10.Kapitola
02.03.2012 07:37
10. kapitola
"Čo tu robíš?" opýtal sa Tosstena podráždene Dereck.
"Hľadal som ťa. Nuž, netušil som, že keď ťa nájdem, nájdem aj bonus." Tým myslel mňa?
"Tossten, nechaj ma ju odviesť domov. Hneď sa vrátim," požiadal ho. Bolo to od neho naozaj pekné, no myslím, že by som mu nedovolila sa tu vrátiť. To iste nie!
"Prečo by som mal? Myslíš si, že by mi nerobilo problém ju zabiť? Mne nevadí, že to je dievča."
"Preboha, Toss, ty naozaj nemáš v sebe štipku citu?"
"Tak čo? Ideme trošku potrénovať?" spýtal sa so smiechom. "Viem, že ma nedokážeš poraziť."
"Myslíš si, že keď si teraz iný ako ja, tak vyhráš? Bol by som rád, keby tu bola Cassidy a videla túto scénu," zasmial sa Tossten. Znova ten záchvev. Už dosť. Nech už prestanú, lebo si naozaj ublížia! A Dereck nie je taký ako on? Je tu ešte nádej na to, že by bol normálny?
"Cassidy do toho láskavo nemiešaj! Nemá s tým nič spoločné. A ani ja. Ty si len hľadáš zámienku zabiť niekoho. Kvôli tomu idiotskému povstaniu! Nechápem, prečo sú z toho všetci paf. Neviete, kedy sa to stane. Ani len to, či sa také niečo bude konať. Niekto rozhlási takú kravinu a vy tomu uveríte." Dereck ma chytil za ruku a stisol ju. Myslím, že to malo znamenať niečo v tom zmysle, že je všetko v poriadku. Nuž, nepodarilo sa mu to, pretože mi srdce znovu začalo rýchlo tĺcť. Povstanie? Čo to je?
Tajne som dúfala, že sa tu zjaví niekto, kto by nám pomohol.
"Dereck..."
"Nie. Ty nikdy nevyhráš, počuješ? Nikdy ti nedovolím poraziť nevinných!" Dereck sa snažil vyrovnane dýchať, no neviem, či sa mu to darilo. Ruka, za ktorú ma držal, sa mu jemne chvela. Druhú ruku držal pred sebou. Dúfam, že sa to skončí dobre, bez strát na životoch. "Podotýkam, že tento nábytok nebol veľmi lacný!"
"Čo tým chceš povedať... Aha. Ideš hneď na vec. To sa mi veľmi páči."
Pohľadom šibla na ľavú stranu, kde stála polička s vázou plnou kvetov. Uvedomila som si, že Agnes nad niečím premýšľa a snaží sa prísť na vhodné riešenie situácie. Dúfam, že sa vráti stará Agnes, a potom to bude dobré.
"Nech vyhrá ten, kto si to zaslúži!"
Dereck urobil pár krokov dozadu, pričom sa ku mne otočil. V tvári mal ľútosť. Ale prečo?
"Dereck, čo sa deje? Kto to je a kto je on?" Čo sa deje, som si mohla domyslieť aj sama, pretože si vyhrnul rukávy až po lakte. Boj... Ale čo je? Kto je vlastne Dereck?!
"Budeme mať veľa času na vysvetlenie. Teraz odíď..."
"Ona tu zostane. A neopováž sa ju akokoľvek chrániť. Dobre vieš, že už do tohto sveta nepatrí."
Dereck:
Stála hneď pred zrkadlom. Jednou nohou som vykročil k nej. Ak toto nedopadne dobre, umriem ja alebo Minie. Ale to sa nesmie stať, pretože... pretože čo? Áno, záleží mi na nej viac ako na niekom inom. Ale čo ona? Dokázala by ku mne cítiť to isté aj cez to, že Eliot zmizol? Dokázala by mi moju lásku oplatiť?
Prsty sa mi zavlnili, sústredil som sa len na energiu, ktorá bola vo mne ako načasovaná bomba. Teraz je správny čas použiť ju a ukázať Tosstenovi, aký v skutočnosti som. Je čas, aby spoznal moju pravú tvár. Okolo Minie som sa snažil vytvoriť štít, čo mi trvalo asi stotinu sekundy. Ak sa Minie odtiaľ čo i len pohne, zabije ju to. Samozrejme, ak by sa nerozhodla utiecť schodišťom, ktoré smerovalo do pivničných priestorov. Schody boli hneď za ňou.
Znovu som otrel prsty o seba. Teraz alebo nikdy! Dal som ruky pred seba. Vo vzduchu som urobil zopár čiar. Presne tak, aby vznikli smerom dolu. Boli neviditeľné, no ja som ich cítil. Posunul som ich smerom ku mne a ruku zložil vedľa tela.
Zjavilo sa mi v nej jasnočervené svetlo. Bolo počuť Minin prekvapený výdych, ktorý prehlušil aj smiech Tosstena. Ruka sa mi chvela, pretože som sa snažil svetlo zdvojnásobiť. Je to moja jediná zbraň, ktorú môžem použiť.
"To je jediné, čo dokážeš?!" spýtal sa a prižmúril oči. "Nuž, toto ma len pošteklí, ak o tom ešte nevieš, Dereck. Nechápem, prečo sa takto zbytočne vyčerpávaš. Šetri si sily, pretože to, čo chcem, sa ti ani zďaleka nebude páčiť. A už si ma dosť naštval tým, čo s pred chvíľou urobil. To, že ty a ostatní ľudia, normálni, samozrejme, nevidia tú ochranu ešte neznamená, že ja si to nevšimnem." Nadvihol obočie a čakal na moju reakciu. Ak sa pokúša o to, aby som to stiahol, nech sníva ďalej. Nemám v úmysle urobiť nič také, ani keby mali z neba sekery padať.
K svetlu som pridal ďalšiu ruku. Plamienky a iskričky ma jemne šteklili na dlaniach a prstoch. Bolo to príjemné! Ak by som chcel, mohlo by sa to zmeniť na bubliny či sklo. Alebo nejaký ostrý predmet. Ale ktovie, čo ma Toss v úmysle? Jediná odpoveď - nič dobré.
Cítil som, že ma stále sleduje a premeriava ma od hlavy po päty. Znervózňovalo ma to. Čakal na to, že zaútočím ako prvý. No, ak mu tým aspoň trošku ublížim, idem do toho!
Ruky som pozdvihol ku krku a zahnal sa. Pustil som žiarivú guľu z rúk. Už-už šla zasiahnuť Tosstena, keď v tom ju chytil medzi ruky. Neurobila mu vôbec nič, ale to som mohol čakať.
Ach, nie!
Teraz bol na rade on. Nechcel som sa obzrieť, pretože tak by ma mohol zasiahnuť v tú pravú chvíľu. A možno by bolo po mne alebo Min. Nikdy som sa ešte nestretol s nikým, kto prežil náraz tej gule priamo do srdca. Ak toto bude veľké, s veľkou pravdepodobnosťou ma to zasiahne do hrudníka. Pravdaže, ak sa nestihnem uhnúť. Ale za mnou je Minie. Došľaka! Budem to teda musieť chytiť.
Nadýchol sa a pohľad sklopil na svoje ruky.
"Zaujímavé, však?" Znova som vytvoril tú superguľu a prudko ju o seba odrazil. Tossten sa však ešte skôr uhol. Tak a dosť. Toto bola posledná kvapka.
Ešte raz som sa doňho pokúsil šmariť ďalšiu žiaru.
No v ten moment sa stalo niečo, čo som vôbec nečakal. Toss siahol po zrkadle. Bola to obrovská rýchlosť, svetlo nestihlo priletieť až k nemu. Bola veľká chyba poslať to k nej.
Šikovne si ho vzal pred seba a odrazil ním žiaru späť ku mne. Bola to ale moja sila... proti mne! Nie je žiadna nádej na to, aby sa to vyhlo buď mne, alebo Minie, pretože aj ju obklopuje moja sila.
Sklonil som sa, no pri tom dúfam, že Minie sa uhne. Prosím...
Minie:
Keď Dereck od seba odrazil to zvláštne svetlo, z Tosstena bola len rozmazaná šmuha. Svetlo odrazu mierilo priamo na mňa. Dereck predo mnou kľačal. Zasiahlo ho to?
Chcela som sa uhnúť, ale tá žiara si ma akoby vždy vyhľadala.
Nebola možnosť sa jej zbaviť. Ak som sa pohla dozadu či doľava, žiara ma až oslepila.
Pocítila som ostrú a pálivú bolesť na hrudi. Nič som nevidela, nedokázala som určiť, čo to je. Žiara alebo ma niekto napadol niečím ostrým? Naozaj je Dereck na tej zlej strane? Prosím, nech to je len nejaká blbosť, nezniesla by som, ak by aj on bol ako Tossten.
Zrazu ma akoby zaplavila tma. Tma, tma...pretrvalo to však len chvíľku.
K životu ma prebral úder do chrbta. Čoby úder, bolo to niečo tvrdé a hrboľaté.
Snažila som sa otvoriť oči a zistiť, čo sa deje. Či som už mŕtva, alebo som zamdlela a proste len snívam. Kiežby prvá možnosť.
Dereck:
Minie zasiahla žiara. Padla na schody, ktoré boli hneď za ňou.
Nie, prosím!
"Ou, toto mi vyšlo."
"Ak je mŕtva..." Na to sa nedá ani pomyslieť, nie to ešte vysloviť nahlas. Bože, Min.
"Nie je mŕtva, ale myslím, že ty čoskoro áno," povedal úplne pokojne a vrhol sa na mňa, už nebol čas brániť sa.
Skočil na mňa a zrazil ma k zemi. Okolo rúk som pocítil jeho moc. Pokúšal som sa niečo urobiť, niečo vytvoriť alebo vymyslieť. Potreboval som sa čo najskôr dostať k Min, aby som jej pomohol. Prečo ma Tossten jednoducho nenechá tak? Nič som mu neurobil.
Toss sa postavil a pozrel na mňa. Zrazu som sa nemohol ani pohnúť.
Toto nedopadne dobre - napadlo mi, keď som sa pozrel na jeho ruky, v ktorých svetielkovalo modré svetlo.
"Tak čo, ešte stále sa ti to páči? Vieš, teraz by som sa pokojne mohol pobrať za tou chutnou babou, ktorú som naozaj nechtiac prizabil a poslať ju na onen svet. Vieš, čo by to pre mňa znamenalo?" Ako to Tossten hovoril, predstavoval by som si to. No to s Minie sa proste nedalo. Ona nesmie umrieť.
"Neurobil by si to," odvetil som.
Cítil som sa príšerne slabý. Keď sa tu objavil Toss, mohol som tušiť, že to nedopadne dobre. Už vtedy som ho mohol odstrániť. Minie by sa nestalo nič. Teraz sme už mohli byť u Marleyovcov... Prečo je všetko proti mne?
"Nie, neurobil. Ako to vieš?" zasmial sa. "Stačí mi, že zabijem teba." Modré svetlo pustil z rúk a hneď zmizol.
Sykol som od bolesti, keď svetlo narazilo do mňa. Bolo to to najsilnejšie, čo mohol vytvoriť. Tá bolesť, ktorá hneď prišla, sa nedala vydržať. Zaťal som zuby a čakal, čo sa bude diať. Ako poznám Tosstena, toto nie je všetko.
Ako som predpokladal, o chvíľu mi celé telo zaplavila horúčava. Mal som taký pocit, že zhorím.
A čo je s Minie?
"Minie?" zvolal som, ešte stále neschopný postaviť sa. Už prešlo niekoľko minút odvtedy, čo Tossten odišiel a mohol som sa pohnúť.
Odpoveďou mi bolo len ticho. Nevnímal som jej tep a ani dýchanie. Akoby už nebola medzi živými "Minie! Ak ma počuješ, skús sa pohnúť, do niečoho buchni! Alebo niečo povedz!"
Nič, ticho... Nemôže byť mŕtva.
"Min!"
"Dereck?" šepla a pootočila hlavou. "Panebože, si v poriadku? Kde je Tossten? Čo sa stalo? Bože, čo budeme robiť..." Posadila sa. Na pleci som zbadal nepeknú ranu, ktorá krvácala. Okolo nej mala v oblečení vypálenú dieru. A za to všetko som mohol práve ja. Bola to moja sila, ktorá ju zranila.
"Ja som v poriadku." To však nebola pravda. Hlava sa mi točila aj napriek tomu, že som ležal. Všetko som videl trošku rozmazane. A všetko od krku nadol ma príšerne štípalo a bolelo. Ale tým som ju nechcel zaťažovať. "Neboj sa, niekto nás tu nájde a privolá pomoc."
"To si myslíš ty, Dereck! Ale tu už nikto nie je. Zvlášť nie na prízemí a pri zadnom vchode, nikto tu nechodieva, tento vchod sa nepoužíva."
"O chvíľu sa z toho dostanem a odveziem nás do bezpečia, Minie. Len...minútku. Daj mi minútku, dobre?"
Povzdychla si. "Fajn. A tá vec na pleci neuveriteľne páli. Čo sa to stalo?" Asi si to nepamätá...
"Tossten. On odrazil tú moju žiaru, čo som k nemu vyslal. Nenapadlo mi, že sa nás pokúsi dostať práve takto. Mal som byť opatrnejší a zvážiť svoje rozhodnutia i činy. Naozaj ma to mrzí. Ak by som ho nejako zasiahol, nemusela by si to byť ty, kto trpí," vzdychol som a pozoroval ju. Mala zatvorené oči a pery jej tvorili jednu líniu. "Min? Všetko v poriadku?"
"Že či je všetko v poriadku? Najskôr sa správaš divne a potom..."
"Šetri si sily."
"Nemusím, myslím si, že už to je dobré," povedala a pohla sa. Konečne nejaký pohyb. Pomaly sa posadila, no podopierala sa len jednou rukou, pritom sa na mňa ani nepozrela. Nechcem ani vedieť, ako vyzerám, bohato mi stačí zápach krvi.
Minie sa na mňa pozrela a zalapala po dychu.
"O čo sa pokúšaš?!"
"Krvácaš. A príšerne."
"Ty tiež."
"Je to len škrabnutie, to sa nemôže rovnať tomu, čo máš ty." Posledné slová len s hrôzou zašepkala a pomaly sa presúvala ku mne.
"Nie. Minie, nikam nechoď. Lež!"
No to už sedela pri mne. "Viem, že by si najradšej všetkých po zachraňoval, ale čo ty?" Vyzliekla si bundu, ktorú mala na sebe a priložila mi ju na hrudník.
Sykol som od bolesti. Pálilo to, brnelo...
"Prepáč, nechcela som. Ale naozaj to nie je v poriadku. Veď toto sa len tak nedá za pár sekúnd do poriadku. Však ti je zle?"
"Nie," znovu som zaklamal.
"Nie si dobrý klamár, Dereck. Teraz ma počúvaj..." Zrazu bolesť prudko vystrelila od krku do hlavy. Akoby som už svoje telo neovládal. Hlava mi padla nabok a viečka zvláštne oťaželi. "Dereck!"
"Zavolaj... Damienovi. Hneď. Mobil mám...vo vrecku...Minie, prosím..." Bolesť bola príšerná, už sa naozaj nedala vydržať. A hlava nebolo to jediné, čo ma bolelo. Celé telo som mal akoby v plameňoch. Cítil som, že už to viac nevydržím.
Zatvoril som oči a zrazu všetko ustalo. Zvuky, pocity, bolesť...