28.kapitola
02.03.2012 07:55
28. kapitola
Celý deň som nič nerobila. O obed sa postaral Eliot so Sebastianom, Damien trávil voľný čas so Sunny a Morgan, Dereck sa zas venoval mne. Pozerali sme televíziu a nerobili vôbec nič. A komu by sa niečo chcelo?
"Pôjdem si ľahnúť," šepla som smerom k Dereckovi. Pozrela som sa na hodiny a zistila, že je už desať hodín večer. Ak chcem zajtra vstať, mala by som si už ísť ľahnúť. Der ma stihol chytiť za ruku. Pozrela som sa na neho so zdvihnutým obočím.
"Taktiež sa mi už chce spať."
"Ako chceš," usmiala som sa na neho.
"Ako chcem?" spýtal sa. Prikývla som. Veď je to jeho rozhodnutie, či si pôjde ľahnúť, alebo nie. No asi som myslela na inú vec, keď som mu odpovedala. Dereck ku mne pristúpil obrovskou rýchlosťou si ma vzal na ruky. Ani neviem ako, no zrazu som bola viac než meter nad zemou a držala Derecka okolo krku. Zasmiala som sa. "Kde to bude, anjelik?"
"Do postele, pane," odvetila som so smiechom. S Dereckom je taká zábava!
Vybral sa so mnou do izby, ktorú sme mali vlastne spoločnú. Dereckovi sa podarilo otvoriť dvere, ktoré viedli do podzemných izieb. Momentálne to boli aj najbezpečnejšie izby v dome. Ktovie ako sa zasvietilo svetlo v chodbe so schodmi. No to by ma už nemalo prekvapiť, že keď sme prišli do izby, Dereck ma zložil na posteľ, na ktorej som dnes spala. Dereck sa ku mne sklonil a ja som čakala, že ma pobozká, no on sa len uškrnul a prešiel na opačnú stranu izby. Nechápavo som sa na neho pozrela. Zrazu som si všimla, že stolík, ktorý oddeľoval naše postele, sa pohol. Presunul sa pred moju posteľ. No to, čo sa dialo potom, ma prekvapilo. Dereckova posteľ sa presunula k tej mojej.
"Čo to má znamenať?" nechápavo som sa ho spýtala.
"Chcem byť pri tebe, Minie," pokojne odvetil.
"Ale..." chcela som namietať, pretože aj bude pri mne ležať, pravdepodobne nezaspím.
"Žiadne ale!" Len som nad tým nesúhlasne pokrútila hlavou a s povzdychom sa vybrala do kúpeľne. O malú chvíľu som už nemyslela na nič iné, než na horúcu vodu, ktorá ma dokázala úplne uvoľniť a zbaviť všetkých zbytočných myšlienok. Zásluhu na tom možno mal aj ten nový sprchovací gél s vanilkovo-broskyňovou vôňou. Keď som sa osprchovala, rýchlo som si obliekla nočnú košeľu, umyla zuby a rozčesala vlasy. Nechcela som byť pri ňom taká neupravená. Páni, koľko toho zmenilo spútanie... pred pár dňami mi bolo úplne fuk, ako vyzerám pri Eliotovi. Ale toto nie je Eliot a Derecka s ním odmietam porovnávať.
Keď som vošla do izby, Dereck ležal na posteli, ruky založené za hlavou a zamyslene pozeral na strop. Teda až kým som tu nevošla a on sa na mňa nepozrel. Podišla som k nemu a ľahla si na svoju posteľ. Prikryla som sa perinou a zatvorila oči. Cítila som, že sa na mňa pozrela, no to nebolo jediné. Jeho vibrácie zrazu výrazne zosilneli, takže som si mohla len domyslieť, že je bližšie pri mne.
Zrazu som na krku pocítila jeho dych a o chvíľu sa jemne obtrel o moje pery. "Dobrú noc, Min," šepol.
"Aj tebe, Dereck" odvetila som. Únava ma už totálne zmohla, tak som sa len otočila k stene. Dereck si ľahol tesne za mňa a pohladil ma po vlasoch. Cítila som, že nadvihol perinu a potom ma obklopilo jeho teplo. Začalo mi rýchlejšie byť srdce. Otočila som sa k nemu s úmyslom ho odtlačiť na jeho posteľ, no hneď ako som sa otočila. Objal ma a ja som sa k nemu pritúlila ešte viac. "Milujem ťa," šepla som.
"Aj ja ťa milujem." A potom - ani neviem ako - som zaspala.
"Dobré ráno," budil ma Dereckov hlas. Chvíľu mi trvalo, než som otvorila oči a úplne sa prebudila. Nechcelo sa mi ani len postaviť, nieto ešte ísť do školy. Panebože, to nedopadne dobre - pomyslela som si, keď som si spomenula na to, čo nás čaká. Posadila som sa a poobzerala sa po izbe. Zívla som a pozrela sa na Derecka, ktorý sa usmieval. Nech si zvyká na to, že vstávam pomaly. Ak sa mu to nepáči, nech nabudúce namiesto toho použije ľadovú vodu. To možno zaberie hneď
"Bré ránko," odvetila som.
"Postav sa," požiadal ma Dereck. Poslúchla som ho. Naučila som sa, že Derecka je lepšie poslúchnuť hneď, lebo on má svoje vlastné vynucovacie prostriedky, a tak vždy dostane to, čo chce. Zatvoril oči a zdvihol ku mne jednu ruku. "Chvíľu vydrž. Napadlo mi, že by som ťa mohol obliecť, čo ty na to?" Hneď mi bolo jasné, že na to použila svoju moc.
"A potom to úplnou náhodou hockedy zo mňa nezmizne?" overovala som si.
"Neboj sa, nezmizne," ubezpečil ma. Pozerala som sa, ako sa nočná košeľa začala meniť na čierno-modré džínsy, voľné fialové tričko s hlbokým výstrihom a fialové sandále na nízkom opätku. Potom ma Dereck pohladil po vlasoch a pocítila som, že vo vlasoch niečo mám. Pozrel sa na mňa a uznanlivo kývol hlavou. "Poď sa pozrieť do zrkadla, si krásna." Spolu sme prešli do kúpeľne, kde bolo zrkadlo. Keď som sa zbadala, takmer som tam odpadla. Všetko ladilo - oblečenie so znakmi a...
Oči som mala tiež fialové!
"Dereck, čo to má znamenať? Prečo mám fialové oči? Prečo mám aj znaky?" zasypala som ho otázkami.
"Pokoj. O tých očiach som ti to zabudol povedať. Patrí to k tebe - k anjelovi. Znaky máš preto, lebo si spala. Vždy, keď si úplne vyčerpaná, sa ti objavia. To je úplne normálne," vysvetlil a potom dodal: "Oči sa ti menia spolu s o znakmi. Ak zmiznú, vrátia sa ti aj zelené oči." Prikývla som, že chápem.
Do školy sme prišli medzi prvým. Ja som šla s Riley a Eliotom, akoby sa ani nič nestalo. Vrellen, Vivienne a Dereck išli iným autom. Bola fuška pretrpieť tých pár minút v aute potichu. Hlavne pre Riley, ktorá je obvykle ukecaná. Asi nechcela povedať niečo nevhodné, na čo by Eliot mohol zareagovať inak, a potom by z toho bol problém.
Nuž, aj tak sme sa všetci stretli na parkovisku.
"Zvládneš to. Ak by sa niečo dialo, daj mi vedieť," povedal Dereck a ja som hneď vedela, ako to myslel. To spútanie sa dá nakoniec celkom dobre využiť.
"Uvidíme sa na obede, zatiaľ sa majte." Riley s Vrellen odišli.
S obrovským odporom som sa s Eliotom chytila za ruku a vybrali sme sa do našich tried. Plán bol taký, že ma odprevadí do triedy, kde sa rozlúčime. Potom si vezmem na starosti Derecka a s Eliotom pred obedom zahráme scénku. Ja potom odídem zo školy. (Aspoň sa ulejem z angličtiny a telesnej!)
Prvá hodina bola španielčina, ktorú som mala sama. Dereck si šiel podľa svojho rozvrhu a pravdepodobne nepotreboval nikoho pomoc, skvele sa tu vyznal.
"Aj mne to je nepríjemné," povedal Eliot a sklonil sa ku mne. Práve okolo nás prechádzali nejaké baby, ktoré sa na mňa závistlivo pozerali. Eliot len na krátku chvíľu spojil naše pery.
"Hej, dobre, uvidíme sa potom," povedala som s falošným úsmevom a vošla som do triedy.
Hodinu som ani nevnímala, celý čas som myslela na Derecka a na ďalšiu hodinu, ktorú budeme mať spolu. Nikto sa ma nepýtal, kde som bola, takže som mala dosť času na premyslenie si nejakých vecí, ako je napríklad to, čo všetko sa chcem Derecka spýtať. Napríklad to, ako to je s tým čarovaním. Čo všetko dokáže...
Zrazu zazvonilo. Tak to bola naozaj rýchla hodina.
"Ahoj," pozdravil ma Dereck, keď si sadal o dve lavice predo mňa. Okolo neho zrazu prešiel chalan s blond vlasmi a hnedými očami. Vedela som o ňom len to, že sa volá David. Nikdy sme nemali príležitosť sa porozprávať. Jediné, čo ma teraz prekvapilo bolo, že ako náhle vošiel do triedy, pocítila som ďalšie vibrácie, ktoré sa podobali na Damienove. Zrazu sa Dereck otočil ku mne a ja som sa na neho spýtavo pozrela. Možno to bude vedieť lepšie ako ja. Istotne musel cítiť moju neistotu a zvedavosť. Opäť! Der len súhlasne kývol hlavou. Takže tento David je tiež anjel. No paráda. Ak už my vieme o ňom, iste prišiel na to, kto sme.
Pozrel sa na mňa so zvedavým výrazom v očiach. Všimla som si, že sa chystá niečo povedať, no práve do triedy vstúpil profesor Harrison. Dokelu! Máme dejepis.
"Tak, študenti. Konečne prechádzame na niečo zaujímavejšie - aspoň dúfam. Ou," zarazil sa, keď zbadal Derecka. "Vy ste tu nový?" opýtal sa ho. Dereck len prikývol.
"Dereck Newman," predstavil sa. Newman? To ho nenapadlo naozaj nič lepšie? Veď je to také podobné jeho ozajstnému priezvisku.
"Teší ma. Ach, slečna Jeffersonová," oslovil ma, "konečne ste v škole, rád vás vidím." No ja vás nie - pomyslela som si. Len som mu venovala úsmev. "Tak, prejdeme na dejiny umenia." V triede si niekoľko žiakov znudene povzdychlo. "Ale no tak, čakal som viac nadšenia."
"Mňa dejiny umenia vážne zaujímajú," povedal po chvíli Dereck. Tak týmto si u Harrisona získava desať bodov. Prevrátila som očami a už sa nevedela dočkať, kedy sa táto hodina skončí.
"Z obdobia pravekého umenia nie sú zachované písomné pamiatky."
"To je pravda. Dereck, vieš aj to, čo praveký človek znázorňoval na stenách?" opýtal sa ho profesor, ktorý bol úplne v siedmom nebi z toho, koľko toho Der vie. Keby tak tušil, kto je, už by mu bolo jedno, čo všetko vie. Dereck bol už hodnú chvíľu ticho, tak hrozilo, že Harrison spustí svoj nudný monológ, no zrazu sa ozval človek sediaci predo mnou.
"Znázorňoval to, čo potreboval. Zvieratá preňho znamenali potravu..."
"Áno, to je pravda." Zrazu som si spomenula na to, kde sa nachádzajú pamiatky, tak som sa zapojila do ich debaty:
"Jaskyňa Altamira v Španielsku, Lascaux vo Francúzsku, Hallstatt v Rakúsku - to sú najznámejšie náleziská." David sa ku mne otočil a uznanlivo sa usmial. Hneď som sa cítila lepšie.
"Myslel som si, že to nikto nebude vedieť. Som rád, že sa aspoň niekto zaujíma o kultúru." Významne sa pozrel na nás troch. Hodina sa vliekla, pretože potom nám už len vysvetľoval a hovoril všelijaké zaujímavosti z tohto obdobia. Bolo mi to jedno, pretože som sa stále pozerala na tých dvoch predo mnou. Nemohla som uveriť tomu, že som v škole celý čas mala anjela a ani som o tom nevedela. Je pravda, ž s Davidom som sa ešte nikdy poriadne nerozprávala, ale ako to mohol vydržať tak dlho? A možno anjelom nie je tak dlho.
Pozrela som sa na mobil a zbadala, že mi prišla správa. Samozrejme, bola od Riley.
Po hodine príď k jedálni a Dereck nech ide s tebou. Neboj, všetko v poriadku...
Žeby bolo všetko v poriadku aj napriek tomu, že mi poslala správu? Neverím jej ani slovo. Čo by však od nás chcela? Ak sa fakt niečo deje, asi ju prizabijem. Mohla by mi to hneď napísať.
Zazvonilo, a tak som si vzala veci a zamierila k Dereckovi.
"Pred jedáleň. Hneď," šepla som a rýchlo sa od neho otočila, akoby sa nič nestalo. Musel ma počuť, inak by hneď nešiel za mnou.
"Ja viem, že tá správa vyznela čudne," začala Riley, keď ma zbadala, "ale je tu jedna vec, na ktorú by ste si mali dať pozor. Dereck, ty sa na Minie furt pozeráš akoby bola tvoja. Minie, ty na tom nie si oveľa lepšie. Vieš, že ostatní si to všimnú, tak ešte to skús tie dve hodiny vydržať. Mimochodom, toto bola poznámka Vrellen." Dereck len prevrátil očami a zasmial sa.
"Jasné, všetko musí byť podľa Blotik," dodal. "Ale aspoň si všíma detaily, a to je fajn." Dobre, že nás na to Riley upozornila. Snáď by som ja mohla spomenúť ešte niečo...
"Der, však bol ten chalan predo mnou anjel?" spýtala som sa ho a posledné slovo vyslovila potichu.
"Áno."
"Myslíte toho chutného blonďáka s hnedými očami?" Ja som len prikývla, pretože sa mi zdalo divné, že o ňom Riley tak hovorí. Veď má Sebastiana. "Tak to je David Fisher a už asi dva mesiace žije s tajomstvom. A viem ešte niečo, no to vám poviem až doma."
Tak fajn, toto u nej naozaj nenávidím! "A nemôžeš to povedať hneď?"
"Nie, je tu dosť ľudí a ak necítiš, blíži sa tu Eliot. Môžeme to zahrať už teraz." Čože? Už teraz? Myslím, že ešte nie som celkom pripravená. Pozrela som sa na Derecka s prosbou v očiach. Možno by ma mohol nejako zachrániť. Prosím, prosím. Otočila som sa a zbadala ho. Nedal na sebe nič poznať, ale iste viem, že jeho to neteší o nič viac ako mňa.
"Zvládneš to," povedali Dereck s Riley naraz. Pozrela som sa na ľudí, ktorí prechádzali okolo. Ak pri rozhovore zvýšime hlas, upútame pozornosť študentov, a potom sa už len rozísť a bude koniec.
"Musím s tebou hneď hovoriť, Minie," zvolal na mňa Eliot cez celú chodbu. Zopár študentov zastalo, aby sa na nás pozrelo. Iste čakali, že v tom bude niečo viac. Nuž, dočkajú sa... "Minie, kde si bola celý týždeň?" opýtal sa.
"Eliot, to si mi nezavolal. Celý ten čas, čo som ležala v nemocnici, som na teba myslela a dúfala, že mi zavoláš, ako sa mám. Ale ty nič. Ty si sa proste vyparil," teraz som to už nevravela, ale doslova naňho jačala. Cítila som, ako mnou prechádza čistá zlosť. Ako povedal Dereck - aspoň si na ňom budem môcť vybiť zlosť a poriadne sa vykričať.
Okolo nás sa zhromaždilo už niekoľko študentov, no Vivienne, Riley a Derecka som si nemohla nevšimnúť.
"Takže ty ma obviňuješ z toho, že som ti nezavolal? Myslel som si, že ti na mne záleží." Eliot si to zjavne tiež užíval tak dobre ako ja. "Minie, už mi s tým ideš úplne na nervy. Neustále mi hovoríš, aký som. Vieš, raz. Možno dvakrát sa to pochopiť dá. Ale stále? Už ma to nebaví počúvať."
"Ale..." chcela som namietať, no on sa na mňa len prísne pozrel a prerušil ma. Teraz by som mala predstierať, že ma to tak vážne mrzí a uroniť zopár sĺz. Snažila som sa spomenúť na nejakú smutnú vec. Prvé, čo mi napadlo, bolo to, keď mi umrel pes. Bolo to pred troma rokmi. Vtedy som za ním smútila asi mesiac. Stále mi chýba... Zabralo to a po chvíli sa mi do očí nahrnuli slzy.
"Je koniec. Nemalo to zájsť tak ďaleko. Keby som bol poznal, aká v skutočnosti si, Minie. Je mi to ľúto." Tento rozhovor pre mňa nemal žiadny zmysel. My sme si to už vyriešili a žiadny Eliot ma už nezaujíma.
No aj tak som sa otočila a s rukou na ústach som sa rozbehla na parkovisko. Po lícach mi stekali slzy, no to nebolo kvôli Eliotovi.
Nevšimla som si, že mi zrazu do cesty niekto vošiel, tak som doňho vrazila. Ten niekto ma pevne chytil za plecia a otočil k sebe. Už som takmer bola pri hlavnom vchode. Zdvihla som hlavu a zbadala Davida, ako sa na mňa pozerá. Nechápala som, prečo to urobil.
"Prečo to hráte?" náhle sa spýtal. Obzrela som sa za seba. Blížila sa k nám Riley a za ňou bol zástup študentov, ktorých toto divadlo zaujalo a iste to zhltli aj s navijakom.
"Veľa dôvodov."