32.kapitola
02.03.2012 07:59
32. kapitola
"Jasná vec, že s nami môžete počítať," odvetil David s úsmevom na perách. Konečne som zbadala aj Mary. Bola nízka, dokonca nižšia než Riley, a to už je čo povedať. Mala blond vlasy a bledú pleť a s Davidom sa tak podobali...
"Viete, kde sa nachádza hotel Mystery?" opýtala som sa ho a vykročila k skrinkám. Práve skončila posledná hodila, čo znamenalo, že do Mystery musíme ísť hneď teraz.
David prikývol. "Myslím, že áno. Počkaj, myslíš ten hotel, v ktorom pred viac než týždňom niečo vybuchlo, však? Tak to viem, kde je."
"Pracujem tam," dodala som. "Vlastne nie len ja, ale aj ostatní. Dereckov otec to tam vlastní, Eliotova matka nám to tam vybavila. No Vivienne, Vrellen a Damien tam nepracujú." O Damiena som sa nejako nezaujímala, takže ani neviem, akú má prácu. Väčšinou je doma. Alebo s Morgan.
"Páni. Tam ste všetci spolu, však?"
"Nevedela som to a oni zas nevedeli ani o Dereckovi. Teraz sme spolu." Prešli sme cez parkovisko a Mary nás potichu nasledovala. Myslela som si, že prehodí aspoň zopár slov, no mýlila som sa. "Stretneme sa o pár minút. Zatiaľ sa majte." Mary sa len usmiala a spolu s Davidom odkráčala k striebornému Mercedesu.
Podišla som k Dereckovi. "Mmm, prišla som s tebou, však?" opýtala som sa ho. Urobila som ešte krok k nemu a objala o okolo pása. Do nosa som vtiahla jeho omamnú vôňu a zatvorila oči. Pri Dereckovi som sa cítila bezpečne. Kiežby to tak dnes bolo po celý deň. Len teraz som si začala uvedomovať, čo sa deje. Pri spomienke na to, čo sme s Dereckom sľúbili, mi stočilo žalúdok.
Dnes iste niekto umrie... To bola jediná myšlienka, ktorá mi zišla na um.
"Neboj sa," šepol, keď vycítil, na čo myslím. "Všetko dopadne dobre. V Mystery sa dohodneme na detailoch. A - skoro by som zabudol - vďaka, že si oslovila Davida. Chystal som sa na to, no ty si ma predbehla." Sklonil sa ku mne a pobozkal na čelo.
"Dobre, dobre, dobre. Poďme, lebo prídeme neskoro a predpokladám, že Riley nebude mať skvelú náladu, takže iste bude mať sprosté reči."
"Hej, videl som ju odchádzať. Prišiel po ňu Sebastian."
Keď sme o niekoľko minút neskôr vchádzali do hotela, Dereck ma chytil za ruku a doslova ma tam musel ťahať. Spomenula som si na Agnes. Má s týmto niečo spoločné? Vedia vôbec o nej?
"Čo Agnes?" spýtala som sa potichu, keď sme hľadali našu skupinku.
"Upozornil som na ňu Damiena a Sebastiana, nemaj bobky, Minie," odpovedal so smiechom Dereck. Keď si všimol môj znechutený výraz, dodal: "Ale, anjelik. Uvidíš, že všetko bude v poriadku."
"Anjelik? Ešte ťa to baví?"
"Hrdličky dorazili, môžete spustiť," povedala Riley a ja som len prevrátila očami. S Dereckom sme sa posadili na bielu pohovku. Boli sme v sklade.
"Začali by sme charmed. Používajte najvyšší stupeň žiary. Pamätajte na to, že aj odrazia vašu žiaru, ste prakticky mŕtvi. Taktiež som rozmýšľal nad tým, kto s kým pôjde. Musíte sa rozdeliť tak, aby v každej skupine bol aspoň jeden anjel v prípade, že by sa vám niečo stalo. A teraz niečo pre anjelov - využívajte svoje krídla. Nebojte sa, že vás niekto uvidí, pretože charmed to všetko budú mať pod kontrolou."
"Tak ako to chceš rozdeliť?" opýtal sa Sebastian Damiena.
"Riley pôjde s Davidom, Mary s Dereckom a Vrellen. Minie s Eliotom a Sebastian s Vivienne. Ak by sa niečo stalo, budete to vedieť všetci, keďže ste dokonale premiešaní. Nepodarilo sa nám však zistiť, kedy presne by si chceli prísť po Sunny..." Damien len nesúhlasne pokrútil hlavou a vzdychol si. "Takto p skupinkách si vezmete jedno auto a budete chodiť po meste. Ak by sa niečo stalo, zavolajte si." Pomaly mi začínalo dochádzať, že tam pôjdem s Eliotom. Paráda!
"Ja to nezvládnem. Nesústredím sa, keď tam bude on," sťažovala som sa na parkovisku. "Neprehovorím s ním ani slovo. Panebože, na čo myslel Damien, keď nás rozdeľoval?" NA to, ako nás všetkých navzájom povraždiť?
"Minie, anjelik, prosím ťa... to zvládneš, uvidíš. Nemysli na to, kto sedí vedľa teba, ale na to, že potom už bude po všetkom a náš život bude aspoň z časti lepší. Už sa nebudeme musieť ničoho báť." Dereck ma pohladil po líci, potom sa ku mne sklonil a pobozkal ma.
"Ktorú časť mesta to máme na starosti?" spýtala som sa Eliota. Dosť ma vytočil, že ma nenechal šoférovať, takže doteraz som mlčala a ignorovala ho.
"Od továrne až po les. Približne štyri kilometre, plus bočné uličky."
"Uhmmm..." Túto časť mesta som nemala rada. Bola taká tmavá a temná, a proste ma to tu nelákalo.
"A čože sa ti stalo, keď už so mnou hovoríš?" opýtal sa so smiechom a dupol na plyn. To je moje auto a ak sa mu niečo stane, zaplatíš mi to! - chcela som vykríknuť, no spomenula som si, čoho je schopný. Pokojne by ho mohol aj zdemolovať, ale vyčarovať nové by asi preňho problém nebol.
"Nepočula som Damiena, žeby hovoril niečo o rozdelení na časti," rozmýšľala som sa nahlas a rozmýšľala, čím to nejako zahovoriť. Jasné, že nevravel, tak ako to Eliot vie?
"Prišli ste s Dereckom neskoro," obvinil ma. Tak dobre, zrazu to hádže na mňa. Damien to mohol pokojne aj zopakovať.
"A?"
"A to je ten dôvod. Hovorilo sa o tom predtým." Bože, prečo? Čo som ti urobila, keď ma takto trestáš? Mala som ísť predsa s Dereckom, no nie. Vždy keď sa niečo zdá dokonalé, musí to niečo skaziť. Nevedela som, čo mu na to odpovedať, preto som bola ticho a pozerala sa von oknom. Zaujímalo by ma, či ich spoznám aj bez toho, aby som ich jednoducho vycítila pomocou vibrácii. Ale ten opis, ktorý nám poskytla Vrellen, nestačil. No možno toho Arsela by som spoznať mohla, ale čo ostatní? Čo ak sa vibrácie dajú nejako prekryť? Ale som tu predsa s Eliotom, ktorý by ich poznať mohol. A keď sme už pri tom, neuškodilo by sa ho na to opýtať.
"Ty vieš, ako vyzerajú?" opýtala som sa ho. Iste vedel, na koho sa pýtal. Prikývol. Zrazu tu bola ešte jedna otázka. No, možno dve. "Prečo ste sa k nám pridali, keď ste mohli byť s Cassidy?" Eliot sa n a mňa pozrel so zdvihnutým obočím.
"To či ti zišlo na um, Minie? Fakt blbá otázka."
"Ale chcem na ňu poznať odpoveď. Čo vás všetkých troch prinútilo tu zostať?"
"Kvôli Cassidy. Chcela mať všetko len pre seba," odvetil nakoniec s povzdychom. Zhlboka som sa nadýchla a prikývla, že chápem. Tu nešlo o nič iné, len o moc, ktorá sa dá získať. "Myslela si si, že je v tom niečo iné?" Prudko som vydýchla. Jasné, že som si myslela, že tam bude niečo iné. Že sa vráti a bude normálny. Bohužiaľ, mne by to už bolo úplne jedno, lebo mám Derecka. Ešteže si tam našiel tú Vivienne!
"Nie," šepla som. Zrazu sa mi začala točiť hlava a všetko som videla trochu rozmazane. "Čo to - zastav, Eliot!" skríkla som. Žalúdok som mala ako na vode a v ústach divnú chuť.
Eliot ma poslúchol a zastal na kraji cesty. "Čo sa deje?" opýtal sa. Mala som taký pocit, že toto bolo niečo, čo súviselo so spútaním. Vystúpila som z auta a zo zadného sedadla si vybrala vodu. Napila som sa, a potom som z vrecka vybrala mobil. Vytočila som Dereckovo číslo a modlila sa, aby mi to zdvihol. Musí byť v poriadku.
Hovor prijal až na piate zazvonenie. "Dereck?"
"Minie, choďte na západ. Je tam obrovské parkovisko a pred chvíľou nás sledoval tmavomodrý Mercedez-Benz. Povedz to aj Eliotovi. Ak by sa niečo dialo, zavolaj. Ľúbim ťa," dodal a zložil.
"Počul som," zamrmlal Eliot a naznačil, aby som si sadla do auta. Bola som rada, že je Der v poriadku. Myslela som si, že to bude niečo vážne.
O chvíľu zazvonil mobil aj Eliotovi. Chvíľu pozorne počúval a potom prikývol. "Dobre." Otočil sa ku mne. "Hovoril, že na západ, však? Vivienne teraz volala, že nenápadne sleduje čierny Jeep Commander. Podľa vibrácii, ktoré zachytila, v ňom sú Rulsea a Tossten. Je dosť možné, že k Dereckovi zavítala stará známa Cassidy. Mercedes je jej auto. Ale asi ti nepovedal, či zachytil vibrácie, však?" Nesúhlasne som pokrútila hlavou. "Tak ti to hovorím teraz."
Pozrela som sa von oknom. Boli sme kúsok za mestom - pri továrni. O kúsok ďalej začínal les. Keď som sa otočila späť, môj pohľad upútalo malé biele auto. Išlo obrovskou rýchlosťou a po našom pruhu.
"Eliot?!"
"Sneu pravdepodobne už omrzel dokonalý život." Čakala som, čo bude robiť, no on len spomalil.
"Eliot!" znovu som skríkla a nervózne sa naňho pozerala. Čakal. Dokelu, ale na čo? Na to, že nás niekto zachráni? No to teda ťažko.
Keď už auto bolo blízko nás, Eliot stočil volant, a tak sme sa akurát vyhli zrážke. Všimla som si ženu, ktorá bola jediná v aute. Mala blond vlasy a okuliare, kvôli ktorým som jej nevidela to očí. No takto som si iste charmed nepredstavovala.
Srdce mi začalo tĺcť tak rýchlo, až som jeho tep cítila až v hlave. Môže anjelovi prasknúť žilka? "Idiot!" povedala som, keď som sa ako-tak upokojila. Otočila som sa a pozrela, kde je Snea. Samozrejme, bola hneď za nami. "Mohol by si na to dupnúť, prosím ťa?" Nechcela by som, keby do nás narazila. Alebo ešte horšie - aby použila žiaru.
Eliot ma poslúchol a trpiteľský si vzdychol. Nuž, nemám extra rýchle auto. Snea taktiež dupla na plyn a snažila sa nás obehnúť. Ak by sa jej to podarilo, mohli by sme zabočiť doprava. Tak by sme prešli niekoľko blokov a dostali sa k parkovisku, o ktorom hovoril Dereck.
Stalo sa to, čo som predpokladala a Eliot, chvalabohu, urobil to, na čo som myslela.
O chvíľu som už zbadala Dereckovo auto. Okienko mal stiahnuté, jednou rukou riadil a v druhej mal modrú žiaru. Zbadal ma, no ďalej sa venoval sledovaniu Mercedesu. Všimla som si, že na strane, kde sedí Vrellen, bolo okienko tiež stiahnuté a robila to, čo aj Dereck. Snažila sa trafiť do auta. Smola, že ja také niečo nedokážem.
"Čo teraz?"
"Teraz ich budeme musieť poraziť." Hneď ako to dopovedal, do nás niečo narazilo. Vykríkla som, pretože som sa zľakla a pozrela sa, kto to bol. Panebože, bola to Cassidy! Na perách sa jej pohrával úsmev a v ruke držala jednu žiarivo modrú guľu. "Dolu," skríkol Eliot, schytil ma za plece a stiahol ma nabok. Pre istotu som si zatvorila oči a dobre som aj urobila. Okno na mojej strane sa rozbilo a sklo padlo hneď na mňa. "V pohode?" spýtal sa.
"Asi," pípa som a odstrčila ho odo mňa. Potom som zo seba zmietla sklo.
Eliot dupol na plyn a do rúk si nachystal modrú žiaru. Na to svetlo som nemala dobré spomienky...
Zrazu som zbadala, ako Dereckoco auto zastalo. Vystúpila z neho Mary a rozhliadla sa po parkovisku. Čo to robí? Ako jej to mohol dovoliť?
Pozorovala som ju a všimla si, že na jej čele sa zjavili červeno-oranžové znaky a neskôr aj krásne krídla. "O čo sa pokúša?" opýtala som sa, no nečakala odpoveď.
"Netuším, ale asi sa niečo stalo."
Mary vzlietla. Eliot znovu dupol na plyn a takmer narazil do Jeepu. Vyklonil sa z okienka a trafil ho žiarou. Auto na chvíľu zastalo. Nervózne som sa obzerala okolo seba. Mary ešte stále letela na opačnú stranu parkoviska. Sebastian s Vivienne mali dosť práce s ďalším Mercedesom a Riley s Davidom zas pomáhali dostať Cassidy.
Zrazu oblohou preletela žiara a zasiahla Mary presne do nôh.
"Nie!" skríkla som. "Eliot, choď k Mary, ihneď!" skríkla som a ukázala na miesto, kde dopadla. Len nech je v poriadku.
"Ale..." chcel namietať.
"Žiadne ale. Proste zastaneš tam na chvíľu a ja na chvíľu vystúpil z auta." Cítila som, že sa mi na čele zjavil znak. Bola som pripravená jej pomôcť a uzdraviť ju. Ak by jej nikto nepomohol, mohol by ju niekto zabiť. Zdá sa, že si ju okrem nás nikto nevšimol. To je dobré.
Keď Eliot zastal, vybehla som z auta a ponáhľala sa k Mary. Ležala na tráve, tvárou k zemi a sťažka dýchala. Jej krídla boli od krvi a na nohy som sa radšej nepozerala. Sklonila som sa ku mne a otočila ju tak, aby som jej videla do tváre. Priložila som pery na jej znak a čakala. Cítila som, že zo mňa energia pomaly prechádza do Mary a uzdravuje ju. Taktiež som si všimla, že na chrbte sa mi zjavili krídla.
Zhlboka sa nadýchla a otvorila oči. "Minie," šepla a posadila sa. bola som slabšia než pred chvíľou, no aspoň je Mary v poriadku. "Minie!" zvrieskla Mary a vyplašene sa pozrela niekde na mňa. no to už bolo neskoro. Niečo ostré a horúce narazilo do môjho chrbta.