Kapitola druhá

Pred ôsmou už sedela v aute a smerovala k reštaurácii, kde sa mala stretnúť so ženou, ktorá jej v mnohých ohľadoch zmenila život. To Nora jej pomáhala zvládnuť záchvaty a ona jej doniesla knihy plné vedomostí o tom, čo všetko by mohla zvládnuť. Áno, a bola to Nora, ktorá potom zarobila státisíce na Juditinom utrpení, keď o nej napísala knihu a vrhla sa na medzinárodné turné. Judit Noru zároveň nenávidela a bola jej vďačná.

Nóbl reštaurácia. Nora tam ešte nebola, tak si Judit nechala priniesť to najdrahšie víno aké mali v ponuke (nebude ho piť, len chce, aby to zaplatila suka jedna).

V bezvedomí Judit previezli do nemocnice. Zaviedli jej transfúziu, ale už nekrvácala. Komplikácie nenastali a ani kŕče sa znova neobjavili.

Na tela nemala jedinú ranu. Jej jazvy sa znova bleskurýchle zatiahli a keby sa umyje, tak neexistuje dôkaz, že by sa niečo vôbec stalo.

Zobudila sa v nevýraznej nemocničnej izbe. Steny boli vymaľované bledozelenou farbou. Veľké okná, ničnehovoriace obrazy a jej matka sediaca vedľa postele.

Čakala, že sa zobudí na pohotovosti s transfúziou. Toto bolo nečakané.

Jej mama vypadala strašne, určite za posledné hodiny zostarla o roky. Judit bola trochu zmetená. Ak sa dobre pamätá na posledný okamih pri vedomí, váľala sa na dlážke a hrala sa na krvavú fontánu alebo nepodarený druh hororu. Naozaj by jej nemali dať trochu krvi?

Mama jej však povedala že podľa výsledkov testov z jej tela neubudla ani kvapka krvi (áno? a potom v čom sa to kúpala? jahodový sirup to nebol). Vyšetrenia neodhalili nič nezvyčajné. Čakalo sa len na to, aby sa prebrala a mohla ísť domov.

Vôbec jej to nesedelo. Nie sú tí doktori tak trochu retardovaní? Možno to bola znova tá rozhádaná dvojica a ani ich nenapadlo pozrieť na pacienta, keďže sa znova hádali a nemal ich kto upozorniť, že na to nie je nik zvedavý.

Aj na jej matke bolo vidieť, že vôbec nie je spokojná. Judit mala pocit, že týmto to ešte neskončilo, ale radšej pôjde domov ako tu trčať čo i len o minútu dlhšie ako je to nevyhnutne nutné. Ale aj tak by jej mali urobiť nejaké to vyšetrenie. Alebo si myslia, že to bol len vtip? (viete doma sme dcéru poliali krvou a prikázali jej hrať záchvat čírej bolesti a vy ste nám na to mali skočiť)

Judit to nechápala. Mama odišla nájsť doktora, aby podpísala potrebné papiere a vypadli odtiaľ. Bola pevne rozhodnutá, že pre Judit nájde iných doktorov, lepších.

Ako mama odišla, Judit sa vybrala do kúpeľne. V zrkadle skontrolovala svoj odraz. Vypadala príšerne. To robia tie nemocničné handry. Čo sa stalo s oblečením, ktoré mala na sebe doma? Určite ho rozstrihali. Toto nepochopí, to musia v nemocnici všetko rozstrihať? Blázni.

Možno tu pracovali neúspešní módni návrhári a zvyšky krvavého oblečenia potrebovali na svoje šialené modely, alebo to boli iba čudní fetišisti. Radšej by to nezisťovala.

Sadla si späť na posteľ a hojdala nohami. Rada hojdala nohami, bola krpatá, tak si to mohla dovoliť na každej stoličke. Niektorých ľudí to bohovsky štvalo a Judit bavilo malými drobnosťami nasierať okolie. Tak ako ju bavilo ľudí šokovať a brať im reč. Mali neuveriteľný výraz tváre (šok, panika, strach, znechutenie a ešte veľa zábavných emócií).

Začalo ju škriabať v krku. No prosím, ochorela. Určite z tých nemocničných handier. Má holý zadok a nachladne. Toto ešte potrebovala. Nestačí, že jej tu naň všetci iste čumeli? Zadok má pekný, tak čo by sa nepozreli. Judit by nemohla pracovať v nemocnici, všetkých by ich tam postrieľala. Nemala zrovna nervy na takýto druh práce. Vlastne na akýkoľkek druh práce s ľuďmi. A nemala by pracovať ani s počítačmi, lebo tie mizerné mašiny rozmláti niečím ťažkým. Keby ju počas pracovnej doby izolujú od ostatných zamestnancov, mohlo by to byť fajn. Mala by sa zamyslieť nad svojím budúcim zamestnaním a zmierniť vraždiace pudy.

Zakašľala znova. (jasné je chorá) Niečo v krku ju začalo dusiť. Cítila tam niečo zaseknuté. Niečo ako knedľa alebo kus chleba. Kašľala znova a znova, pokiaľ to nedostala z krku von. Oprskala si celé ruky....čím si ich to zasvinila? To čo vyšlo z jej krku bolo úplne čierne, husté, lepkavé, nechutne páchnuce, odporné. Ble.

Znova sa rozkašľala. Teraz vyšla krv. Šarlátovo červená jej vytekala na ruky a kolená. Prehla sa dopredu a krv sa z nej prúdom valila von. Po chrbte jej stekali pramienky krvi ako sa jej rany otvorili a vydávali na svet svedectvo o svojej existencii.

Vtedy do izby vošiel lekár s jej mamou.

"Táák, vaša matka hovorí, že ste sa už preb...." Zamrzol uprostred vety ako k nemu Judit otočila tvár a zašepkala: "Pomoc." Potom ju zachvátili kŕče. Padla na posteľ a telo sa jej prehýbalo ako luk. Každý pór na jej tele začal roniť krvavé slzy. Behom chvíľky sa jej z tela valili prúdy krvi, ktoré zmáčali celú posteľ.

Judit nemocnicu toho dňa už neopustila. Vlastne ju neopustila vyše roka. Robili jej množstvo vyšetrení. Na všetky exotické choroby, vrodené vady, psychologické vyšetrenia či si náhodou neubližuje sama (hlupáci na to sa má príliš rada, aby si niečo urobila),.... Všetko bolo zbytočné. Záchvaty sa opakovali sprevádzané ukrutnými bolesťami. V izbe mala nonstop kamerový dohľad, pretože keď prišiel záchvat v spánku, hrozilo, že sa udusí.

Jej telo prejavovalo zvláštne abnormálie. Aj keď bola celá izba doslova ostriekaná krvou z jej obehového systému neubúdalo. Pri odberoch zo žíl bola Juditina krv hustá skoro ako želé a v priebehu niekoľkých minút hustla na kašu, ale rozbory neukázali nič nezvyčajné. Odbery boli strašne bolestivé. Zaviedli jej množstvo hadičiek, čo to mali uľahčovať, ale nič nepomohlo. Bolo to jedno či ju mučili ihlami alebo hadičkami.

Okrem tých drobností vlastne bola tým najzdravším človekom v nemocnici. Čo bolo trochu ironické nie?

Tiež začala strácať telesné ochlpenie, okrem vlasov, obočia a mihalníc (vďaka bohu, plešatosť je jedna z vecí z ktorých mala odjakživa strach, ale ten zvyšok bola skôr výhoda, nemusí sa holiť) pričom vlasy jej rástli približne štvornásobne rýchlejšie.

Neustále sledovaná, ale pritom osamelá. Vtedy jej pridelili ako stálu ošetrovateľku Noru.

"Ahoj, Dita." Judit si uvedomila, že pred ňou stojí Nora. Vysoká meter osemdesiat, vyšportovaná šľachovitá postava, okrúhle hnedé oči a po uši rovno zastrihnuté husté silné tmavohnedé vlasy. Oblečená v tmavom kostýme bola veľmi elegantná.

"Nora. Vyzeráš vynikajúco. Som rada, že ti moja bolesť a úplné poníženie poskytujú dostačujúci životný štandard." Dúfala, že ju aspoň trochu vydráždi, ale takú radosť jej Nora neurobila, zatiaľ. Nora bola totiž presvedčená o tom, že všetko čo vykonala, bolo správne, sviňa. Judit by jej rada ukázala čo je správne podľa nej.

Sadla si a vzala do rúk jedálny lístok. "Odkedy piješ víno Dita?"

"Nepijem, len chcem aby si to zaplatila." Nemalo zmysel na niečo sa hrať. Chce to vybaviť čo najrýchlejšie a vypadnúť. Splatí starý dlh a zmizne.

Nora sa zasmiala: "Ty sa nikdy nezmeníš."

"Prečo si ma zavolala?" Tentoraz sa Nora netvárila tak spokojne. Konečne, keby sa Judit podarí ju dobre nasrať, bol by to skvelý večer.

"Takže pôjdeme rovno na vec. Nechceš si objednať?"

"Pochop ma, že netúžim stráviť večer prázdnymi rečami. Mám ešte nejaké povinnosti, ktoré sú pre mňa dôležitejšie ako toto. A pozerať na tvoj zradcovský ksicht nerobí môjmu zraniteľnému ja dobre. Stále som nežná bytosť." Judit nechcela byť až tak odporná, mala by sa ovládať. Ale keď videla Noru, nemohla si pomôcť. Pošlapala jej dôveru hnusným spôsobom a ju to doteraz mátalo, že sa nechala tak zneužiť. Bola taká hlúpa, tak strašne naivná. Keby to mohla vrátiť. Ak by ju vtedy Nora tak nepoškodila, nikdy by nezačala zabíjať.

"Mrzí ma, že to medzi nami nie je také aké to bývalo predtým."

"To hej, ale predtým" slovo predtým označila úvodzovkami "som ti mohla dôverovať."

Na Judit bolo asi vidieť, že s ňou nepohne, tak sa Nora vzdala a popritom ako rozprávala točila pohárom v rukách. "Moja neter má leukémiu." Judit na toto prehlásenie nijako nezareagovala, tak pokračovala ďalej. "Liečba bola neúčinná. Ani opätovná transplantácia jej nepomohla. Zomiera, už jej nezostáva veľa času."

"A čo s tým mám spoločné ja?"

Nora na Judit uprela oči. "Môžeš ju vyliečiť. Tvoja krv ju môže vyliečiť."

"To nie je možné." Ale Judit vedela, že to možné je. Jej krv bola schopná ovládnuť, prikázať. Mohla ovplyvniť aj ľudské telo, nie len to upírie. Už niekoľkokrát to skúsila, bola sama sebe pokusným králikom. Zabránila bunkám robiť to čo nechcela, mohla sa donútiť zostarnúť, zomrieť, zostať večne mladá.... A keď to vie urobiť so sebou, vie to urobiť aj s ostatnými.

Nora sa bála, že ju Judit pošle do pekla. Ona svoje činy nepokladala za zlé a nikdy nechápala čo Judit tak veľmi ublížilo. Snažila sa nájsť si k Judit cestu späť, ale ona odmietla. Vina bola na oboch stranách. A Judit sa nemôže hrať na ublíženú obeť naveky. Nie je sopľavé decko a možno prišiel čas si to uvedomiť. Áno, to by bola dospelá reakcia, ktorú jej radil rozum. Judit sa rozumom nikdy moc neriadila.

"Judit, prosím. Ona, má sedemnásť. Je to jediná dcéra mojej sestry. Nikoho iného na svete nemá. Prosím, urobím čokoľvek." Myslela to vážne a Judit aspoň jeden raz urobí to, čo jej radí zdravý rozum. Je to správne. Môže pomôcť a aj to urobí, ale nebude sa s Norou hrať na najlepšie kamošky. Svoj pohár jedu na ňu už vyliala. Môže sa pohnúť ďalej.

"Pokúsim sa o to. Nič nesľubujem. Ale zober na vedomie, že týmto bude medzi nami všetko vyrovnané bez ohľadu na výsledok. Je ti to dúfam jasné."

Nora sa rozplakala a chytila Judit za ruku. "Ďakujem Dita, ďakujem. Ja..."

Judit si vytrhla ruku z jej zovretia. "Nerobím to pre teba. Potrebujem chorobopis, celý a dôkladné snímky. Ak ju mám liečiť, musím si to vedieť predstaviť. A ešte niečo. Už nikdy, NIKDY mi nepovedz Dita."