Kapitola šestá

"Musím ti niečo povedať." Už dávno mali po raňajkách aj po malom relaxačnom spánku (boli k sebe privinutý ako dve veveričky). Teraz sa k nej nakláňal a skúmavo si prezeral jej tvár.

"A čo také?" Bola zvedavá, žeby už zase mohol? Po raňajkách mala totiž ešte jednu príležitosť presvedčiť sa o jeho veľkej predstavivosti. Veru, takého muža ešte nestretla. Poznala ho iba pár hodín a mala pocit, že sú spolu celý život. Videl až do jej duše (keby nejakú mala) a Judit sa do neho bezhlavo zamilovala (to je blbosť, ona toho nie je schopná, čo si to nahovára, doriti ale fakt je iný, nie, nie je) a už si nevedela predstaviť život bez neho.

"Som vlkolak."

"A? To mám teraz začať jačať alebo čo?" Stále sa jej vpíjal očami do tváre a hľadal hocaký náznak, že by bola z toho vydesená. Ale prečo by mala byť. Bola na tom omnoho horšie ako je nejaká lykantropia už dosť dlho. Len či nezačne jačať on, keď mu ona povie o sebe.

Mal v tvári dosť neveriaci pohľad. Vyšvihla sa nad neho a ruky mu nad hlavou zatlačila do vankúša. "Tak ty mi neveríš, že mi to nevadí. Hmmm?"

Neveril, v živote sa už musel stretnúť s množstvom ľudí čo ho nenávideli len kvôli tomu čím bol. Posraní rasisti (teraz je trochu pokrytecká nie, aj ona sa ich kedysi bála).

Naklonila sa tak, že ich tváre boli vzdialené len na pár centimetrov. "Spomínaš si na moje tri otázky?"

Uchechtol sa. "Hej, na tie sa nezabúda. Ale neviem čo tie majú s týmto spoločné."

"Keď som ti ich položila, nepýtala som sa na to, či si vlkolak. Čiže ma to nezaujíma. Je mi to fuk. A myslím to vážne. Neznášam ľudí, ktorý sa k ostatným správajú ako banda kokotov len preto, že sú iní. To ma vždy znechutí. Ale hrozne."

Tentokrát si všimol on že slovo "ľudí" povedala ako nejakú urážku. To ho nútilo premýšľať čo jej urobili.

"Keď sa hneváš si neuveriteľne sexy." Len sa zasmiala a znovu sa k nemu pritúlila.

"Si vlk?" Zvedavo sa na Judit pozrel: "Ako si to vedela?"

"Povedal si vlkodlak. Dlaci si obyčajne dávajú záležať na tom, aby odlíšili svoj druh." Obočie mu vyskočilo dosť vysoko. Zaťukala si prstom o spánok. "Malá, ale nie hlúpa."

So smiechom ju vzal do náručia. "Keď som uvidel tú jazvu čo máš na nohe, myslel som si, že patríš k nám. Že len teraz niekedy ťa označili." Vlkodlakom sa ich "značka" vždy po určitom čase zahojila. Jej jazvy ostali ako trvalá pripomienka toho čo sa zmenilo. "Ešte v tom bare si sa mi zdala iná. Potom som to prisúdil tomu, že patríš medzi nás, ale premena u teba zatiaľ neprebehla. Tie škrábance mi to len potvrdili." Prechádzal jej po nich rukou a u nej to vyvolávalo znova to elektrizujúce chvenie. Prehla chrbát, tieto pocity jej boli neznáme. Možno ich vyvolávala Alexova zvláštnosť, možno to bolo niečím úplne iným. "A potom, vo vani, medzi nami to doslova sršalo."

"Nie len vtedy. Zamrmlala ako sa mu otierala o ruku čo jej hladila chrbát." Pritiahol si ju bližšie a pokračoval: "Potom si si ma označila za svojho. A mňa strhla predstava, že som našiel niekoho z nášho druhu."

"Označila?" Dobre najprv nechápala ako to myslí, ale potom jej došlo na čo naráža. "Nechcela som ti ublížiť. Neviem čo ma to napadlo." Prišiel čas aby o sebe začala uvažovať ako o psychopatovi? No dobre, tak už o sebe hovorí dávno, ale teraz by mala zhodnotiť novú dimenziu jej vyšinutosti.

"Neublížila si mi. Urobila si ma, tak ako ešte nikdo predtým."

"Zase kecáš nezmysly." za toto si zaslúžil capnutie po zadku (hej bol pevný a chutný a dokonalý). "Musel si byť sklamaný po tom čo si zistil, že som len človek."

"Sklamaný." Trochu sa zamyslel. Jasné, že bol sklamaný. Dúfal, že našiel spriaznenú dušu a namiesto toho je to len zákrpok s čudný vkusom. "Nebol som sklamaný. Bol som nadšený."

"Nadšený hej?" Dobre, povedala to dosť ironicky, ale tomuto neverí, nie je totálne vypláchnutá. Nadržaná možno, nie možno, určite a dosť veľa, ale to na veci nič nemení.

"Áno. Viem, že mi to neveríš, ale je to pravda. Neviem ako by som ti to vysvetlil. Ale niečo medzi nami je. Cítiš to aj ty. To elektrické napätie."

"Myslela som si, že to nebude bežná záležitosť tie iskry a tak. To sa normálne nedeje?"

So smiechom sa pretočil na chrbát a Judit si stiahol na brucho. "U nás to voláme Sidir-ab-Sidira. Je to vzácne a nikdy sa to nevyskytuje medzi dlakmi rôznych druhov."

"Ale ja nie som dlak. Tak ako je to možné? Nie, že by som sa sťažovala." Začala mu pomaly nasávať ušný lalôčik.

"No dlak nie si. Ale rozhodne nie si ani človek." Zašepkal a vstúpil do nej.