Kapitola první

Utrpenie

 

Poznáte tie krásne dni? Obloha je modrá, vonku je teplúčko, nemáte povinnosti a jediné čo musíte je poflakovať sa. Hej, vtedy sa obyčajne všetko posere, úplne.

Bolo to o štyri týždne po tej "nehode". Judit sedela so sestrou a matkou v kuchyni a raňajkovala obložený chlebík.

"Dita, nevidela si môj mobil?" Prepána, je iba deväť hodín ráno a Laura už stihla stratiť svoj mobil asi trikrát.

"Hej, je v obývačke." Judit sa zdvihla zo stoličky a kývla hlavou: "Seď, donesiem ti ho."

Možno by jej na mobil mala namontovať GPS. Ale aj tak by jej to nepomohlo. Stratila by zas niečo iné. Napríklad kľúče od auta alebo okuliare.

V tom okamihu ňou prešla bolesť. Niečo také ešte nepocítila, tak surové. Bolesť ju zrazila na kolená.

"Dita? Čo sa stalo?" Laura vyskočila spoza stola a s matkou sa k nej rútila. "Preboha! Krváca ti chrbát."

Rany na chrbte sa otvorili a premokala z nich krv. Vlhko pocítila aj na nohe. Bolesť bičovala každý nerv v jej tele. Otvorila ústa, ale namiesto výkriku z nich vyšiel prúd hustej červenej krvi. Padla na všetky štyri a vykašliavala krv na podlahu. Behom pár sekúnd sa pod ňou vytvorila obrovská kaluž.

Nemôže to vydržať. Teraz zomrie. Tá bolesť, bola taká obrovská. Nič nevnímala, nevedela kde je, nič nepočula, nevidela. Bola opustená. Sama v tme a agónii, z ktorej nebolo úniku. Oddelená vo svete, kde súcit a láska neexistujú je tu len hrôza a beznádej.

Ležala na studenej podlahe a z celého tela jej tryskala krv, z úst, očí, uší, nosa. Bola ňou pokrytá, kúpala sa v jej hodvábnom objatí.

"Mama čo sa to so mnou deje?" potom milostivo upadla do mrákot.

10

Judit Noel sedela v práci a práve v tejto chvíli absolútne nenávidela svoj život. Pred ňou stál rozkročený jej nízky, tučný a poloplešatý šéf v hnusnom hnedom obleku a vrieskal na ňu.

Netušila ako sa tento človek mohol dostať k vysokej pozícii. Asi len preto, že tu pracoval už dvadsať rokov. Patril k tomu typu, čo si myslia, že jediný spôsob komunikácie s podriadenými je spôsobiť im stratu sluchu a zdá sa, že aj zdravého rozumu.

Vysvetlí jej niekto, prečo trpí v tomto zamestnaní? Nemala by si radšej kúpiť baretku a maľovať mizerné obrazy a predávať ich turistom? Alebo sa začať konečne poriadne realizovať (zohnať samopal a bazuku a pred zmenou zákona odpáliť zopár pijavíc).

Zaregistrovala, že ten maniak pred ňou sklapol. Nepočúvala o čom to hovoril, nemala dôvod.

"Rozumela ste mi Noelová?"

"Samozrejme a urobím všetko tak, ako ste povedali." Univerzálna odpoveď a sústredený výraz. Ten bol dôležitý, aby si myslel, že registrujete jeho smiešnu osobu.

Typický prípad s dominantnou manželkou, deťmi, ktoré ho nemajú radi, v práci toho veľa nedosiahol. Mala by ho ľutovať, mala by s ním súcitiť. Nech ide do piče, Judit má vlastné problémy a zakomplexovaný škriatok ju fakt nemusí zaujímať (zakomplexovaný škriatok, môže ho takto označovať, keď sama meria len stopäťdesiatosem centimetrov a má určité megalomanské sklony týkajúce sa nakupovania šperkov a bodno-sečných zbraní?).

Vytratil sa do svojej kancelárie a poriadne za sebou treskol dverami, aby ukázal ako je rozhorčený a zaneprázdnený súčasne.

Judit hodila pohľadom po kolegyni, s ktorou zdieľala kanceláriu. "Nevieš náhodou o čom to bolo?"

Sára pokrútila hlavou a vytiahla si spod stola sadu na úpravu nechtov: "Zlato, keď ho nepočúvaš ty, prečo by som mala ja?"

Sára bola úžasná osoba. Mala asi štyridsať, ale nik by jej netypoval viac ako tridsaťpäť. Mala pod plecia plavé vlasy, ktoré boli vždy perfektne upravené, nikdy jej nevytŕčal ani jeden chlp (to sa im ráno vyhráža nožničkami, aby jej tak držali alebo čo?). Obliekala sa do dokonalých Chanel kostýmov a pre jej topánky Gucci by Judit spáchala aj vraždu.

V kancelárii pracovala len preto, aby sa doma nenudila. Jej manžel pracoval ako riaditeľ nejakej banky a ich jediný syn si robil lekársku prax niekde v Afrike alebo Južnej Amerike.

K Judit sa správala ako k vlastnej dcére. "Stále si myslím, že tu iba mrháš rozumom a talentom, dievča. Mohla by si si nájsť omnoho lepšie platené miesto. Hlavne, keď si stále mladá a nemáš záväzky." Upravila si židovskú hviezdu vo výstrihu a skontrolovala sa v zrkadle.

Judit len pokrčila plecami. Mohla by si nájsť lepšie miesto, ale potom by nemala toľko voľnosti, aby mohla vykonávať ešte svoju druhú dobre platenú prácu (vraždenie upírov pre spoločnosť, o ktorej vôbec nič nevedela). Tu si mohla vziať voľno kedykoľvek chcela a každému to bolo jedno.

Z kabelky sa jej ozval mobil. Kým ho vyhrabala, vypočula si skoro celú melódiu Sveet Dreams od Marilyna Mansna. (Sára jej stále vyčítala hudobný vkus, ale keď do niekoho máte napáliť olovo Mozart vás zrovna nepovzbudí) Vylovila ho, a keď si prečítala kto jej volá, zamrzla. Telefón vytrvalo zvonil ďalej. Sára po nej začala hádzať zvedavým pohľadom, tak sa Judit zhlboka nadýchla a zdvihla to.

"Rovnanie vlnitého plechu, Noelová pri telefóne." Z druhej strany sa ozval sýty ženský smiech. "Dita, ty sa nikdy nezmeníš. Ako sa máš?"

"Vynikajúco, ja sa mám len vynikajúco. Ale prečo mi voláš, určite nie kvôli tomu, aby si zistila, že sa mám dobre. Možno, že mi chceš oznámiť, že sa ti ozvalo svedomie a odchádzaš do Tibetu premýšľať nad zmyslom života a nakoniec sa mrskneš dolu zo skaly a ja budem konečne spokojne spávať a nebude ma otravovať spomienka na tvoju hnusnú existenciu."

Žena na druhom konci ju úplne ignorovala, tak ako vždy.

"Potrebujem od teba láskavosť." Judit zatvorila oči. Toto sa jej sníva, ak si to bude dosť dlho opakovať, možno to bude pravda. "Dita, prosím. Je to dôležité, nevolala by som ti, keby to nebolo, to, vieš." Otvorila oči. Vedela to, a preto sa s ňou stretne. Dlží jej to a dlhy tohto druhu sa splatiť musia, či sa jej to páči alebo nie. Vydýchla, až teraz si uvedomila, že zadržiavala dych.

"Kde?"

"Pošlem ti správu. Ďakujem Dita, ďakujem." Judit zložila, tie jej ďakovné kecy nemusí počúvať.

Sára ju zvedavo sledovala.

"Len jedna známa. Prišla do mesta a chce si skočiť na kávu." Možno by ju začala vypočúvať, ale našťastie sa stalo niečo čo upriamilo Sárinu pozornosť lepším smerom.

Niekto zaklopal na dvere a vošla obrovská kytica krvavočervených ruží. Spoza nej vykukol mladý poslíček. Taký doďobaný brigádnik, ktorý by si potreboval pichnúť alebo aspoň kúpiť kvalitnejšie porno (nie to staré ruské, kde sú všetky ženské chlpaté a sú mužnejšie ako ich partneri). "Hľadám Juditu Noel."

"Hm, to som ja." (dúfam, že v tom nie je zamontovaná bomba)

"Podpíšte mi to sem, prosím." Judit mu podpísala papiere a prevzala tú obrovskú kyticu. Akonáhle sa poslíček stratil, Sára vyskočila z kresla ako keby sedela na pružinke.

"Tie sú krásne! To máš od koho? Niekto nový? Niekto starý? Nemáš ich viac? Povedz mi všetko! Nemusíš sa hanbiť, aj ja som bola mladá, a asi moc veselá, ale mala som prísnu výchovu. Tak hovor! Och dievča, už ma nemuč, len pár pikantností. Aký je?"

"Sára, Sára, počkaj! Nestíham odpovedať tak rýchlo, ako mi ty pokladáš otázky." Úplne ju ignorujúc jej Sára vytrhla kyticu z rúk a začala s ňou poskakovať po kancelárii.

Judit si sadla a pozorovala jej paródiu na nejaký druh bojového tanca, celkom dobre sa bavila. Niekedy mala pocit, že Sára vie ako sa radovať zo života. Nemala ho ľahký, ale stále sa vedela tešiť a jej nálada bola nákazlivá.

Keď sa Sára dostatočne vyšantila uprela na Judit spýtavý pohľad typu - teraz vyklopíš všetko, aj to čo nevieš. A ak nie, tak ťa prilepím o stoličku izolepou a budem ťa mučiť šteklením chodidiel, kým nestratíš zdravý rozum. (potom príde šialený diabolský smiech MU HE HE)

Poklopkala nechtom po stužke, ktorou boli kvety zviazané. "Nie je tu kartička. Tak, od koho sú?"

"Od Alexa. Veď vieš, že spolu chodíme."

"On je tááák romantický. To je určite k oslave vášho výročia." Výročia? Akého? Spýtavo zdvihla jedno obočie. "Hlupáčik, už spolu chodíte pol roka!" Vážne? To si má pamätať? Takéto veci sa oslavujú? No fuj. Ak si Alex na také blbosti potrpí, tak ho bude musieť vrátiť z krátkej cesty späť. Judit nebola typ na plyšových medvedíkov so srdiečkami v packách a Milka čokolády v tvare srdca a cestičku z ružových lupienkov a sviečky (to jej chcú podpáliť byt? keby to má v úmysle, tak to tam poleje radšej benzínom). Najromantickejšia vec, ktorú kedy robila bol sex vo vani.

No rozhodne má nad čím premýšľať.

Zvyšok pracovného dňa ubehol akosi prirýchlo. Väčšinu konverzácie obstarala Sára. Rozplývala sa nad tým aký je Alex úžasný a aké má Judit šťastie a bla, bla, bla....

Judit vedela sama najlepšie aké má šťastie, že vôbec ulovila chlapa, a to že bol tak žhavý (no fakt, ak ste ho poliali vodou hneď sa zmenila na hmlu a vyzeral ako boh, nahý boh, jupí) bol príjemný bonus.

Bola rada, keď konečne mohla z práce vypadnúť domov. Byt bol prázdny. Na stole čakala pripravená večera, Alex otvoril červené víno (pre Judit len džús, alkohol nepila, nikdy jej to nechutilo, ďalšia položka na zoznam čudnosti) už len stačilo zapáliť sviečky (asi pohľadá benzín).

Toto ju čakalo vždy keď prišla domov. Len kde je Alex? Zvyčajne na ňu čakal (niekedy veľmi sporo odetý, doma je lepšie ako v práci).

Podujala sa na ťažkú misiu - nájsť v tomto byte vázu. Kvety si nekupovala a ani nedostávala. Nebola ich milovníčkou, lebo jej obyčajne zdochli, asi zlé vyžarovanie alebo čo, takže mať vázu pre ňu bolo nepodstatné. Nakoniec nejakú vyhrabala. Dostala ju do Sáry už ani nevedela k čomu (bola od Tiffanyho a tvorila najdrahšiu časť nábytku v Juditinom byte, ak nerátala posteľ). S problémami tam napchala tých päťdesiat ruží. Bola to náročná práca.

Alex sa stále neukazoval, tak sa prezliekla a šla si skontrolovať svoje hračky. V byte mala komoru, ktorú si nechala trochu upraviť a skladovala tam zásoby munície a pár zbraní. Nedávno si zohnala vysnívaný plameňomet. Bola to len taká drobnosť a Alex kvôli tomu vystrájal ako šialený. V takýchto chvíľach vždy preháňal. Ako by asi reagoval on, keby Judit začala vystrájať kvôli tým sviečkam. Teoreticky boli rovnako nebezpečné. A ten plameňomet sa jej môže v zamestnaní ešte hodiť. On samozrejme o jej druhom zamestnaní nevedel a preto to asi nechápal. Ale nebolo by rozumné keby vie, že Judit sa stará o redukciu upírov zatiaľ čo on pre jedného pracuje. Tak trochu stret záujmov.

V zámku sa ozvali kľúče, tak radšej vyštartovala smerom do obývačky. Počula ako niečo hovorí, ale potom sa to zmenilo v zúrivé vrčanie. Vtrhla do kuchyne pripravená byť sa na život a smrť s bandou ninja mimozemšťanov a zarazila sa. Alex v rukách zvieral kyticu a vrčal na ňu. Prečo vrčal na kvety?

"Ak ťa napadli, možno by sme to mohli vyriešiť tým, že si sadneme a porozprávame sa o tom." Otočil sa na ňu. Namiesto zubov mal vlčie tesáky. Ó, no ty si desivý. Bu bu bu.

"Od koho sú tie kvety?"

"Od teba." Znova vrčal. Mala by si o tom s ním pohovoriť, je to dosť otravné.

"Nemyslíš, že by som si pamätal, keby ti posielam kvety?" Judit sa mozog rozbehol na plné obrátky. Ak nie sú od Alexa, tak potom od koho? Mysli žena, mysli. O čom to hovorila Sára? Výročie, nemá len jedno výročie. Dnes sú to dva roky. Dva roky od vtedy čo pracuje pre firmu.

"Aha, tak potom viem. Dnes mi volala jedna známa. Prišla do mesta a chce sa stretnúť na večeru. Hovorila, že má pre mňa prekvapenie."

Alex jej neveril, bolo to na ňom vidieť. Nahnevane strčil kvety naspäť do vázy. Keby tie chúdence môžu nadávať, tak ho slovne skopú do guľata.

"Aha, jasné." Mali by si to vyjasniť hneď teraz. Nemá náladu na drámu. Dnes večer si jej ešte užije dosť.

Nahodila vážnu tvár. "Niečo by sme si mali vyjasniť."

Sadol si za stôl a upieral na ňu tvrdý pohľad. "Samozrejme."

Aspoň, že už mal normálne zuby. Prešla k nemu, otočila mu hlavu a vtlačila mu tvrdý bozk. Najskôr nereagoval, ale potom sa rozhýbal. Stiahol si ju na kolená a Judit ho obomkla nohami. Chvíľu sa maznali a potom sa odtiahla. "Tie kvety sú od sestričky v nemocnici, ktorá sa o mňa starala. Celý rok, deň čo deň tam bola. Po mojej sestre mi to bola najbližšia osoba na svete. A potrebuje odo mňa pomoc. Vie, aké je to pre mňa ťažké, preto mi poslala kvety. Len chcela byť milá." Uveril jej. Videla mu to v očiach. Nerada mu klamala, ale bolo to lepšie ako mu povedať pravdu (vieš drahý, mám dvojročné výročie práce pre firmu, ktorá ma objednáva na vraždy a mne to robí naozaj dobre).

Obzrela sa na stôl. "Tá večera tu čaká na mňa?"

Božsky sa usmial. "Bol som ešte kúpiť ovocie."