo. Toto je úplne choré! A postavené na hlavu. A nemožné.
"Mŕtvy? A ja? Aha, Agnes a Tossten," povzdychol si a nešťastne sa na mňa pozrel. "Prepáč mi to všetko. Nemal som ťa tu ťahať, ale chcel som, aby si bola chránená. Trošku sa mi to vymklo spod kontroly." Sklonil hlavu. "Tá ruka. Je zlomená?" Jemne sa jej dotkol. Cítila som, že na kožu mi hneď nabehli zimomriavky. Tak rada by som ho objala a bola v jeho náruči aj večnosť. Pobozkala ho a povedala, ako veľmi ho mám rada. Ale čo, ak mi v tom stále bráni skutočnosť, že Eliot niekde je a žije.
"Niečo ma zasiahlo a...veď ty si to iste videl. Potom som sa prebrala a hýbať rukou bolo takmer nemožné. Veľmi ma to bolí. Asi nejaká zlomenina." Pozrel sa mi do očí a otvoril ústa, no zastavila som ho hneď ako niečo stihol vysloviť. "Nie, už sa za nič neospravedlňuj. Nie je to tvoja vina. To urobil on."
"Ale mohol som vedieť, že tu bude... ruka má vážne mrzí. Dúfam, že nemáš zlomenú kľúčnu kosť." Pozrela som sa na bundu, ktorou mal Der prikrytý hrudník. Der si všimol, že sa na to pozerám, tak vzal bundu a dal ju preč.
Prekvapene som vydýchla. Ak by jeho tričko nebolo spálené, ani by som neverila, že sa mu pred chvíľou niečo stalo.
Dvere sa zrazu otvorili. Obaja sme tým smerom otočili hlavy.
"Chvalabohu, ste v poriadku!" vydýchol a na jeho tvári sa zračila obrovská úľava. "Keď mi Min volala, bol si v bezvedomí. Ale ako to, že si tak skoro hore? Prebral si sa sám?" Damien k nám pristúpil. "To bola Agnes? Aj Tossten?" Bradou kývol k Dereckovmu hrudníku
"Áno."
"Ako je možné, že už je do toho zapletená aj ona?" spýtal sa Damien.
Dereck len nesúhlasne pokrútil hlavou.
"Môžete chodiť?" opýtal sa.
"Ehm," ozval sa Dereck. "Neviem, som asi trošku slabší. Nemám šajnu o tom, či mi niečo je."
"A ty, Minie?"
"Ja som v poriadku," usmiala som sa.
"Má niečo s rukou.
"Dereck!"
"Dobre, odveziem vás k nám, musíme sa o vás postarať. A hlavne o teba, Minie. Morgan už volala k vám domov. Môžeš u nás pár dní zostať. V škole je to taktiež vybavené. Potrebujeme sa s tebou o niečom pozhovárať, a nebude to len tak na pár minút."
"Niečo vážne?" Čo by bolo ešte dôležitejšie než škola a rodina? Prečo by som mala byť u Morgan a nie doma?
"Asi aj áno, Minie. Ale nechajme si to na potom. Nie je to tu bezpečné."
"Počkaj, čo je dôležitejšie než rodina a škola?" opýtala som sa ho s nádejou, že mi na ňu odpovie aspoň Der.
"Do auta," zavelil Damien a prísne sa na nás pozrel.
Sadla som si na zadné sedadlo a po pol minúte mordovania sa s pásom jednou rukou som sa pripásala a oprela sa. Zatvorila som oči a zhlboka sa nadýchla.
Toto bude ešte veľmi zaujímavé.
"Dereck? Mám pre teba jednu otázku. Fakt nie som šľahnutá, ale čo to malo znamenať? To s tým chlapíkom - Tosstenom? A tá žiara sa vzala odkiaľ? Hej, už viem, že nie si normálny, ale naozaj by ma zaujímalo, čo to s tebou je," hovorila som tak rýchlo, až som sa začala čudovať, či mi vôbec rozumeli.
Obaja sa zasmiali.
"Damien, neviem, či mám len taký pocit, alebo Riley na ňu fakt nemá dobrý vplyv," povedal Dereck.
"To hovorí ten, z ktorého ruky ide žiara, či čo to bolo," odvrkla som a chcela sa otočiť k oknu. Odmietala som sa s ním normálne rozprávať, pokiaľ mi neodpovie na otázku. Samozrejme, pravdivo. Sykla som od príšernej bolesti, ktorá sa mi znovu šírila od ramena, cez ruku a späť.
"Ty máš o čom hovoriť, Minie."
"Áno, mám, Dereck."
"Čo tak sa porozprávať u nás doma?" navrhol Damien.
"Hmm. Dereck." Povedal, že pozná Riley. "Poznáš sa s Riley?" spýtala som sa ho potichu. Všimla som si, že Damien nás pozoruje v spätnom zrkadle. Nemyslím si, že je to potrebné, dosť ma to znervózňuje.
"Poznám," vzdychol a jemne sa dotkol mojej ruky. "Viem, že je to tvoja najlepšia priateľka," dodal. Nuž, musím sa zmieriť s tým, že Dereck toho vie o mne až príliš veľa. Prečo? To budem musieť zistiť. Myslím, že u Morgan budem mať času na získavanie informácii dosť. Ale najradšej by som vedela všetko hneď.
Keď Damien zaparkoval pred domom, pokúsila som sa otvoriť dvere. Zabudla som, že pravá ruka si bude musieť dlhšie oddýchnuť. Vari Damien nemal pravdu a tá kľúčna kosť ma skrátka len bolí! Alebo za to môže tá podivná žiara, ktorá do mňa narazila? Nech to bolo čokoľvek, bolesť by už mohla prestať.
"Minie, ja ti pomôžem."
"Ale aj ty si ranený..." chcela som protestovať, no Dereck bol zrazu pri dverách a otvoril ich. Bez najmenších problémov. Minie, pokoj. Dnes si videla už toľko vecí a fakt, že Dereck nie je normálny by ťa nemal vydesiť! - snažila som sa upokojiť. Ale aj tak...veď len pred niekoľkým minútami nedýchal. Nemôžem mu veriť, že je v poriadku.
"Už mi nič nehrozí, bolo to len oslabenie."
"Vraj len!" odvrkla som a poslušne vystúpila. Ruku som sa snažila držať tesne pri tele, ale akosi ma nepočúvala. Čo už!
Morgan vybehla z hlavného vchodu. Ruka jej samovoľne vyletela k ústam a prekvapene zhíkla. "Asi sa nemám pýtať, čo sa stalo, však? Ale ste v poriadku?" Podišla ku mne a pozrela sa na mňa s ľútosťou v očiach. "Prasknutá kľúčna kosť. Ale neboj sa, iste sa rýchlo uzdravíš." Usmiala sa a naznačila, aby sme konečne vošli do domu. Každý sa len všade ponáhľa, a potom to tak aj dopadne! - pomyslela som si.
"Ty vieš, že je to zlomené?" Asi si budem musieť zvyknúť na to, že väčšina ľudí, ktorých som dnes stretla, nie sú normálni. U Morgan to asi platí dvojnásobne, pretože len teraz som si všimla čiary na jej ruke. Zelené špirály sa jej ťahali od predlaktia až po prsty na rukách. Som naozaj nevšímavá! Odkedy má tetovanie? Morgan zaregistrovala, že sa pozerám na jej ruku. nervózne sa na mňa pozrela. Stiahla si rukáv naspäť a vyhýbala sa očnému kontaktu so mnou.
"Je veľa vecí, ktoré ešte nevieš. Teraz poď, musím ti to ošetriť."
"Au! Morgan," sykla som, keď sa vata namočená v nejakom dezinfekčnom géle dotkla rany na ramene.
"To prejde, Min," povedal Dereck a stisol mi ruku.
"Morgan, urob mi láskavosť a toto mučenie zopakuj aj na Dereckových ranách!" zaskučala som. Zaťala som zuby a Dereck mi znovu tuhšie stlačil ruku.
"Aké rany?" zasmial sa.
"Smiech? Prejde!"
Znovu som sebou trhla a zamračila sa. Cítila som, že som celá spotená. Ale bolesť sa zdala stále slabšia, akoby už ustupovala. Alebo za to zas môže nejaká nadprirodzená sila? A ak by som sa spýtala, odpovedal by mi niekto pravdivo?
"Nechci mi povedať, že tam nič nemáš!"
"Nuž..."
"Došľaka, to tu som jediná normálna?" skríkla som a chcela sa odtiahnuť. Morgan ma schytila za pravú ruku a ja som urobila krok vzad. Narazila som do Derecka. Do očí sa mi znovu nahrnuli slzy, tentoraz to bola skutočne neznesiteľná bolesť.
Morgan si ihneď uvedomila, čo urobila, preto sa na mňa ospravedlňujúco pozrela. "Nechcela som. Ale myslí, že už to je v poriadku. Der, postaraj sa o ňu, kým sa Damien vráti, prosím."
"Iste." Znovu mi napravil vlasy. Jeden prameň, ktorý neposlušne padol na ranu, vzal a prehol ho na opačnú stranu. "Nezniesol by som, keby..."
"Dosť, Dereck. Chcem si konečne sadnúť a aspoň na chvíľu sa cítiť normálne," prerušila som ho. Nechcela som od neho dnes počuť ešte nejaké ospravedlnenie. To by som zas nezniesla ja a urobila nejakú hlúposť. Ako vždy.
Dereck ma viedol k pohovke, na ktorú ma opatrne posadil. Konečne som sa mohla oprieť a dúfať, že toto je len hlúpy a sci-fi sen, z ktorého sa čoskoro prebudím. Dereck by bol pre mňa znovu len stratený spolužiak, ktorého som mala rada. Priala by som sa prebudiť v ten osudný deň v Eliotovom náručí. Varovala by som ho, aby do Mystery nechodil. Potom by nebol na mieste výbuchu a bol by tu, nie s Cassidy. Vlastne ak s ňou niekde je, ak vôbec žije...
"Dereck, prečo to robíš?" spýtala som sa a pozrela mu do očí.
"Chcem ťa ochrániť. Je to aj mojou povinnosťou."
Nadvihla som jedno obočie. "Ochrániť? A prečo, prosím ťa?"
"Lebo..."
"Čo vlastne si, Dereck?" dokončila som svoju otázku. Ešte stále sme si hľadeli do očí. Ak by teraz prerušil tento kontakt, už by som sa ho na to nepýtala, pretože by som to pochopila tak, že to mám nechať a nepýtať sa. A ja by som to tak aj nechala, ale namiesto neho by som otázkami terorizovala niekoho iného.
"To nestojí za reč. Myslím, že pravdu by si vedieť ani nechcela."
"Čo ak áno? Povedal by si mi to, alebo nie? Ak by som chcela, aby si mi neklamal a nič nezatajoval, urobil by si to?" Myslím a dúfam v to, že mi odpovie kladne. Túžim vedieť, čo sa tu na tomto svete deje. Alebo plánuje diať.