Kapitola čtvrtá

Nasledujúce dva týždne navštevovala Vanesu každý deň. Dostala dve dávky ráno a jednu poobede. Judit jej chcela najskôr dávať aj poobede dve dávky, ale po dni strávenom v práci už na to nemala energiu. Dosť, že bola v práci vyšťavená a vyzerala ako po nervovom zrútení. Prvých pár dní bývala veľmi unavená, ale potom si privykla. Bolo to ako so záchvatmi, stačilo sa to naučiť ovládať. Tentokrát to však netrvalo rok.

Sára celú tú dobu okolo nej poskakovala a starala sa o ňu. Chcela jej vybaviť všetky možné vyšetrenia od srdcovej slabosti po maláriu. Keď sa jej nepodarilo Judit presvedčiť, že nutne potrebuje CT, tak sa uspokojila aspoň s tým, že ju kŕmila a snažila sa jej merať teplotu a pozorovať oči.

Judit ju nechala, nech sa zabáva. Sára to ani nebrala tak vážne ako to pre ňu bol spôsob relaxácie. Judit jej bola vďačná za všetko čo pre ňu vždy robila. Len vďaka Sáre sa z nej nestal absolútny asociál, keď sa sem presťahovala. To ona ju nútila začať žiť normálne a primerane k Juditinmu veku.

Teraz to musí Judit dopriať Vanese. Už bola skoro úplne zdravá. Zostávali tak maximálne dva - tri dni a bude vyliečená. Lekári neverili a vyhlasovali to za zázrak. Judit o tom vedela svoje. Vanesa bola úžasná osoba, zábavná a bystrá. Judit sa málokedy stretla s tak múdrym deckom. To bol zároveň aj trochu problém.

Bolo to po asi šiestich dňoch liečenia, keď sa Vanesa prebrala. Aj predtým začínala mať svetlé okamihy, ale toto bol zlomový bod. Judit vedela, že keby od teraz nepokračuje v liečení, doktori ju dajú do kopy aj sami. Juditin spôsob bol však rýchlejší.

Vanesa sa veľmi rýchlo zorientovala a vycítila, že to s jej uzdravením nebude úplne kóšer. (ach, Sára, si úplne všade) Potom čo sa znova naučila používať hlasivky a v prúdoch sĺz sa zvítala s rodinou, svoju pozornosť upriamila na Judit. A po tom ako zlyhali všetky pokusy dostať informácie z "tetušky Nory", sa to snažila dostať priamo z Judit. A čím bola zdravšia, tým bola otravnejšia.

"Si mimozemšťan?"

"Nie."

"Si superhrdina?"

"Nie, som superzločinec. Vraždiaci blázon, ktorý ti najskôr pomôže, a potom ťa unesie zo zábavného parku a bude ťa mučiť." Vanesa perfektne nahrávala, ale stále sa snažila prísť veci na koreň.

"Kde pracuješ?"

"Chceš ma nahlásiť šéfovi? A potom ma budeš vydierať? Upozorňujem, že mám zbrojný preukaz." Teraz sa smiala Vanesa. "Nie len som hróóózne zvedavá."

Mala by jej povedať pravdu alebo bude klamať? Dnes pravdu. "Robím v kancli, hrozne nudná robota. Mala by si sa dobre učiť, a potom budeš mať viac šťastia."

"Takže ty nie si doktorka?" Uprela na Judit pohľad a mám ťa ty biedny červ (ako mačka na rybičky v akvárku, alebo kanárika v klietke s otvorenými dvierkami).

Judit zdvihla ruky ako že sa vzdáva. "Nie, nie som doktorka. Venujem sa alternatívnej medicíne a ty by si mi mala bozkávať ručičky a nie ma vypočúvať. A aj tak som príliš mladá na to, aby som pracovala v nemocnici. To si si všimla nie?"

Vanesa kývla hlavou, ale bolo na nej vidieť, že jej to v hlave šrotuje. Nezdalo sa jej to. A Judit vedela prečo. Vždy pred tým ako vošla, musela nechať Noru aby Vanese pichla lieky na spanie, len slabé, alebo ju Judit sama uspala. Vanesa nemohla vidieť, čím ju Judit lieči. Nik okrem Nory to nesmel vedieť a žiadny doktor sa za žiadnych okolností nemal o Judit dozvedieť.

Vanesa sa po kúre alebo počas nej vždy prebrala, pretože pri liečení sa omamná látka rýchlo spotrebovala a ak ju uspávala Judit, nevedela sa ovládnuť natoľko, aby ju držala pod kontrolou celú dobu. Ale už sa lepšila aj v tom. Ako to hovorila jej učiteľka telocviku na strednej, keď jej nešiel volejbal? "Cvičiť, Noelová, cvičiť. Nič iné ti nepomôže." A mala pravdu.

"Neviem si predstaviť, že to raz bude rovnaké ako predtým. Vieš, budem mať vlasy a vrátim sa do školy. Bude to čudné." Judit vedela presne o čom Vanesa hovorí. Týmto si musí prejsť každý sám. Buď to zvládne, alebo sa potopí. Judit to pomohla zvládnuť Sára. Návrat do života. Aké poetické.

"Vieš, Vanesa, týmto si prechádza veľa ľudí, a bohužiaľ, nik ti s tým nepomôže, môžu ťa naviesť na cestu, ale prejsť si tým musíš sama." To si Judit mohla radšej strčiť päsť do prdele. Pohľad akým ju tá malá spražila, hovoril za všetko. Och, jasné. Máš sedemnásť a požrala si všetku múdrosť sveta. Mám pre teba novinku, nie len ty si bola chorá. (Teraz som vrcholne zlá, to len preto, že som unavená, prepáč Vanesa. Chcem čokoládu!)

"Samozrejme, Judit máš pravdu." Ha ha ha. To jej mohla radšej nastriekať do očí slzný sprej, urobila by jej tým väčšiu službu.

Prišiel čas, niečo Vanese ukázať. Judit sa zdvihla a odišla z miestnosti.

Vanesa bola prekvapená, keď sa Judit z ničoho nič zdvihla a odišla. Myslela si, že ju urazila, ale len vyšla z miestnosti a zavolala na tetušku Noru. Tetin hlas znel prekvapene a potom sa vzdialil. Judit sa o malú chvíľu vrátila a v ruke niesla knihu s modrou obálkou a čiernymi písmenami.

Vanesa tú knihu poznala. Tetuška Nora ju písala pred pár rokmi. Vtedy bola ešte decko a nezaujímala sa o to čo robí, ani nevedela o čom tá kniha bola.

Judit jej ju podala. Na obálke bola krvavá nemocničná posteľ. Vyzeralo to, akoby ju tou krvou polievali. Stekalo to z nej aj na podlahu, kde sa tvorila kaluž.

"Prečítaj si to Vanesa. Uvidíš, že nie si jediná na celom svete, kto kedy trpel a zistíš, že žiť sa dá aj potom." Potom sa Judit otočila, zbalila si veci a bez pozdravu odišla. Vanesa bola dosť naštvaná. Čo len hentaká o tom vie. To ona si prežila chemoterapie, transplantácie, hodiny a týždne v nemocnici. Vanesa vie o čom je život!

Chcela tú sprostú knihu zahodiť, ale z úcty k tete to neurobila. Prešla si rukou po holej hlave. O tetuške nikdy nerozmýšľala ako o spisovateľke. Bola zvedavá.

Otvorila knihu a namiesto poďakovania tam bolo napísané: "Niekedy si želám zomrieť. Bolelo by to menej ako žiť." Bol to citát dievčaťa o ktorom teta písala.

Z polovice to bola odborná kniha, ktorá hovorila o nejakom zvláštnom a doteraz neobjavenom syndróme. Je známy len tento jeden prípad. Pacientka trpela hroznými kŕčmi, po ktorých nasledovali krvavé prúdy striekajúce z jej tela.

Z druhej polovice to boli osobné rozhovory tety s tým dievčaťom. V knihe ju volali Abygail. Vanesa mala zlý pocit, že jej teta tomu dievčaťu nepovedala, že ju nahráva pretože tam častokrát boli veľmi osobné a intímne detaily, o ktorých by nik nehovoril pred cudzími.

Teta sa o tú Abby starala skoro celú dobu čo bola v nemocnici a museli si byť veľmi blízke, ale Vanese sa na tom niečo nepozdávalo. Akoby tam boli vynechané celé rozhovory.

Nikdy nebola veľkým prívržencom kníh, ale túto čítala do noci. Bola napísaná skvele. Už vedela, prečo sa stala takým hitom. Akonáhle dočítala poslednú stranu a zatvorila ju, vedela, prečo Judit chcela, aby si ju prečítala. Bola o nej. Vanesa bola taká hlúpa. Správala sa ako decko.

Nevedela zaspäť. Potrebovala sa Judit opýtať na toľko vecí. Ani si nevšimla ako hladko prešla do snov, v ktorých ju strašili krvavé uteráky a vypadané vlasy.

S trhnutím sa prebrala a zistila, že je už ráno a Judit sedí vedľa nej a drží ju za ruku. Takto sa ráno budila vždy. Judit mala ešte pár minút zavreté oči a Vanesa cítila niečo zvláštne. Účinky lieku, o ktorom predpokladala, že jej Judit aplikuje.

Judit pomaly otvorila oči a usmiala sa. Vyzerala vyčerpane, tak ako vždy. "Dobré ráno Vanesa, dieťa." S únavou sa zvalila na stoličku a rukami si začala masírovať zátylok.

"Prečítala som si tú knihu čo si mi dala." Judit si len ďalej masírovala krk.

"Ja som ti ju nedala, mali ste ju doma, už dosť dlho. Ja by som si také kecy dobrovoľne nekúpila." Vanesa to ignorovala a položila Judit otázku, ktorá ju tak dlho trápila. "Ty si nevedela, že ťa nahráva, že nie?"

Judit sa na ňu pozrela a mala tak unavené oči, boli to oči starého človeka, čo toho už veľa zažil. Vanesa ten pohľad poznala, mala taký istý.

"Nevedela. Nič o tom" ukázala na knihu "mi nepovedala. Až keď to vydali."

Vanesa si vedela prestaviť, ako sa Judit musela cítiť. "Čítala si to?"

Judit sa veselo usmiala. "Nora mi jeden exemplár poslala aj s venovaním, ale mama ju spálila v grile." Judit mala zasnený výraz akoby to znova prežívala. Vanesa nevedela či sa má smiať, alebo nie, ale kútikmi úst jej pošklbávalo. "Potom som si kúpila vlastnú. Chcela som vedieť čo všetko tvoja teta vykecala."

Vanese sa splnilo ďalšie tušenie. "Ona tam neuviedla všetko. Niečo vynechala že? Niečo čo sa týka toho, že tu teraz sedíš a ja som ako auto po výmene motora."

"Hej, niečo vynechala a len vďaka tomu tu dnes sedím. Tvoja teta ma navštívila a poprosila ma, aby som ťa vrámci starého priateľstva vyliečila."

Ale ako ju mohla Judit vyliečiť, keď očividne nepoužívala lieky, bylinky a ani nejaké čudné zariekavanie. "Vyliečila akým spôsobom?"

"Svojou krvou." Potom Judit Vanese začala rozprávať neuveriteľný príbeh a Vanesa si ani nevšimla, že má otvorené ústa pokiaľ sa neozvalo tiché zaklopanie a nevošla tetuška. Tá zmrzla, ako si všimla Vanesin výraz a ticho smerom k Judit dodala: "Vie to."

Judit prikývla. "Vie to. Vedela toho veľa, nie je sprostá. Aj tak by sa to pred ňou nedalo utajiť." Všetci zostali ticho. Nevedeli čo majú povedať. Judit sa zdvihla. "No je príjemné tu s vami posedieť v tichu, ale musím do práce. Uvidíme sa poobede."

Judit po ceste do práce musela myslieť na Alexa. Dva razy ešte prišiel domov od krvi, ľudskej krvi. Nechcela sa mu miešať do tých vlčích alebo akých záležitostí, ale mala o neho strach.

Chodil po byte ako mátoha, duchom neprítomný. Niečo ho zožieralo, ale nechcel jej povedať čo. Bola z toho nervózna. Niekedy mala pocit, že im je spolu tak dobre len preto, lebo trávia dokopy len veľmi málo času.

Niekedy k Judit len tak pristúpil a silno ju objímal, akoby sa bál, že sa každú chvíľu rozplynie. Ani ich styk už nebol taký ako vtedy pred dvoma týždňami, keď sa obaja napili krvi. Bolo to ako ticho pred búrkou a Judit to hrozne liezlo na nervy.

Ak sa ešte raz ukáže doma krvavý, vymláti z neho odpoveď holými rukami.

V práci na nej Sára hneď spoznala, že sa trápi. Ani ju nemusela veľa presviedčať a Judit jej hneď povedala čo sa deje. Alex. Sára ju upokojovala, že to je bežné, ale keby vie všetko, asi by sa nechovala tak pokojne. Možno by ju vytrieskala a zamkla v komore so slovami: "A už sa nikdy viac nebudeš stýkať s beštiami!" Namiesto toho navrhla: "Zlato, vidím, že si deprimovaná. A ja mám na takýto stav medicínku. Odídeme o tretej, starý si to aj tak nevšimne, od druhej chrápe v kancli, a pôjdeme na kozmetiku. Som geniálna!"

To sa jej muselo nechať, bola geniálna. "Sára máš pravdu, ale ja to ešte vylepším, pôjdem si dať urobiť aj vlasy. Čo povieš, tým mojím chlpom by sa hodilo ostrihanie."

Od nadšenia zapišťala a Judit zo skrinky s tajnými zásobami vytiahla bonboniéru. Zvyšok dňa si skutočne užívali. Ďalší príklad, ako sa niečo môže skurviť behom pár hodín.

Po tom, ako bola za Vanesou, pocítila behom jazdy domov čudný pocit. Bol to taký silný vnútorný nepokoj. Približne taký, ako keď vás sleduje alebo sa vo vašej prítomnosti zdržuje zlý duch, ktorý túži ublížiť vám.

Doviezla sa domov. Mal by na ňu čakať Alex, ale byt bol tmavý a prázdny. To nebolo dobré znamenie. Nevedela prečo, ale rozhodne to nebolo dobré. Veď mohol len niekam ísť, ale vedela, že tak to nebude. Niečo sa deje, ale čo?

Zazvonil jej mobil až nadskočila. Gregory? Prečo jej volá?

"Áno?" Toto nie je dobré. Za toho pol roka sa jej ani on ani Michael nedali o sebe vedieť.

"Si doma?"

"Som."

"Príď ku mne do bistra. Okamžite, je to dôležité. Jedná sa o Alexa."

Viac jej nebolo treba. Vypla hovor a bežala do auta. Vedela to, vedela, že sa niečo deje. Povolenú rýchlosť prekročila minimálne o päťdesiat kilometrov, ale bolo jej to jedno. Keby ju niekto zastaví, vystrelí mu mozog z hlavy a ani okom nemihne.

Šmykom zastavila pred vysvieteným bistrom. Vyskočila z auta a rútila sa k vchodu. Gregory ju čakal vonku. Bolo z neho cítiť krv, ľudskú krv a Alexovu krv. Viedol ju služobným vchodom do zadných miestností. Otvoril dvere a nechal ju vstúpiť.

Miestnosť bola obložená policami plnými potravín. Uprostred bol veľký stôl a na ňom ležal Alex. Judit zacítila vôňu orgánov. Mal otvorenú brušnú dutinu. Po kope ho držal len kus nejakej látky skrz ktorú premokala červená krv. Vrhla sa k nemu. Oči mal kalné, skoro nevnímal.

"Judit." len chrapot, chrapot umierajúceho. Nie, jeho nie, prosím.

"Alex počúvaj ma, musíš sa napiť." Pomaly pokrútil hlavou a snažil sa na ňu usmiať. "Ty idiot, aj tak zomieraš. Keď ťa to otrávi, zomrieš aspoň rýchlo." Priložila mu ruku k ústam, ale on odvrátil hlavu. Judit sa otočila na Gregoryho postávajúceho pri dverách. Hlas mala silný, žiadny náznak bolesti či akejkoľvek emócie. "Chyť mu hlavu a otvor mu ústa." Bez odporu ju poslúchol. Judit mala v tvári vpísané, že ak ju neposlúchne, tak pôjde za Alexom. Gregory pristúpil k stolu, zaklonil Alexovu hlavu a roztiahol mu čeluste.

"Čo sa chystáš urobiť?"

"Zachrániť mu život." Nemala čas mu to vysvetľovať, mohla len dúfať, že Gregory neurobí niečo neuvážené.

Do Alexových otvorených úst nasmerovala svoje prsty a po ruke sa jej postupne zlievali pramienky krvi. Alex najskôr odmietal, ale keď sa začal topiť prehltol a znovu. Zachutilo mu. Ako sa do neho dostala čo i len kvapka, nebol schopný viac odolávať. Len aby to Judit stihla. Keď bola presvedčená, že to stačilo presunula sa mu nad brucho. "Drž ho, toto bude bolieť."

Vtedy k stolu pristúpil aj Michael. Vôbec si ho nevšimla, za iných okolností by si nadávala do kráv, teraz bola rada, že sú dvaja. Gregory chytil Alexa za ruky a Michael zaistil nohy.

Judit dala dolu provizórny obväz. Vyvalil sa na ňu nechutný zápach. Mnohé orgány boli zničené, dotrhané ako od zvieraťa. Vnorila ruky do jeho tela. Bolo to ako ponoriť ruky do vlažného pudingu s väčšími kúskami. Vďaka tomu, že Judit neraz porcovala ľudské telo, vedela presne kde je čo, ale v Alexovi nebolo celé nič. Dýchala odporný zápach vnútorností a stráveného jedla. Keďže to dostali aj črevá, mal v brušnej dutine úplne všetko vrátane výkalov. Bolo to odporné, Judit sa dvýhal žalúdok a na jazyku začínala cítiť pachuť, bude zvracať.

Potriasla hlavou. Sústredila sa a nechala zo seba plynúť krv. Alexovo zničené telo ňou doslova zalievala. Vyvalila sa z neho von, ale Judit jej nedovolila, aby čo i len jedna kvapôčka padla na podlahu.

Potom sa sústredila, celá sa odovzdala. Preniesla sa celá do tela pred sebou a keby vtedy Alex zomrie, zomrie spolu s ním.

Vďaka tomu, že za posledné týždne cvičila, vedela presne čo má robiť. Pomaly, ale pre ľudský pohľad neuveriteľne rýchlo, opravovala všetko. Vracala na pôvodné miesto a vracala životnú silu. Boli to roky a do jej tela prišli kŕče. Vtedy si uvedomila, že nie ona, ale Alex sa zmieta v kŕčoch. Po chvíli omdlel. Takáto bolesť sa dlho vydržať nedá.

Judit z neho vytiahla ruky a pomocou krvi mu zatvorila brucho. Bol vyliečený. Zvyšok už ponechá na jeho telo a rýchly uzdravovací systém dlakov.

Podlomili sa jej kolená a klesla na zem. Gregory jej chcel pomôcť, ale pokrútila hlavou. "Podaj mi, prosím, niečo na ruky." Dal jej akúsi handru. Očistila si ruky a vrátila mu ju. Bola na omdletie. Chcelo sa jej tu len sedieť tak rok alebo dva, kým by sa nedala do kopy.

Musela vyzerať strašne, lebo druhý krát sa jej Gregory nepýtal, ale jednoducho ju vzal a odniesol vedľa. Vlastne ani nevládala protestovať, bola príliš vyčerpaná.

Položil ju na stoličku a pozorne študoval jej tvár. Dvere sa otvorili a vošiel Michael, jeho zranenia už boli vyliečené. Postavil sa vedľa Gregoryho a nechápavo na Judit pozeral. Cítila jeho zaschnutú krv a vedela, že tie zranenia neboli vážne. Alex to dnes schytal, nie oni.

"Teraz mi vy dvaja poviete, čo sa to kurva stalo." Hlas mala pevný. Samú ju to prekvapilo. Michael sa začal ošívať. "Michael, viem že ty si viazaný k tvojim druhom. Preto bude hovoriť Gregory a to hneď alebo vám obom otrieskam lebky o podlahu." Nežartovala a oni to vedeli. Judit mala síce určité pochybnosti týkajúce sa jej pohybových schopností (ak by sa teraz dokázala čo i len zviesť na podlahu bol by to rekord) ale dlaci pred ňou mali zjavne plné gate.

Gregory sa pozrel na Michaela a ten len pokrčil plecami. Tak začal. "Pred pár týždňami sa našli telá. Ľudia, niekto ich zjavne mučil a vypadalo to na vlka." Hodil pohľadom po Michaelovi, ale keď nereagoval pokračoval. "Už sa rozkladali, a tak sa nedalo nič presne určiť. Po tom, asi pred dvoma týždňami sme našli ženu. Napadol ju vlk. Brutálne. Skoro ju zabil. Podľa jej opisu sme vytvorili portrét, ale nikto taký medzi vlkmi nie je. Preverovali sme a hľadali, ale nikoho sme nenašli. Po tom pred pár dňami sme našli muža. Tiež ho napadol ten istý vlk. Tohto väznil asi tri dni, aby mal istotu, že sa premení. Popritom ho mučil, ten nám povedal, kde mal skrytú ďalšiu ženu, ale tej už nebolo pomoci. Keď sme ju našli dožívala. Všetky zložky sme zapojili na plno, ale jediné čo sme našli bolo pár hnusných prázdnych brlohov.

Neprestali sme a hľadali ďalej. No a dnes sme mali šťastie. Alex natrafil na jeho čerstvú stopu a šiel po ňom. Znova mal chytenú obeť a unikal. Stihol ju zabiť a Alexa doriadil, kým sme sa k nim dostali. Nebola nádej, aby to Alex prežil a chcel, aby sme ťa zavolali, ale ty si nám dokázala, že prežiť mohol. To ma privádza k otázke čo si zač?"

Judit si odhodila prameň z tváre. Zrazu bola plná energie. Toho vlka dostane a on bude ľutovať, že sa narodil. Nakrája ho na kúsky a zabezpečí, aby žil, aby to precítil. Užijú si spolu veľa zábavy. "Som človek."

Michael si odfrkol. "No to určite." Hodila po ňom škaredým pohľadom.

"Som mimoriadne nadaný človek. Som liečiteľka. Liečim vlastnou krvou." Toto je prijateľné vysvetlenie. Vtedy sa dvere rozleteli a dnu vošiel muž. Bol nižší ako Gregory a Michael, mal nakrátko ostrihané havranie vlasy a čierne oči. Autorita a moc z neho len tak sálali.

"Vysvetlí mi niekto, kurva čo sa tu deje?" Hm, toto bude asi šéf, že?

"Prepáčte," ozvala sa Judit a postavila sa mu v ústrety "ja sa tu dejem." (postavila sa a nepadla a ani nevyhodila obed na šéfove naleštené topánky, jedna nula pre Judit)

Michael asi videl, že ak nezasiahne, tak sa niečo zomelie. "Demetri, to je Judit. Alexova priateľka. Je liečiteľka a zachránila ho." Pekne zhrnuté, to sa mu muselo nechať a povedal to dosť rýchlo, aby jej nik neutrhol hlavu. Mala by mu kúpiť čokoládu alebo kilo kostí, podľa toho čo má radšej.

Demetri sa jej uklonil hlavou a ona ho absolútne prekvapila tým, že si priložila dva prsty na srdce. Bol to pozdrav, ktorý vyjadroval jej úctu k nemu ako k vodcovi a zároveň jej ochotu poslúchať čo hovorí a riadiť sa podľa toho.

"Vy ste ho vyliečila? To nie je možné, videl som tie zranenia a boli smrteľné."

"Som neskutočne nadaná a môžem vám pomôcť aj v iných veciach. Počula som, že máte problémy."

Demetri si ju premeral (hodil po nej pohľad typu, veď si len krpatá cintľavá ľudská žena, pche!) a potom zameral pozornosť na Michaela. "Ty si zveril naše súkromné záležitosti človeku?"

Teraz sa zamiešal Gregory. "Vlastne som to bol ja." To že ho fakticky donútila nebolo nutné spomínať. Demetri vyzeral, že sa na nich vrhne. Tí muži.

"Skôr ako sa vy tri kopy testosterónu začnete trhať," otočili sa na Judit v nemom úžase (podaril sa jej skvelý ironický hlas) "nechajte ma povedať, že som schopná toho muža vystopovať. A nielen to." Pery jej rozihral úsmev hodný psychopata.

Demetri jej neveril: "Vy tvrdíte, že ho budete schopná vystopovať?"

"Samozrejme." Stačí jej jediná kvapka krvi. "Ale mám podmienku. Keď ho chytíte, necháte mi ho. Musím si s ním vybaviť určité osobné záležitosti." Možno by namietali, ale v tej chvíli ňou pulzovala moc a hnev. Ten muž bude trpieť, o áno, a to ešte túto noc.