33.Kapitola
02.03.2012 08:00
33. kapitola
"Nemôžeš jej pomôcť, Dereck," povedal už asi po stý raz David. "Ak by si ju uzdravil, jej krídla by jej jednoducho prirástli k telu." Znovu som zastonala. Už hodnú chvíľu som sa snažila ignorovať tú bolesť v chrbte. Pri mne stál len Dereck s Davidom. Obaja sa ma snažili chrániť, čo sa im pravdepodobne aj darilo. A nielen mňa ale aj ich samých, keďže doteraz si to nikto nenamieril k nám. Tým myslím aj akúkoľvek žiaru. Ak by si nás niekto všimol, bezpochyby by sa trafil, lebo obaja boli sklonení pri mne a úplne zabúdali na to, čo sa deje za nimi. Asi vytvorili nejaký ochranný štít...
"Hovoríš ako Damien," poznamenal Dereck a znovu ma pohladil po vlasoch. Ležala som pri ňom a on sa ma snažil podopierať, čo po chvíli vzdal a prisunul sa ku mne. Teraz som mala hlavu položenú na jeho nohe.
"Dereck," chcela som ho okríknuť, no nakoniec z toho vznikol len šepot. Zakašľala som a chcela sa zdvihnúť.
"Minie, nehýb sa."
"Vezmi ju domov," navrhol. Dereck sa len zasmial. Bože, veď ten chalan nechce, aby ma zabil na mieste. A teraz by bolo možno fakt lepšie, keby tu bol Damien, tak čo namieta? Neviem, kde sa vo mne nabrala energia na to, aby som zdvihla ruku a štuchla ho.
"To bolo za čo?"
"Buď milší."
"Pozri, zavolaj napríklad Eliota, aby tu prišiel. V aute je sám, tak by to aj zvládol. A ako sa tak na to pozerám, zatiaľ vedieme. Máme menej zničené autá," dodal so smiechom David. Toho chalana začínam mať fakt rada. No na prvom mieste je aj tak Dereck, aj keď sa občas správa ako totálny hlupák.
"Eliota? Kvôli tomu idiotovi tu Minie teraz leží. Keby ju nepustil..."
"Drž hubu, Dereck. Bol to môj nápad," okríkla som ho. Začínalo mi byť lepšie, no aj tak som bola príšerne unavená. Ešte nikdy sa mi nestalo, že by som sa pri uzdravovaní takto vyšťavila.
"Ale aj tak je za to zodpovedný on," trval na svojom. Len som si povzdychla. Znovu ma pichlo v hrudníku a z úst mi ušiel ďalší ston. "Tak čo teda ideme robiť?"
"Zavoláme Eliotovi, nech vás odvezie domov. Ak som správne pochopil, tá vaša sila vás ochraňuje, aby vás nik nevidel. Nejaký ochranný filter je okolo tohto parkoviska a nejaký špeciálny aj okolo nás, však? Eliot by tu mohol prísť, a tak by ste sa nenápadne vytratili. Možno si to niekto všimne, no nasledovať vás nebude môcť, lebo budete prakticky neviditeľní." Páni, tak tento nápad bol dokonalý. Už len prejsť schvaľovacým procesom tuná nado mnou a o chvíľu ma chrbát možno nebude páliť. Za to, aby som sa mohla postaviť, by som teraz dala čokoľvek.
"Fajn," odvetil Dereck a z vrecka si vytiahol mobil. "To som rád, že vieš, kde sme. Príď tu a dávaj bacha na to, aby ťa nikto nevidel." Nastala dlhšia pauza. Jasné, že Eliot vedel, kde sme, keď sme tu pred chvíľou zastali, aby som vystúpila a pomohla Mary. A za to, že som jej pomohla a teraz tu som zranená ja, si môžem sama. Bola som proste v zlom čase na zlom mieste. To sa predsa stáva. "Áno, tým myslím, aby si použil ochranný štít. Vďaka."
"Ani to nebolelo."
"Ani si nevieš predstaviť, koľko námahy mi dalo, aby som mu nepovedal niečo, čo by si počuť nemala. Ale neboj sa, ja si to s ním vybavím."
"Dereck," povedala som varovne a dodala: "Pokúsiš sa o to a uvidíš."
"Prepáč, ale Minie má pravdu. Bolo to jej rozhodnutie. Ak dovolíš, ta ja si to vybavím radšej s Mary. Neviem, na čo myslela, keď sa chystala preletieť parkovisko."
O chvíľu som už sedela na kolenách Derecka v mojom aute, ktoré šoféroval Eliot. Neustále sa na nás pozeral v spätnom zrkadle, čo ma znervózňovalo. Zatvorila som oči a objala Derecka okolo krku. Zložila som si hlavu na jeho rameno a vzdychla si. Nemohla som pochopiť to, ako sa tu napratali moje krídla. A čo si myslia ľudia, ktorí nás uvidia? Možno ani nič nevidia. Nad tým som sa len pousmiala. Nevedela som si predstaviť, aký by to bol život, keby som aj ja mala takúto moc. Iste to musí byť dokonalé, no mne zatiaľ bohate stačí to, že som anjel.
"Bude v poriadku, však?" prerušil Eliot ticho, ktoré tu panovalo. Na jeho mieste by som radšej držala jazyk za zubami.
"Čo teba do toho!" odsekol Dereck.
Zrazu mi oťaželi viečka a neviem ako, ale prestala som vnímať všetko okolo seba.
Pod hlavou som cítila pravidelný tlkot. Akoby som počula a vnímala tep. Otvorila som oči a zbadala Dereckovu bezchybnú tvár. Modré oči sa na mňa pozerali s láskou a obrovskou úľavou. Hlavu som mala položenú na jeho hrudi, a keď som pohľad hodila vedľa neho, zbadala som svoje krídla. Nejako som ich ani nevnímala. Ešte nikdy sa mi nestalo, žeby som spala s rozprestretými krídlami. Pomaly som si začínala uvedomovať, čo sa stalo. Zvláštne, že ma nič nebolí.
"Minie, tak som sa o teba bál," šepol a rukou ma pohladil po krídle. Ten dotyk bol tak príjemný. "Myslel som ti, že Damien ti nepomôže, no... David sa mýlil. Prepáč, že si musela trpieť tak dlho. Keby som to bol vedel, tak ti pomôžem už tam. Mala si zostať tu, Minie."
"Nemohla. A Dereck, už prestaň. Pomohla som Mary. Bola by mŕtva, keby schytala aj tú ranu." Takto sme si to pekne podelili - dodala som so smiechom v myšlienkach. Ešteže ma nepočul, inak by som dostala nejakú prednášku. Neľutujem, že som jej pomohla. Práve naopak, mám z toho dobrý pocit. "Ako to tam dopadlo?"
"Neviem, bol som celý čas s tebou." Usmiala som sa na neho.
"Tak by sme to mohli zistiť..."
"Minie, bola si mimo len hodinu, tak pochybujem, že už tu niekto bude." Len hodinu? Mala som pocit, že som prespala celý deň a noc. Cítila som sa výborne.
"Tak by sme to mohli zistiť," navrhla som. Myslela som si, že to zamietne, no jeho výraz v tvári sa hneď zmenil. Pousmial sa prikývol. Pomohol mi sa postaviť, pretože mne sa ešte stále miernejšie točila hlava.
Bolo náročné zdolať tie schody, no pomaly som to zvládla. Samozrejme, Dereck ma stále podopieral, takže som mala istotu, že sa každú chvíľu nestrepem dolu. Keď sme vyšli, pocítila som vibrácie Riley, Vrellen, Damiena, Morgan a Sunny. Tak predsa sa niekto vrátil!
Vošla som do obývačky a to, čo som zbadala, mi doslova vyrazilo dych. Riley sedela pri Vrellen a po lícach jej stekali slzy. Damien zas stál pri Morgan, ktorá držala v rukých Sunny. Niečo sa iste stalo.
"Čo sa deje?" opýtal sa Dereck, pretože ja som nebola schopná ani slova. Riley som takto videla po prvýkrát v živote. Vždy bola šťastná a usmievala sa, no tento úplne zničený výraz... to by znamenalo len jedno. Niečo sa stalo Sebastianovi.
"Riley prestala cítiť Sebastiana. Akoby sa vyparil alebo..." Vrellen nedopovedala, len podala Riley ďalšiu vreckovku. Nie, to sa predsa nemohlo stať. Sebastian nemôže byť mŕtvy!
Zrazu sa otvorili dvere a zjavil sa v nich Sebastian s úsmevom na perách. No to nebolo to, čo upútalo moju pozornosť. V jeho rukách neustále niečo žiarilo a blikalo. Pritom to nebola žiara, akú zvyknú mávať charmed. Akoby ho trafil blesk, alebo sa dotkol elektrického vedenia.
"Sebastian?" Riley sa pomaly postavila a prezrela si ho od hlavy po päty. Potom sa k nemu rozbehla a skočila mu do náruče. Musela som sa usmievať, pretože to bolo naozaj krásne. Dereck si ma pritiahol k sebe a objal ma. Takže Sebastian je v poriadku. Ale čo ostatní?
"Cassidy je mŕtva," povedal Sebastian po chvíli.
"Čože? To ako naozaj?" opýtala sa neveriacky Vrellen. Nečakala som, žeby práve ju zabili. To znamená, že nám už žiadne nebezpečenstvo nehrozí.
Sebastian prikývol. "Áno." Pocítila som obrovskú úľavu. Takže Sunny je v bezpečí a my tiež. Nemusíme sa báť, že nás niekto bude chcieť zabiť.
"Ale ako si... a čo ostatní?"
"Ostatní sú v poriadku. A ak máte na mysli tých od Cassidy, tak tí sa jednoducho zľakli. Už vtedy, keď zistili, že Vivienne, Vrellen a Eliot je s nami, boli trošku mimo a nemohli sa na to sústrediť. Potom som si spomenul na Derecka s Tosstenom. To zrkadlo nenapadlo asi nikoho, však? Keď Cassidy ku mne poslala žiaru, zhmotnil som si malé zrkadielko a ním ju odrazil, takže ju zabila jej vlastná žiara. Lenže... získal som jej silu, a to je dosť nepríjemné."
"Neboj sa, o pár hodín to už bude dobré," povedal Damien.
"Viem," uškrnul sa.
Znovu som mala nutkanie ísť za mesto k útesu. Neviem prečo. Možno by sme sa tam mohli ísť s Dereckom prejsť. Keď som na to myslela, na miestach, kde som mala znaky, ma pokožka začala nepríjemne brnieť. Mala som sto chutí krídla znovu rozprestrieť a odletieť.
"Si v poriadku? Necítiš sa dobre." Sakra, to spútanie! Dereck si všetko všimne, zatiaľ čo ja nikdy neviem, ako sa cíti. Budem s tým musieť niečo urobiť.
"Neviem, je mi čudne. Poďme k útesu," navrhla som. Dereck sa na mňa prekvapene pozrel a zdalo sa mi, že zbledol. "Čo?" spýtala som sa. Sklonil hlavu a zhlboka sa nadýchol.