Kapitola sedmá

Nasledujúcich pár týždňov letelo ako voda. Väčšinu svojho času som trávila s Christianom. Hovoril mi o našej rodine, o každom jednom členovi. Najviac ma však zaujala Taša Ozerová, ktorá je vo väzení, keďže zabila kráľovnú. Takže v rodine máme aj vraha, super. Akoby nestačilo to, že rodičia sa dobrovoľne stali strigojmi, a potom ich zabili. Nuž, ja som sa k rodine pripojila len nedávno, takže tieto informácie ma vážne prekvapili. Christian ma taktiež predstavil takmer každému členovi rodine. Niektorí verili, že som jeho sestra. Ja sama som zistila, že sme ako dvojčatá. Dokonca máme podobné aj mená! Až na ten rozdiel, že Christian ovláda oheň, zatiaľ čo u mňa sa neprejavilo nič, no hovoria mi, že som užívateľ éteru. A kto má vedieť, ako to ovládať? Lissy, Christianovej priateľky som sa na to pýtať nechcela a Adriana Ivaškova tiež nie. Jeho som ani poriadne nepoznala, no s Christianom trávil tiež dosť času, keďže už doštudoval. No bola som mu vďačná za to, že ma premenil späť na moroja.

Aj tak si myslím, že nebudem ovládať žiaden živel. A nejako po tom ani netúžim.

Tento môj celkom pokojný život narušil až fakt, že som okolo ľudí začala vidieť farby. A taktiež to, že si ma každý mýlil s Tašou Ozerovou.

"Christian," začala som, keď sme sa v jeden chladný večer viezli domov z Lehighu. Christian chodieva Lissu navštevovať každý druhý deň a som prekvapená, že to Dimitrijmu, jeho strážcovi, už nelezie na nervy. "Prečo vidím okolo všetkých farby? ja viem, že nie som normálna, ale toto ma už vážne... štve."

"To sú aury, sestrička. Podľa toho dokážeš zistiť, ako sa niekto cíti. Každá farba predstavuje niečo iné. Ale o tom ja veľa neviem. Na toto si sa mala opýtať Lissy, ona tiež ovláda éter."

"A čo to ten éter vlastne je?" spýtala som sa.

"Ďalšia vec, na ktorú sa môže moroj špecializovať. Moroji, ktorí ho ovládajú, si najskôr myslia, že sa u nich neprejaví nič, no nakoniec zistia, že to je éter. Väčšinou užívateľ éteru vidí aury, dokáže uzdravovať a oživovať mŕtvych... no a super nátlak. Je oveľa silnejší než u iných morojov," vysvetľoval a ja som si pri tom vybavovala spomienky na to, keď som sa s éterom stretla prvýkrát. Adrian ma zachránil pomocou éteru, potom som videla okolo neho a Dimitrijho farby, čo vlastne boli farby. A nátlak... no, nikdy som ho nepoužívala.

"Užívatelia éteru tiež môžu ovládať rast rastlín alebo telekinézu. Je toho naozaj veľa. Soňa Karpová tiež ovláda éter a tie kvety vyrástli s jej pomocou. Soňa bola tiež strigoj," povedal Dimitrij, ktorý bol až doteraz ticho. Venoval sa šoférovaniu. Myslím, že za volant by ani nikoho iného nepustil. Pokojne by sa o to aj pobil, len aby mohol mať volant vo svojich rukách on. Ja som si vodičák urobila len nedávno, takže som mala nulovú šancu, že by ma vôbec niekto nechal samú riadiť auto.

"To naozaj? Kto ju premenil späť?" chcela som vedieť. Soňa istý čas bola na kráľovskom dvore, no potom odišla preč. A teraz tu prišla znovu. Soňu som poznala len z videnia. Myslím, že je celkom milá morojka.

"Robert Doru."

"Eeehm, nepoznám."

"Ani nemáš odkiaľ. Nie je to nikto výnimočný:" Všimla som si, ako na Christiana pozrel Dimitrij v spätnom zrkadle. Akoby ho chcel umlčať. Bolo mi to srdečne jedno, pretože som sa zbytočne nechcela zaťažovať somarinami. Mala som v pláne nastúpiť na vysokú, teda ak sa mi to podarí.

"Christina, mala by si si pohovoriť s Adrianom. Myslím, že by ti pomohol s éterom."

"Dimitrij," zavrčal podráždene Christian. "Radšej Lissa alebo Soňa."

"Lissa, ako si si všimol, nemá čas a zastihnúť Soňu na dvore je zázrak. Adrian sa nudí furt," obhajoval sa Dimitrij. Popravde, s Adrianom som odvtedy, ako sme sa stretli pri darcoch, nerozprávala. A to ma zachránil! Možno by nebolo od veci si s ním pohovoriť.

"Pozrite sa, o chvíľu už budem mať osemnásť, takže by neuškodilo, ak by som si raz za seba rozhodla aj ja. Čo na to poviete?" zasiahla som do ich rozhovoru. "Pretože ak ste si nevšimli, som tu aj ja!" Popravde, osemnásť budem mať takmer až o desať mesiacov.

"To je pravda," súhlasil Dimitrij. Videla som, ako sa usmieva. Christian nemal proti nám žiadnu šancu.

"Občas mám chuť požiadať o vymenenie strážcu, vieš o tom?" opýtal sa ho podráždene Christian, no dobre som vedela, že sa rád baví na účet Dimitrijho.

"Už si mi to povedal najmenej desaťkrát."

"Ste ako malí," poznamenala som. "Naozaj by sa niekedy mohli počúvať."

Keď sme prišli na dvor, zamierila som do knižnice. Dúfam, že tam nájdem niečo zo súčasnej literatúry, inak ma porazí. Keď som tam bola naposledy, našla som tam len romány z minulého storočia a okrem Draculu ma tam nič nezaujalo. Ale to bolo takmer pred rokom, tak snáď tam niekto niečo dodal. Ak nie, budem musieť znovu urobiť nájazd na kníhkupectvo.

Prechádzala som popri regáloch a prezerala si knihy. Upútal ma názov Zlodejka kníh. Najskôr som si podľa obalu myslela, že to bude niečo staré, no mýlila som sa. Túto by som si mohla prečítať. Znovu som začala niečo hľadať. Všimla som si, že na druhej strane regálu je niekto, kto si taktiež hľadá niečo na čítanie.

Tie hnedé rozstrapatené vlasy sa mi zdali akési povedomé. Bol to Adrian. No jemu som pozornosť nevenovala. Potrebujem si čo najskôr nájsť nejakú knihu, a potom ísť do izby. Bola som už dosť unavená - hlavne z tej cesty, ale možno aj pre to, že o chvíľu začína svitať a nerada by som šla do svojho apartmánu cez slnečné lúče.

Prešla som snáď pol regálu s fantasy a sci-fi, no nenašla som nič, čo by ma zaujalo, preto som bola na odchode, keď zrazu predo mnou z ničoho nič padla jedna kniha na zem. Bola to jedna z kníh Upírskych denníkov. Ten seriál som z duše nenávidela. Vzala som knihu zo zeme a chystala sa ju vrátiť späť, keď som zbadala pár smaragdových očí. V tom momente mi srdce vynechalo zopár úderov.

"Nejako sa mi ju podarilo nechtiac zhodiť," uškrnul sa.

"Iste," zasmiala som sa a pokračovala v ceste. Východ bol rovno predo mnou, no do cesty sa mi postavil Adrian.

"Ahoj," pozdravil sa. "Tvoja aura mi prezrádza, že by si rada niečo zistila."

"Nie, hľadala som si niečo na čítanie," odvetila som a urobila krok doľava, aby som mohla okolo neho prejsť. No on urobil to isté. Ukázal mi knihu, ktorú držal v rukách a spýtavo sa na mňa pozrel.

"Toto by sa ti mohlo páčiť."

Keď som si prečítala názov, len som sa naňho uškrnula. "Videla som film." Adrian mal knihu od Nicholasa Sparksa - Poslednú pieseň.

"No vidíš, ja som len teraz zistil, že vôbec nejaký film aj je."

"Ale vieš čo, aj som sa chcela niečo opýtať," začala som nakoniec a tým zmenila tému. "Ty ovládaš éter, však?" Len prikývol, prekvapený, že sa zaujímam práve o toto. "Potrebovala by som sa spýtať na pár vecí."

"Jasné, samozrejme. Stav sa kedykoľvek, teraz už musím ísť." Hlavou kývol k Eddiemu, ktorého som si všimla až teraz. Stál pri dverách a neustále nás sledoval. Kývla som mu hlavou na pozdrav.

"Dobre."

"Tak príď napríklad zajtra," navrhol. "Prajem dobrú noc, ľaliové dievča." Podal mi knihu a odišiel. Nakoniec som sa rozhodla, že si ju predsa len vypožičiam a prečítam. Možno bude lepšia ako film.

Keď som sa ráno zobudila, prezliekla som sa a vzala si mp3. takmer každé ráno som chodievala behať a bolo mi jedno, že teplota ráno niekedy nevystúpi nad päť stupňov. Kondičku treba stále, nie iba cez krásne počasie. Rozmýšľala som nad tým, že by som navrhla kráľovnej, či by som mohla byť strážca aj ja. samozrejme, bude okolo toho kopu zbytočných rečí, no sama kráľovná dobre vie, že som absolvovala výcvik.

Vyšla som zo svojho apartmánu a potichu sa vybrala po chodbe von. Slnko práve zapadalo, čo znamenalo, že sa už nebudem musieť pohybovať len v tieni. Áno, popálenie slnkom nie je nič príjemné, ale dá sa to prežiť.

Po kráľovskom dvore sa pohybovalo zopár dhampýrov. Pri behu som nemala veľmi v láske, ak sa na mňa niekto pozrel, preto som chodievala behať tam, kde nikto nie je. Ale na druhej strane som fakt zbožňovala, keď so mnou niekto behával. Tak som aspoň mala spoločnosť a nemala som pocit, že som jediná, kto si udržuje kondičku i svoju váhu.

No nečakala som, že behávať chodí aj Christianov strážca - Dimitrij.

"Dobré ráno." Dimitrij ma dobehol a prispôsobil sa môjmu behu. Vypla som mp3-ku a spolu so slúchatkami si ju vložila do vrecka na bunde.

"Aj tebe." S Dimitrijm sme si tykali, no stále som mala nutkanie oslovovať ho strážca Belikov.

"Dúfam, že ti nebude vadiť, ak sa pridám."

"Jasné, že mi to nebude prekážať. Práve naopak - budem rada," priznala som. Prebehli sme okolo strážcov, ktorých Dimitrij pozdravil. Ja som ich nepoznala. Bola to nejaká nižšia žena s krátkymi hnedými vlasmi a muž, ktorý bol od nej asi o hlavu vyšší. Obaja boli oblečení v typických oblekoch strážcov. Ako všetci, aj oni sa na mňa najskôr prekvapene pozreli. Ktovie, či to bolo prekvapenie, či strach. Už naozaj ma štve, že sa podobám na svoju tetu.

Keď ma začali príšerne bolieť nohy a s dychom som už akosi nestačila, spomalila som a nakoniec úplne zastavila. Potrebovala som sa vydýchať a na malú chvíľu si oddýchnuť.

"Už som mal pocit, že nie si moroj ale dhampýr. Moroji väčšinou nevydržia tak dlho," zasmial sa a podišiel ku mne. "Si v pohode?"

"Hej," vydýchla som. "Ale som fakt... brutálne smädná... hladná... a smädná." Vetu som nedokázala vysloviť na jeden dych a musela som sa medzitým viackrát nadýchnuť. Taktiež ma nepríjemne škriabalo v krku. To pravdepodobne bude tým chladným vzduchom.

"Tak môžeme skočiť na raňajky," navrhol. "Poznám jednu dobrú kaviareň. Je tu, na kráľovskom dvore a, chvalabohu, otvorená takmer stále."

"Nemám tu žiadne peniaze."

"Pozývam ťa."

"Nie, to..." chcela som namietať, no umlčal ma svojim pohľadom. "Dhampýri predsa neovládajú nátlak!"

"Nie, to nie, ale niektorí za to majú dobré presviedčacie schopnosti," zasmial sa. "Tak poď, ideme naspäť."

"Behom?!"

"Nie, chcem sa dozvedieť viac o výcviku morojov na škole, kde si študovala. Zaujímavé, že tá akadémia už bola pripravená na to, aby vycvičila šestnásťročných strážcov." Otočili sme sa a rýchlejším krokom sa vybrali späť. Začínala mi byť trochu zima, no snažila som sa to ignorovať. Keď prídem domov, chcelo by to horúci kúpeľ alebo teplý čaj, no mala som chuť na ľadovú kávu a kofeín nutne potrebujem.

"Nuž, na akadémii sú aj mladší dhampýri, ktorí sú schopní dokonale brániť morojov."

"Nie, myslel som morojov a ich výcvik."

"Aha. No tak to si tam mohol každý moroj vybrať sám, či bude trénovať, alebo nie. Väčšinou sa rozhodovali pre klasické vyučovanie, no ja som už odmalička vedela, že nechcem byť moroj, ktorého budú chrániť dhampýri. Keď sme odmaturovali, čo bolo na našej akadémii skôr, mohli sme sa stať aj strážcami. Keď sme už pri tom... myslíš, že by ma mohli k niekomu prideliť?" spýtala som sa ho zrazu.

Dimitrij sa zamyslel. "Tak to naozaj netuším. Moroj nikdy nechráni moroja."

"Jasné, veta - Oni majú prednosť - sa ti vtĺkala do hlavy príliš často, však? Som síce moroj, no dokázala by som hocikoho obrániť. Mohli by ma k niekomu dať, aspoň na skúšku." Popravde, začínam sa tu dosť nudiť, a tak by som mala aspoň čo robiť. Teda ak by ma k niekomu pridelili.

"Tú vetu som počúval už odmalička," odvetil chladne. Bola som prekvapená, že tak zrazu dokázal zmeniť náladu. "Morojov by mali chrániť a nedovoliť, aby sa sami vystavovali nebezpečenstvu. Christina, moroja, ktorého som chránil ešte ako mladý, zabili. Vieš, aký to bol pocit, keď som sa o tom dozvedel? Strašný. Čo by si robila ty, keby ti zabili tvojho moroja? Odišla?"

"Ty si odišiel."

"To je iné. Ale pochop jedno: Ešte nikdy nebol moroj strážcom. Moroji sa maximálne učili sebaobrany a používať a obranu živly. Je to síce zakázané, ale nikto ťa za to nebude prenasledovať alebo čo. Aj Christian trénoval. Hlavne sebaobranu a kým bol na akadémii, tak aj oheň. Nebyť jeho, tak by on, Rose a Eddie boli pravdepodobne mŕtvi." Eddie s Rose boli strážci a Mia zas morojka, ktorá sa pravidelne zúčastňovala výcvikov. Mala som možnosť sa s ňou pozhovárať a zdala sa mi ako fajn baba.

"Prečo?"

"Dlhý príbeh. Pozri sa, tam je tá kaviareň." Ukázal na jednu budovu, konkrétne na prízemie. Kaviareň u Jednookého strážcu.

"Zaujímavé," poznamenala som.

"Robia tam výbornú kávu."

"Ja si dám ľadovú kávu," povedala som Dimitrijmu.

"A jesť?" opýtal sa. Ja som si zatiaľ sadla na stoličku a dala dolu bundu, pretože tu bolo príjemne teplo.

"Hmmm, čokoládovú koblihu."

"Povedz mi, ako to bolo na vašej škole po tom zákone o šestnásťročných strážcoch?" opýtal sa ma, keď sme už doraňajkovali a mali ešte chvíľu na to, kým Dimitrij bude musieť ísť za Christianom. "Ako u vás prebiehali skúšky?"

"Pre mňa to bolo také zaujímavé, vieš? Hrala som moroja vydeseného na smrť, ktorého má ochrániť strážca. To poznáš, nie? Väčšinou ho ale hrá starší strážca, no kto chcel, mohol ísť dobrovoľne. Bola som jediná morojka, ktorá sa na to prihlásila. Bola to zábava, no skúšky u mňa dopadli tak trochu katastrofálne. Cvičenie v teréne mi šlo dokonale, ale skúšky som takmer nezvládla. Moroj, ktorého som mala chrániť, bol totálne drevo, takže sa k nemu falošní strigoji dostali dosť blízko. Dvaja, no našťastie som sa na nich vrhla skôr, než mu stihli niečo urobiť, ale aj tak sa tam naschvál musel zjaviť tretí moroj, ktorý ma akože vážne zranil. Podľa nich som bola celkom šikovná, no nie dosť na to, aby som bola strážcom. Nechali ma prejsť s tým, že aj tak nebudem strážca, pretože moroji si radšej vyberajú ako svojich strážcov dhampýrov." Bolo to celkom stručné. Ja som mala svoju skúšku asi najdlhšie, keďže ma chceli poriadne preskúšať, ako by som si poradila v jednotlivých situáciách.

"Ale prešla si, to je hlavné, nie?" Prikývla som na súhlas. "A čo cvičenie v teréne? Vravela si, že to ti šlo fajn."

"Premohla som svojho vlastného trénera, a to už je čo povedať," zasmiala som sa.

"Tak to si podobný prípad ako ja s Rose. Tá ma taktiež premohla a nemohol som tomu uveriť. Rose je dokonalá strážkyňa..."

"Skončil si s rozťatou perou, zlomenou rukou a monoklom?" opýtala som sa so smiechom.

"Ou, tak to teda nie. To si vzala asi až príliš vážne, čo?"

"Ani si nevieš predstaviť ako," vzdychla som. "Rada by som bola strážkyňou." Rukou som si prešla po značke sľubu na krku, ktorý má každý jeden strážca. Bola som prekvapená, ako zreteľne som si začala spomínať na jeden deň v teréne, kde som chránila jedného moroja. Bol to vlastne jeden môj kamarát.

Kráčala som blízko Erica, moroja, ktorého som chránila. Bol tretí deň a ja som sa nestala terčom žiadneho útokustrigojov - našich učiteľov a trénerov, preto som bola v strehu a sledovala okolie.

Bol práve obed a v jedálni bolo dosť morojov a ich strážcov. Práve vtedy som si všimla tri postavy, ktoré to mali namierené práve ku mne. Hneď som spoznala svojho trénera a dvoch ďalších profesorov. Vyhliadli si našu skupinku, ktorá pozostávala zo mňa, Erica a jeho najlepšieho priateľa - moroja so svojim strážcom. Moroji čakali na obed a boli práve na rade. Tomu sa proste hovorí smola - pomyslela som si.

Strážca toho druhého moroja, Warner, bol hneď vedľa mňa a našťastie si všimol, že sa niečo deje. Obaja sme sa postavili pred morojov. Warner bol starší než ja. tento rok končili viacerí - kvôli tomu, že od šestnástich sme mohli byť strážcami.

Strigoji nečakali a vrhli sa na nás. Ihneď som vytiahla otupený kôl, ktorým sme mali akože trafiť srdce učiteľov. Týmto kolom sme nemohli nikomu ublížiť. Jeden učiteľ stál bokom a sledoval nás. Alebo sa chcel dostať k morojom, no spolu s Warnerom sme sa držali na strane, kde bol Eric a ten druhý, takže strigoji nemali najmenšiu šancu sa k ním dostať.

Začala som bojovať s mojim učiteľom dejín. Bol to vysoký dhampýr, ktorý mohol mať tak štyridsať rokov. Bol strážca, takže tento bol s ním bol o niečo ťažší. Keď sa ku mne dostal dosť blízko, pokúsila som sa mu kôl priložiť k srdcu, čo by znamenalo, že som ho zasiahla a ako strigoj by už bol mŕtvy. No on mi ruku šikovne odstrčil, chytil ma za ňu a snažil sa ma zhodiť na zem, aby ma vyradil z boja. No našťastie sa mi podarilo udržať rovnováhu ešte raz som sa pokúsila namieriť kolom na jeho srdce. Jednou rukou ma ešte stále držal za ruku, tak som ho musela zasiahnuť ľavou. Rýchlo som si prehodila kôl do druhej ruky a nakoniec sa mi nejako podarilo odtlačiť jeho ruku. tým pádom bolo jeho srdce nechránené a ja som ho zasiahla.

Skontrolovala som Warnera. Ešte stále bojoval s jedným profesorom. No myslím, že sa mu celkom darilo. Strigoj, ktorý bol mimo a pozoroval nás, bol môj tridsaťpäťročný učiteľ. Mal krátke čierne vlasy a celkom pekné modré oči. No teraz som sa nezaoberala jeho očami, ale morojmi za mnou a ním. dvoma dlhými krokmi prekonal vzdialenosť medzi nami a pokúsil sa ma chytiť pod krkom, aby mi - akože - zlomil väz. Teraz som kôl zvierala v pravej ruke. Mala som možnosť ho zasiahnuť, tak som to využila. No ako môj tréner dobre vedel, čo urobím, tak mi vrazil do ruky a kôl sa zrútil na zem. Vydesene som sa naňho pozrela. Uškrnul sa na mňa.

Ak by som sa zohla po kôl, bolo by po mne. ak ho však nechám tak,, taktiež bude po mne. nemám moc na výber.

Všimla som si, že Warnen ešte stále zápasí s profesorom a že sa okolo nás zhromaždili moroji a dhampýri, ktorí sledovali náš boj.

Môj tréner sa na mňa vrhol - využil moment prekvapenia a podarilo sa mu ma zhodiť na zem. Pád mi vyrazil dych, no rýchla som sa dala do poriadku. Bola som asi tri metre od kola. Možno by sa mi k nemu dalo nejako dostať. Strigoj sa na mňa vrhol a snažil sa ma z boja vyradiť už definitívne. No ja som sa nemienila vzdať bez bola. Päsťou som mu namierila do tváre a bolo mi srdečne jedno, že sa mu niečo stane - on to prežije. Bolo nám povedané, že ak ublížime učiteľom, nič sa nestane. A predsa nebudem brať ohľad na ich zranenia, veď to by znamenalo zlyhanie. Ak by som sa bála o zdravie strigojov, umrela by som.

Rana do tváre ho prekvapila, tak som sa mu rukami zaprela do hrude a snažila sa ho odtlačiť, pretože sa nado mnou skláňal. Celkom sa mi to podarilo. Stratil rovnováhu a prevalil sa na chrbát. Chcel sa postaviť, čo som mu znemožnila tým, že som ho prišpendlila k zemi. Znovu som bola bližšie ku kolu. Musím sa k nemu dostať.

Začal sa brániť a pokúšal sa ma od seba odtlačiť. Bol síce dhampýr, čo znamenalo, že aj silnejší, ale mala som dobrý výcvik, preto som bola skoro rovnako silná ako on. Skoro. Nakoniec sa mu podarilo mi podraziť ruku a tým pádom som sa naňho takmer zvalila. Pretočil si ma pod seba a rukami ma chytil pod krkom. Jemne zatlačil, no nezačal ma dusiť. Ak by som teraz natiahla ruku, možno by som dočiahla na kôl. No on by si to všimol a zabránil by mi v tom.

Snažila som sa premyslieť si, ako by som mohla vyhrať. Žiadna možnosť. Vzoprela som sa mu a znovu sa pokúsila o to, čo pred chvíľou, no bez akéhokoľvek výsledku. Dala som do toho všetku svoju silu. Pevne som mu chytila ruky a tisla ich smerom nahor. Tak som konečne mohla normálne dýchať. No v tom sa ozvalo nepríjemné puknutie. Ihneď ma pustil a zvraštil tvár. asi som mu zlomila ruku, čo nie je nič príjemné.

Ihneď som sa postavila a rýchlo vzala kôl. Tréner bol ešte stále na zemi, a tak som mu kôl priložila k srdcu.

Len teraz som si všimla, čo som mu spôsobila - oko mal akési červené, z pery mu šla krv, asi ju mal rozťatú a pravdepodobne zlomenú ruku. To som fakt nechcela.

Myslím, že už som nemala viac energie na to, aby som sa novu postavila, tak som zostala kľačať na zemi. Moroji a dhampýri okolo nás nám začali tlieskať. Len som sa na nich usmiala. Moroji boli v poriadku, takže asi sme to s Warnenom zvládli.

Keď som odtiahla ruku z tetovania, zmizlo to a ja som sa vrátila do prítomnosti. Bolo to také zvláštne, akoby som to práve prežila. Dimitrij sa netváril nijako zvláštne, tak som si domyslela, že to asi bola nejaká spomienka, na ktorú som si pamätala až príliš do detailov. Bolo to čudné.

Dimitrij sa vybral Christianom a ja som sa šla prezliecť a prejsť po dvore. Ešte stále som nepoznala všetkých morojov a dhampýrov, ktorí tu žijú, a oni zas nepoznali mňa. to bola buď výhoda, alebo nevýhoda. Neustále si ma niekto prezeral tak, akoby som bola niekto, kto tu nepatrí. Často som sa tak aj cítila. Žeby si ma ešte stále mýlili s Tašou Ozerovou?