Kapitola osmá

Rozhodla som sa, že dnes s Christianom nepôjdem do Leihgh za Lissou. Vždy som sa tam takmer unudila k smrti. Dnes by som si mohla niekde zájsť a začať čítať knihu, ktorú mi včera dal v knižnici Adrian. Kniha bola aj sfilmovaná a ja som ten film videla, no bola som zvedavá na to, ako je to napísané. Možno sa mi to bude páčiť.

Vzala som knihu a vybrala sa nájsť si nejaké dobré miesto na čítanie na dvore. Myslím, že tam je veľa lavičiek, kde by sa dalo v pokoji čítať. Nakoniec som aj také miesto našla. Priamo pod jedným stromom bola menšia lavička. Klasická, drevená...

Otvorila som knihu a začala si čítať. Hneď po prvých riadkoch som prestala vnímať okolie a nechala sa pohltiť dejom. Bolo to celkom zaujímavé.

"Zdravím, ľaliové dievča," ozvalo sa zrazu vedľa mňa. takmer som nadskočila a Adrian to takmer schytal knihou do hlavy.

"Nabudúce poprosím prísť hlasnejšie!" Srdce mi začalo biť rýchlejšie a ja som nevedela, či to je jeho prítomnosťou, alebo tým, že ma vyľakal. Knihu som si položila na kolená a posunula sa tak, aby si Adrian mal kde sadnúť.

"Prepáč. Ale bola si taká... zlatá, keď si tú knihu čítala. Dúfam, že sa ti páči, pretože ja ju mám veľmi rád." Zlatá? Takže on ma sledoval?

"U-hm, páči sa mi," odvetila som. Adrian si ku mne prisadol a ja prisahám, že srdce mi vynechalo jeden úder.

"To som rád. Mimochodom, včera sme hovorili o tom éteri a dohodli sa, že dnes by sme s tým niečo urobili. Vieš, chcela si sa niečo dozvedieť." Éter! Takmer by som na to zabudla.

"No..."

"Alebo máš na pláne niečo iné?" opýtal sa. pozrela som sa na neho a všimla si, že sa usmieva.

"Nemám na pláne nič iné," ubezpečila som ho a uškrnula sa. znovu sa zasmial. Jeho smiech bol ako zvonkohra. Taký krásny. Rukou si uhladil svoje rozstrapatené vlasy a ja som začínala mať pocit, že ak tu bude ešte chvíľku, tak tu skolabujem na zástavu srdca. Panebože, ako sa mi môže páčiť starší moroj, ktorého takmer ani nepoznám?

"Čo je to vlastne tá aura? Teda, viem, že to je tá farba okolo každého, no nejako tomu stále nerozumiem." Cítila som sa trápne. A hlavne po tom, ako sa Adrian znovu potichu zasmial. Myslím, že som červená aj na zadku! Toto by som predsa mala vedieť.

"Aura je energetické pole alebo energetický obal, ktorý obklopuje všetky organizmy, ako je človek, živočích alebo rastlina. Aura podáva dôležité informácie o celkovom zdravotnom stave, odzrkadľuje tiež osobnosť, charakter, momentálne duševné rozpoloženie. V aure sa odrážajú vlastnosti, nálady, emócie a myšlienky," vysvetlil Adrian. Snažila som sa to nejako pochopiť, no stale som naňho len nechápavo pozrela. "Dobre, dajme tomu, že to sú farby okolo ĺudí." Len som prikývla na súhlas. "Podľa aury môžeš zistiť,akosakto cíti a čoprežíva."

"Ale prečoju vidím len občas? Napríklad teraz okolo teba nieje žiadna farba. Prečo?"

"Pretože sa na to musíš sústrediť. Ale časom ich už budeš vidieť neustále a naučíš sa to ovládať. Ešte sato u teba asi úplne neprejavilo. Koľko máš rokov?"

"Sedemnásť a ty?"

"Dvadsaťdva. Vieš, že špecializácia sa u teba začína prejavovať až v sedemnástke, nie?"

"Áno, ale keďže si povedal, že ja a éter..." začala som, no prerušil ma zdvihnutím ruky.

"Ale nezistila by si to, keďže éter nie je taký rozšírený. Ale späť k aure. Kedy si ju prvýkrát videla?" začala som rozmýšľať a snažila si spomenúť na to, kedy to bolo. Tuším, že niekedy po tom, ako som bola strigoj. Áno, vtedy!

"Bolo to po premene späť na moroja. Vtedy som auru videla okolo Christianovho strážcu - Dimitrijho."

Kývol hlavou na súhlas. "Áno, tá jeho aura je zaujímavá. Ešte stále tam má niečo z temnoty, aj keď je teraz šťastný," vzdychol a zatvoril oči. Akoby si na niečo spomenul. Niečo, čo ho veľmi ranilo. Ovládla som nutkanie sa ho na to opýtať. Tým, že je šťastný, možno myslel Dimitrijho a Rose, tak je možné, že s Rose niečo mal, alebo je do nej zamilovaný. "Ale vieš čo? Tvoja aura je naozaj fascinujúca. Farby sa ti tam striedajú ako na bežiacom páse. Raz je to sýtomodrá, potom krvavo červená, tmavozelená a momentálne to je svetlozelená." Pri poslednej farbe sa uškrnul. "Ale tvoja aura je ohraničená zlatou farbou, čo znamená, že si užívateľ éteru. No ty v nej máš ešte temnotu - podobne ako to, čo si videla v v aure Dimitrijho. Videla si to, však, tmavé fľaky?"

"Videla. Len keby som vedela, čo znamenajú tie farby. Napríklad tie, čo si vymenoval."

"Sýtomodrá znamená vnímavosť alebo predstavovanie, krvavočervená v tvojom prípade predpokladám bojovnosť, tmavozelená zas žiarlivosť no a svetlozelená - chápanie." Absolútne som z toho bola mimo. Takže on dokáže zistiť, ako sa cítim a čo prežívam.

"To nie je fér!" vyhlásila som po chvíli.

"Čo?"

"Že ty vieš, ako sa cítim. Aj ja by som chcela vidieť aury. Napríklad tú tvoju." Mala som pocit, že zhorím. Líca som už iste mala dávno červené. Ale naozaj by som chcela vidieť aury, a tak sa dozvedieť veci, ktoré by som inak nevedela.

"Ak chceš, tak ti poviem, ako na to."

"To by som bola naozaj veľmi rada."

"Bude ti vadiť, keď si zapálim?" opýtal sa ma Adrian, keď sedel na inej lavičke pred bielou budovou. Vraj na bielom podklade vidieť auru najlepšie.

Zamračila som sa. "U-hm, myslím, že bude, no nejako to prežijem," odvetila som. Fajčiarov som bohvieako v láske nemala. Ja som momentálne stála meter a pol od neho a snažila sa sústrediť. Ešte mi nepovedal, ako presne to funguje.

Už-už chcel vybrať krabičku cigariet z vrecka na džínsoch, no napokon to nechal tak. "Tak sa taktiež pokúsim o prežitie," povedal s úškrnom na perách, no všimla som si, že mu dalo dosť zabrať, aby po tých cigaretách nesiahol znovu. "Sústreď sa a pozeraj sa na mňa. Farby uvidíš až neskôr." Urobila som to, o čo ma požiadal. Pozerala som sa mu priamo do očí a pokúšala sa neuhnúť pohľadom. No pri pohľade do jeho smaragdových očí som mala pocit, že sa roztopím.

Okolo Adriana som zrazu uvidela ružovú farbu. Bola tak trochu vyblednutá. No to nebola jediná farba, ktorú som videla. Okolo nej bola aj zlatá a tá bola teda naozaj žiarivá. Od úžasu som vydýchla. Bolo to krásne.

"Tak? Vidíš niečo?" zvedavo sa opýtal.

Prikývla som na súhlas. "Áno. Dokonca dve farby. Bledoružovú a zlatú."

"Bledoružovú?" zasmial sa. "Tá predstavuje závislosť. Zlatá je tak okolo - to preto, že som užívateľ éteru." To som už odkiaľsi aj vedela, no zabudla som na to.

"Bude trvať dlho, kým sa naučím všetky tie farby, však? Ktorá čo znamená a tak..."

"Chvíľu, ale potom to už budeš vedieť rozoznávať. Neboj sa. no dobre, tak toto ti celkom ide. Je to najjednoduchšia schopnosť užívateľov éteru. Ďalšie sú už oveľa náročnejšie a ovládať ich je naozaj veľmi ťažké. No je tu aj jedna vec, ktorá k éteru patrí. Po pár mesiacoch môžeš byť na tom psychicky veľmi zle." Ďalšie schopnosti? Tak to bude teda zábava.

"To myslíš, že z toho môžem zošalieť? A aké sú ďalšie schopnosti?" Podišla som k Adrianovi a posadila sa vedľa neho. Farby som už okolo neho nevidela žiadne. Nesústreďovala som sa na to, tak sa to jednoducho vytratilo.

"Tak nejako. No ďalšie sú také, že dokážeš hocikoho uzdraviť. Dokonca aj ak je niekto mŕtvy - no nie dlho - dokážeš ho priviesť späť k životu." Adrian to hovoril tak, akoby to bola samozrejmosť, no ja som len vyvalila oči.

"Čo?"

"Dokážeš niekoho oživiť, no má to svoje nevýhody, no v niektorých prípadoch je to celkom užitočné. Užívateľ éteru dostane s dotyčnou osobou puto." Znovu som nebola schopná žiadnych slov. Tak toto je naozaj to najzaujímavejšie, čo mi kto povedal o éteri. Netušila som, že také niečo môže existovať. Je to geniálne! "Tá osoba sa potom označuje za tieňom-pobozkanú."

"Ako funguje to puto?"

"Užívateľ éteru dokáže poslať do mysle tieňom-pobozkaného myšlienku a tieňom-pobozkaný sa zas môže dostať do hlavy užívateľa éteru. Aspoň si myslím, že to takto funguje. Kráľovná Vasilisa mala s Rose Hathawayovou takéto puto," vysvetlil.

"Mali?"

"Rose pri jednej nehode postrelili a sama sa uzdravila, čo akosi zázračne vyliečilo a puto zmizlo." Adrian mykol plecami a povzdychol si. Znovu. Teraz som sa ho na to už musela spýtať.

"Ty... no proste... ty si mal Rose rád?" Adrian sa na mňa prekvapene pozrel. Bola to síce náhla zmena témy, no mala som pocit, že som trafila do čierneho.

Sklonil hlavu a zatvoril oči. "Miloval som ju, dokonca sme spolu aj chodili. No to bolo po tom, čo sa z Dimitrijho opäť stal dhampýr a odmietal s ňou komunikovať. Pravdepodobne som bol len náhrada. Keď si Dimitrij uvedomil, čo k nej cíti a povedal jej to, nechala ma. Bolo to..." hlas mu zlyhal, tak vetu nedokončil. No veľmi ľahko som si mohla domyslieť, aké to pre neho muselo byť.

"Chápem," šepla som a premáhala nutkanie ho objať.

"To bolo už dávno."

..

Adrian a Christina sa nakoniec vybrali k darcom. Adrian sa nielenže cítil zle, ale krv už nemal dosť dlho. Potreboval ju viac než cigarety alebo alkohol. Christina Ozerová sa mu zdala ako celkom ako milá osôbka, s ktorou sa dá porozprávať. Veď jej tam takmer povedal všetko, čo vedel! Dokonca sa zdôveril s tým, že s Rose niečo mal. Adrian sa na to snažil už zabudnúť, no bolo to ťažké. Hlavne keď ju často vídaval s Dimitrijom. Spolu boli takí šťastní.

Zrazu za sebou započuli kroky. Keď sa Adrian otočil, jeho tvár sa rozžiarila. Christina taktiež zbadala jeho auru, ktorá jej doslova bila do očí. Bola červená a Christina si jej význam domyslela veľmi rýchlo - vášeň. Takú istú farbu mala aj aura mladého dievčaťa, ktoré k ním pomaly kráčalo v sprievode so štyrmi strážcami. Bola to Jill Mastrano-Dragomirová, kráľovnina nevlastná sestra.

Jill pribehla k Adrianovi, ktorý ju ihneď objal a zasmial sa. Bol šťastný, že ju konečne vidí. Mal ju veľmi rád. Bola preňho ako mladšia sestra, no vždy mal pocit, že z toho bude niečo viac. V jej prítomnosti sa cítil dokonale. Sklonil sa k nej a pobozkal ju na čelo. Jill sa len uškrnula a pritúlila sa k nemu ešte bližšie.

Christina sa od nich odvrátila, pri čom ju od závisti takmer rozdrapilo. Do Adriana sa pravdepodobne zamilovala a na toto sa odmietala pozerať.

"Čo tu robíš? Nemala si byť na Akadémii Svätého Vladimíra, neplnoletá?" opýtal sa jej a odtiahol sa on nej. Neprestal sa usmievať.

"Je piatok, Adrian! Nemienim tam trčať aj cez víkend. Aj keď tento víkend by som radšej zostala v Montane. Lissa si priala, aby som tu prišla."

"Kvôli čomu?" vyzvedal Adrian.

"Súd s Natašou Ozerovou." Christinu zrazu zaujal ich rozhovor, tak sa sústredila na to, čo povie ďalej. "Už zajtra. Ešte stále sa zbierajú dôkazy proti nej. Poviem ti, nemám najmenšiu chuť sa toho zúčastniť." Súd s Tašou... Christina začala uvažovať, či bude mať možnosť ju vidieť. Chcela by sa presvedčiť na vlastné oči, či sa na ňu naozaj tak podobá.

"Tak to ti verím."

"Ozaj, nevolaj ma neplnoletá. Cítim sa potom ako malé decko. Oh, ahoj, Christina." Akoby si ju všimla len teraz. Christina len kývla na pozdrav a povzdychla si.

"Si proste krpatá, Jill," zasmial sa Adrian. "A vždy budeš odo mňa mladšia, to si zapamätaj. Akurát ideme k darcom, nejdeš s nami?" opýtal sa jej a Christina zalapala po dychu. Myslela si, že bude mať skvelú príležitosť si s Adrianom osamote pohovoriť o živote na kráľovskom dvore a taktiež ešte o éteri. Keď tu bude Jill... nebude z toho absolútne nič. Môže sa tak maximálne od nich oddeliť a ísť k morojom, ktorí sa učia používať svoju mágiu ako ochranu proti strigojom. Dá sa vôbec proti ním bojovať aj éterom?

"Prepáč, nestíham. Možno neskôr, no o tom pochybujem. Mám toho naozaj veľa. Dám ti vedieť." Otočila sa k strážcom povedala: "Levi, tu už nepotrebujem toľko strážcov. Dajte si pauzu." Levi bol jej osobný strážca - vysoký a svalnatý dhampýr s hnedými vlasmi po bradu a výraznými zelenými očami. Odmietal od Jill počuť niečo o pauze, pretože vedel, že ju má ochraňovať celý deň a bol by nerád, keby sa jej niečo stalo. Ale Jill chcela byť aspoň na pár dní voľná a nemyslieť na to, že neustále má v pätách hory svalov.

"Princezná Dragomirová, musíme vás chrániť aj na kráľovskom dvore." Jill si len trpiteľsky vzdychla, na čo Adrian zareagoval úškrnom. Dobre vedel, že je fakt ťažké sa cez deň zbaviť svojho strážcu.