1.Kapitola
02.03.2012 07:28
1. kapitola
"Izba tristodeväť, Minie. A švihom!" zavelila Agnes a mne nezostávalo nič iné, len sa tam pobrať. A na prípadných okoloidúcich sa usmiať. Ach, kiežby som nemusela nosiť túto otrasnú rovnošatu, či ako to nazvať. Je to takej príšernej, bordovej farby. Najradšej by som to zo seba strhla a dala si pohodlné džínsy, k ním tričko všelijakej farby a hneď by sa mi pracovalo lepšie. Teraz musím ešte dávať pozor na to, aby som mala kravatu (áno, aj tú mám ja povinnú, neviem prečo) rovno, aby som nemala dokrčené veci, ktoré mám na sebe, aby som nebola ufúľaná a tak ďalej. Najhoršie na tom je ale to, že tieto slová musím od Agnes počúvať každý druhý deň. Ja predsa nemôžem za to, že pár ľudí si to nemôže zapamätať.
Agnes je naša... povedala by som, že šéfka. Je to Eliotova matka, ale vďačíme jej za brigádu, tu v hoteli Mystery. Neviem, čo by som si bez nej počala.
Peniaze potrebujem stále a rýchlo sa, bohužiaľ, míňajú. A keďže mi moji skvelí rodičia odmietajú dávať vreckové (ktoré vždy padlo po prvých dňoch), rozhodla som sa, že si začnem privyrábať, aby som ich presvedčila o tom, že som schopná neminúť peniaze hneď, ako ich dostanem na ruku. Myslím, že zatiaľ sa mi to úspešne darí.
Zamierila som k schodom. Izby tu sú rozdelené presne po stovke. Len na prízemí nie je nič! Chcela by som stretnúť tých architektov, keď navrhovali túto stavbu. Na prízemí sú rôzne sklady, jedáleň... och, jedáleň je aj na druhom poschodí! Kiežby tu boli pohyblivé schody, pretože tie by sa tu fakt zišli. A potom, že prečo Agnes tak bolia nohy. Len my sa nesmieme sťažovať...
Budova má celkovo štyri poschodia. Najvyššie tvorí vlastne terasa s barom, slnečníkmi a ležadlami. Bar je presne v strede, odkiaľ vedú aj schody a jediný únikový východ z posledného poschodia. Pamätám si, ako sme tam tajne chodievali, prezlečení za rôznych hostí. Mali sme oblečené kabáty a vysoké čižmy alebo veľké topánky. No, nie vždy sa nám to s priateľmi podarilo. Ale to už bolo dávno, vtedy sme o práci v hoteli mohli len snívať.
Tretie poschodie je známe mágiou. Dobre, aj mne to príde smiešne, ale niečo na tom je pravdy. Jedna strana chodby je namaľovaná na tmavomodro, tá druhá je biela. Strop je fialovej farby. Svetlá tu svietia na červeno. No tak prečo sa to asi pomenovalo mágia, že? Ja by som to nazvala poschodie bláznov.
Dvere s číslom tristodeväť boli medzi tými, ktoré boli bližšie k schodišťu. Je pravda, že tu sú dve schodištia, ale kto by vedel o tom, že služba má aj vlastné schody? Ha, nikto!
Priblížila som sa k tým dverám. Z izby bol počuť šuchot a divné zvuky. Žeby hostia ešte neodišli? Ale veď sa zastavili u Agnes, keď odchádzali. Videla som to na vlastné oči. Tak prečo by bol teraz niekto v tej izbe?
Môj mozog mi dával jasne najavo, že je najvyšší čas zdrhnúť, ale keďže ma to do tej izby neskutočne ťahalo (alebo som len nechcela dostať vynadané od Agnes?), rozhodla som sa nevziať nohy na plecia. Nie som predsa taký zbabelec, aby som hneď ušla. Najskôr sa presvedčím, či tam náhodou niekto nie je, a potom sa uvidí.
Zatajila som dych a načúvala zvukom. Boli zvláštne Akoby niekto niečo rezal, ťahal, utieral, škrabal...
Zastrčila som kľúč do kľúčovej dierky, no zvuky neprestali, len akoby sa vzdialili. V mysli sa mi začal vybavovať obraz toho, ako tam niekto niekoho brutálne zavraždil a ja som svedok. Že potom ma bude prenasledovať po celom hoteli, len aby ma mohol zabiť. A nielen po hoteli, ale aj celý môj život, až kým neprestanem dýchať.
Zasmiala som sa, ale len preto, že som chcela na to prestať myslieť. Predsa to sa stáva len vo filmoch, či nie? Nie... asi... len vo filmoch!
Môjmu myšlienkovému pochodu by neporozumeli ani najuznávanejší psychiatri na svete. Som proste jedinečná.
Otočila som kľúčikom. Dvere sa zrazu samé otvorili. Niekto tu je! Niekto tu je. Naozaj tu niekto je, inak by dvere neboli otvorené!
Potichu som tam vošla a rozhliadla sa okolo seba. Všetko bolo na svojom mieste. Ibaže... niečo sa pohlo naľavo odo mňa! Zaregistrovala som tieň, blížil sa ku mne. Cítila som, ako mi v žilách pulzuje krv. Adrenalín?! Srdce sa mi rozbúchalo ešte viac. Zatajila som dych.
"Bu!" povedal niekto. Chcela som vykríknuť, no v tom som zbadala tvár dotyčného.
"Preboha, Riley!" zjačala som a chytila sa za hruď. Srdce mi začalo tĺcť tak rýchlo, že som sa bála, či nechce zdrhnúť. Začala sa mi točiť hlava. "Takmer som tu odpadla! Čo tu strašíš?!"
"Nie ja sa flákam! Hej, o omdletí radšej neuvažuj. Vieš čo by to znamenalo? Bože, veď to by bola totálna pohroma. Mohla by som chytiť hysterický záchvat, musela by som vybehnúť na chodbu a vykrikovať o pomoc. Potom by iste nasledovalo zúfalé prosenie o pomoc. To je vlastne to isté, ale nevadí. Dôležité je, že by to bolo úplne trápne. Vieme svoje, však, Min? Ďalej by som na niekoho musela použiť svoje psie oči, aby som ťa dostala na recepciu. Tam by s najväčšou pravdepodobnosťou sedela Agnes. Keď by ťa zbadala, chytila by infarkt. Iste by sa musela volať záchranka. Zlatko, pamätáš s poslednú návštevu v nemocnici? Nie je to nič príjemné, keď ťa tam vyšetruje tona doktorov, ktorí ani netušia, čo ti vlastne je! Ó, keď sme pri omdlievaní, tak omdlieť môžeš len z tej omamnej vône čistiacich prostriedkov." Prstami si stlačila nos, aby nič necítila a dýchala ústami. "Vidíš, takto sa to dá liečiť. Nech sa nečudujú, že im sluhovia odchádzajú!" zasmiala sa.
"Si príliš ukecaná. Počuj, Ri, čo tu vlastne stváraš? Dnes som túto izbu mala mať na starosti ja. A vlastne celé poschodie!" Naštvane som si dala ruky v bok a zazerala na ňu. Nemám rada, ak niekto robí prácu, ktorú som mala robiť práve ja.
"Nemala som čo robiť." Mykla plecami a položila handru na stolík
"Keď sme už pri ničnerobení, kde si bola dnes? Čakala som ťa na angličtine, ale teba nikde. Na obede sme ťa s Eliotom taktiež čakali, no ty si sa nedostavila." Vyčítavo som sa na ňu pozrela a čakala normálne vysvetlenie.
"Nemusíš vedieť všetko!"
"Riley, mne to povedať môžeš, som predsa tvoja priateľka." Čo také môže predo mnou tajiť? Možno to nie je nič dôležité.
"Priateľka, nepriateľka... je to môj osobný život!" pozrela na mňa a dodala: "Fajn, bolo mi zle!" zasmiala sa.
"To je všetko?!" Prekvapene som sa na ňu pozrela. Isteže, Riley dokáže urobiť aj z komára somára.
"Čakala si nejakú šťavnatú klebetu? Tak to ťa musím sklamať. Celý ten čas som sa kamarátila s WC. Nebolo mi najlepšie a bola som úplne bledá. Fuj! A ty čo? Kde si doteraz trčala? To bude zaujímavejšie, však?"
"Ale prosím ťa! Mama mi volala ešte do školy, že nestíha ísť po Rogera k starým rodičom, tak ma tým poverila. No a ako to u nich býva, celý ten čas sa ma pýtali na to, ako sa mám, čo som dnes robila, ako to ide v škole... Dali mi jesť a neverila by si, aká bola tá hubová polievka výborná! A to je asi všetko."
"Min, nehovor o jedle. Som rada, že vodu, ktorú som pila pred dvoma hodinami, sa mi podarilo udržať v žalúdku." Prisahám, že z Riley by bola vynikajúca herečka. Ruku si dala na čelo a robila sa, že jej je zle, že omdlieva.
"Dobre, dobre. Zmena témy. Keď si sa nudila, prečo ti Agnes nedala inú prácu?" spýtala som sa. Hodila po mne handru a odvrkla:
"Pretože Eliot si vzal moju izbu! Čo som sa mala potulovať po hoteli? Veď vieš, že keby ma tu našiel pán Newton, bola by som mŕtva. Min, už to tu je éňo-ňuňo, takže môžeme ísť. Agnes nás možno poverí jedálňou. Veď vieš, tam sa tak fajne špehuje!" Zasnene sa usmiala.
"Špehovať? Ty si sa úplne pomiatla, Riley? Tentoraz žiadne flákanie. Vedela si o tom, že ak si tento týždeň mákneme, Newton nám dá na starosti pomáhanie v kuchyni? A tam pracuje Eliot!" zapišťala som, potiahla ju za rukáv a ťahala von. Už dlhšie som chcela pracovať pri Eliotovi, aby sme spolu boli čo najdlšie. "Ak sa tam stane, špehovať budeš môcť každý deň." Zamkla som, kľúče hodila do vrecka. Uistila som sa, že sa mi kľúče nezachytili o látku a vykročila.
"Zadrž, Minie! Viem, že si si s Eliotom padla do očka. Ale mysli aj na tvoju kamarátku, ktorá bude trpieť, ak všetok čas budeš venovať len jemu. Dobre, priznám, že Eliot je krásny a sexi. Bože, kiežby som mala chalana ako je on. Tie krásne čierne vlasy, modré oči, ktorými ťa doslova vyzlieka..." zachichotala sa.
"Riley!" okríka som ju a štuchla ju lakťom. "Už buď ticho!" Uaškerila sa.
"Vieš, o kom snívam ja? Sebastian... ten úchvatný čašník, ktorý tu pracuje."
"No... nie je trošku pristarý na to, aby bol tvoj priateľ? Však... na to, že ty máš len šestnásť a od takmer dvadsaťpäť, Riley. Nič proti, ale..." chcela som namietať, no prerušila ma.
"Ale asi to zostane len mojim tajným snom. Fakt ti závidím Eliota, je taký sexi a milý, že to nie je možné, že sa taký exemplár na zemi vôbec našiel!" Na tom som sa musela zasmiať. Eliot je naozaj jediný svojho druhu.
Zbehli sme po schodoch, ktoré boli dosť úzke. Však kto by čakal, že personál bude mať tie prepychové a široké s okrasnými vyrezávanými vzormi? Vyšli sme pri hlavnom sklade a zamierili k Agnes. Keďže by sme nemali mať už na práci nič, mohla by nás poslať do kuchyne na druhom poschodí, kde je aj Eliot. Dúfajme, že nás konečne postretne šťastie.
"Viem, že zas snívaš o svojom modrookom a čiernovlasom princovi menom Eliot. Vidím ti na očiach, že myšlienkami blúdiš okolo neho." Rukou zamávala okolo mojej hlavy akoby chcela tie myšlienky odviať. Aby toho nebolo málo, tak ešte fúkla. Prižmúrila som oči a zamračila sa na ňu. Blázon.
"Riley, sklapni!" zasyčala som.
"Ozaj, videla si už Cassidy Lloydovú? Trošku som sa hrabala Agnes v záznamoch a..." Riley zmenila tému. Jasné, toto bola jej špecialita - hrabať sa vo veciach a strkať nos tam, kde nemá.
"Kto to je?"
"Musíš ju vidieť! Vyzerá úplne úžasne. Proste ako filmová hviezda. Vlastne... internet tu funguje, takže som sa na chvíľu zašila v internetovej miestnosti, kde som zistila, že si zahrala v nejakých filmoch. Síce si už nepamätám akých, ale je hlavné, že je aj herečka."
"Riley, mala by si s tými informáciami prestať, nemyslíš?"
"Sme tu len na to, aby sme si splnili robotu a pre to, aby nám šéfici dali peniažky. A zábavy nikdy nie je dosť, Minie!" zasmiala sa.
"Nie si normálna, Riley. Buď si niečo pila, alebo som ti práve diagnostikovala novú chorobu, zvanú nadmerná ukecanosť a príšerná zvedavosť, neviem, ako sa to dá liečiť. Ale veľmi rada by som zavolala niekoho v bielych plášťoch..."
"Dosť, zlatko. Aj ja ťa mám rada. Aha, tam je Agnes. Ak chceš, choď vybaviť tú jedáleň na druhom, som hladná." Tentoraz mi tú handru z rúk vytrhla a sotila do mňa smerom k recepčnému pultu. "Nezabudni pripomenúť, že tristo deviatka je uprataná." Prikývla som, že chápem a rozbehla sa za Agnes.
Už len dúfať, že čoskoro uvidím môjho Eliota!