Kapitola druhá

Mala vtedy osemnásť, nie devätnásť. Vracala sa na víkend domov z vysokej. Prváčka, zimný semester. Vlak jej neprichádzal neskoro, ale v zime je tma rýchlo. Zo stanice ešte musela dochádzať. Hovorili, že po ňu budú chodiť, ale veď nemá päť rokov, pôjde autobusom. Niekedy mala strach, ale to k tomu patrilo. Nikdy sa jej nič nestalo. Až potom....

Pred domom mali fakt dlhú príjazdovú cestu. Nebola moc osvetlená ale ani to nebolo treba. Cítila sa v bezpečí, už bola doma. Bola krásna noc, zima končila, už nebol sneh. Zastala na dvore, a zahľadela sa na hviezdy. Obloha bola čistá, jasná, dokonalá.

Stála tam, hlava zaklonená, existoval len tento jeden okamih. Čas sa zastavil, bola na svete sama. A vtedy ju niečo strhlo na zem a vlieklo preč. Zvrieskla a snažila sa vyvliecť z popruhov batohu čo mala na chrbte, ale nešlo to. Zachvátila ju panika. Počula čudné funenie toho zvieraťa. Bol to pes, preboha, musel to byť nejaký obrovský besný pes!!!!

Panika ju zalievala v strašných vlnách, chcela kričať ale akoby jej niekto stláčal krk. A potom letela. Niekto ju chytil za bundu a prehodil cez plot. Ruky, boli to ľudské ruky!

Dopadla na zem a hlava jej treskla o betón. Bolesť akoby jej rozťali lebku. Videla hviezdičky, tak nakoniec mali v tých kreslených rozprávkach len pravdu. Vždy keď Jerry bachol Toma po hlave lietali tam presne takéto. Alebo nie, bola to obloha, modrá, zamatová.

Vtedy sa jej niečo zahryzlo do nohy a odtrhlo jej to kus kože. Omdlela, musela, pretože si potom už nič iné nepamätala.

Zobudila sa na príjazdovej ceste. Všetko ju bolelo. Asi takto sa musí cítiť hovädzie keď prejde mlynčekom.

Postavila by sa ale noha ju bolela tak, že musela byť zlomená najmenej na desiatich miestach. Nikde ani svetielko. Nevládala kričať, tak sa plazila. Mala pocit, že to trvá hodiny. Pomaly sa zapierala rukami. Po malých kúskoch sa posúvala ďalej. Musí sa dostať do domu. Toto určite nie je koniec. Vrátia sa, alebo sa vráti TO a zabije ju to. Musí.....už iba kúsok....len ešte vydržať. Ruky mala odrené až do krvi. Každý nerv v jej tele vrieskal nech sa vzdá. Ale nemohla. Musí sa dostať do domu. Musí.

Doplazila sa k dverám. Už iba schody. Len po schodoch hore a budeš doma.

Doteraz nezistila ako to vtedy dokázala. Posadila sa na schod pod dverami. Viac už nemohla, už viac nie. Nemala silu, nedokáže zabúchať. Do očí sa jej tlačili slzy, ktoré nikdy nestiekli po jej tvári.

Vtedy si niečo predsavzala. Zabije ich. Každého jedného nech je to už ktokoľvek. Neuniknú jej. Zabúchala a znovu a znovu.... Búchala na tie dvere.

Rozleteli sa a uvidela tvár svojho otca. Vydal výkrik ako zranené zviera:

"JUUUDÍÍÍT!!!!" Za ním sa tlačili ostatní. Vzal ju a opatrne odniesol dnu. Popritom kričal nech volajú záchranku. Niekto plakal.

Zložil ju v obývačke na gauč. Po tvári mu tiekla niagara sĺz. Asi musí byť na ňu strašný pohľad. Zvláštne ona sa cítila už úplne v poriadku. Stále niečo hovorili, ale nemohla na to zaostriť.

Sadla si: "Koľko je hodín?" Hej bola to čudná otázka, ale musela to vedieť.

Tri, boli tri hodiny v noci.