26.kapitola
02.03.2012 07:53
26. kapitola
Dereck zašiel do kuchyne pripraviť niečo pod zub. Ja som sa zatiaľ vytratila do kúpeľne, aby som sa ako-tak dala do poriadku. Stala som si pred zrkadlo, a keď som sa na seba pozrela, prekvapili ma kruhy pod očami. Je síce pravda, že som tri dni bola mimo a spala a že som anjel len jeden deň. Ale kruhy pod očami som nemala nikdy! Vytiahla som z kozmetickej taštičky make-up a pokúsila sa ich zakryť. Pokus sa vydaril. Na pery som si naniesla jemný lesk na pery s jahodovou vôňou a všetko zakončila špirálou. Ešte som si prečesala vlasy a nechala ich voľne padať na plecia.
Napadlo mi, že by som mohla skúsiť niečo s tými znakmi. Pohľadom som hypnotizovala svoj odraz v zrkadle a predstavovala si, že sa tam tie znaky objavia. Podarilo sa mi to hneď na prvý raz, takže som z toho bola veľmi rada. Fialová farba sa mi veľmi páčila a som rada, že moje znaky sú takej farby.
Cestou k Dereckovi som sa ešte prezliekla do pohodlných džínsov a zeleného trička na ramienka. Vzala som si ešte čiernu mikinu - pre istotu. Neviem, kde pôjdeme, tak keby sa ochladilo, aspoň by mi nebola zima.
Som naozaj zvedavá, čo Dereck vymyslel.
Prišla som do kuchyne a naskytol sa mi pohľad na chladiacu tašku, vedľa ktorej bola fľaša minerálky a dve plechovky coly. Der tu nebol nikde, možno sa šiel taktiež prezliecť.
"Pripravená?" opýtal sa ma niečí hlas hneď za mnou. Takmer som nadskočila, pretože som sa zľakla. Jasné, kto iný by to bol, ak nie Dereck. Otočila som sa a ukázala na seba. Prekvapilo ma, keď aj on mal okolo očí svoje znaky. Znovu máme tie isté myšlienky a nápady. "Fajn. Neboj sa, nepôjdeme ďaleko od mesta, ale pre istotu tam pôjdeme autom," oznamoval a pristúpil k taške s jedlom a vodám. Vystrel pred seba ruku a všetko zo stola jednoducho zmizlo, rozplynulo sa v obláčiku. Otvorila som ústa a prekvapene sa na to pozrela. Ja už dnes fakt blúznim.
"Eeeeehm, čo to bolo?!"
"Jednoduchšia preprava jedla. Vyčarované jedlo nie je jedlé, ale ak to takto prenesieš, je to to isté, akoby si to vzala so sebou."
"Dereck, raz budem vedieť o všetkom, čo dokážeš, uvidíš," vyhlásila som.
"Radšej nie," uškrnul sa.
"Ale hej. Nehádam sa s tebou. A už poď, som hladná." Nejedla som už dosť dlho, a tak sa občas žalúdok ozve sám.
Znovu sme spolu nastúpili do auta. Tentoraz už bola lepšia atmosféra ako vtedy, keď sme šli od domu, kde som do dnešného dňa bývala. Pri Dereckovi som sa cítila výborne, no za toto už nemohlo spútanie. Proste Dereck mi prišiel oveľa lepší ako Eliot. Áno, Derecka mám radšej. Príčin by som našla veľa. Myslím, že s Eliotom by som sa aj tak čoskoro rozišla. Teda ak by sa z nás nestali tieto bytosti.
Dereck bral každú situáciu - nech už bola akákoľvek - s humorom. Všetko dokázal obrátiť na zábavu. Ale ak išlo o vážne veci, tak nie. Vedel, čo kedy povedať, aby to nevyznelo divne. Jednou vetou - Bez neho si už život predstaviť neviem!
Začínala som si uvedomovať, že toto je už vážne. Dnes som mu povedala, že ho milujem. To bolo pred tým, ako som stretla Eliota. S Eliotom sme si aspoň ujasnili, čo bolo treba, takže teraz som už teoreticky bez záväzkov a Dereck ma jednoducho priťahuje.
Ja ho milujem!
"Prečo sa usmievaš?" opýtal sa zrazu. Usmievam sa? Ani som si to neuvedomovala.
"Som zamilovaná," vzdychla som a pozrela sa von oknom na nebo. Dereck sa ďalej venoval šoférovaniu. Všimla som si, že už sme za mestom a teraz ideme smerom na sever, kde je už les.
"Ale nehovor, kto je ten šťastný človek?"
"Nepoznáš ho. Volá sa Dereck Newton a práve ma vezie autom. Zachrániš ma, však?"
"Asi nie." Dereck odbočil na nejakú poľnú cestu. Von už začalo popŕchať. Čo ak by sa teraz na chvíľu ukázalo slnko? Aspoň na chvíľočku, keďže už je takmer šesť hodín. Veď ideme na niečo podobné pikniku, nie? Ako chce sedieť na zemi, keď bude pršať?
"Kam to ideme?" opýtala som sa ho.
"Uvidíš. Si príliš zvedavé stvorenie, Minie." Ale keď ja to chcem vedieť! Dereck je v tomto strašný. Všetko by najradšej zatajil do poslednej chvíle. Som naozaj zvedavá, koľko toho o ňom ešte neviem.
Zastali sme pri stromoch. Tu už začínal les. Toto miesto nie je vhodné pre piknik.
"A sme namieste." Spýtavo som sa na neho pozrela. Toto nemôže myslieť vážne. Ak áno, odchádzam. Vonku dážď zosilnel a úplne sa zotmelo. "Počkaj tu, pôjdem po dáždniky. Mali by byť v kufri." Tak dobre, zdá sami, že nebudeme von, ale Dereck má v pláne ísť do nejakej chaty alebo domu. Teda ak tu niečo také je. No o tomto pochybujem.
"A povieš mi, kam ideme?"
"Ešte nie." Zamračila som sa a sklonila hlavu. Cítim sa naozaj divne, ak niečo neviem. Ale jemu je to pravdepodobne jedno. Dokelu, sme spútaní, tak by mohol aspoň v päte tušiť, že práve teraz začínam byť na neho fakt napálená! Čo ak je niekto úplne iný a chce ma len dostať preč od všetkých, aby ma potom znásilnil a zabil? Pochybujem o tom, ale všetko je možné.
"Pokoj, Minie," zvolal na mňa Der. Tak predsa to funguje. Prisahala by som, že na chvíľu som zachytila nejakú vlnu pokoja. Nuž, ak on zachytí niečo odo mňa, potom to musí fungovať aj naopak.
Vybrali sme sa do toho dažďa. Kráčala som blízko Derecka, pretože on držal jediný dáždnik, ktorý mal v aute. Akoby nemohol vyčarovať ďalší... Prešli sme popod niekoľko stromov a potom sa pred nami objavila malá lúka. Pozrela som na oblohu a od úžasu vzdychla. Presne nad lúkou svietil mesiac. Nevadilo mi, že už na mňa pršalo, za ten pohľad to stálo. Bolo to niečo nádherné. Hneď som prestala byť naštvaná na Derecka za to, že mi to tak dlho tajil.
"Nádhera," dostala som nakoniec zo seba. Otočila som sa a pozrela na neho. Taktiež jeho pohľad sledoval tú krásu na oblohe.
"Objednali sme si krásne počasie." Dúfam, že týmto nenarážal na to, že to pričaroval alebo niečo podobné. Ak by to urobil, pravdepodobne by som ho vlastnými rukami uškrtila. "Poď, ukážem ti niečo." Pristúpila som k nemu, aby som sa schovala pod dáždnik, a čakala som, čo sa bude diať. Podišli sme do stredu lúky. Všimla som si, že aj keď Dereck zložil dáždnik, na nás nepršalo. No bolo počuť tiché bubnovanie. Pozrela som sa nad seba a znovu zostala v nemom úžase civieť na oblohu nad nami bolo niečo neviditeľné, čo bránilo, aby na nás pršalo.
"Dobré, čo?" spýtal sa Dereck so smiechom.
Prikývla som. "To teda hej."
"Je to niečo podobné, ako som použil pri tom boji s Tosstenom na teba, aby si bola v bezpečí. Takto tu môžeme zostať aj bez toho, aby na nás pršalo."
"Zabudla som, že si super mocný," pripomenula som mu. Dosť ma štvalo to, že o ňom všetko neviem. Priala by som si vedieť, čo všetko dokáže.
"Tak poď, Minie, chcem ti niečo ukázať." Po tejto vete som znovu bola taká zvedavá, že som sa už radšej nepýtala, čo mi chce ukázať, ale len som sa na neho pozrela. Dereck rozložil deku na zem, no pred tým ju akosi zázračne vysušil, aby nebola mokrá. Predsa len - komu by sa chcelo sedieť na upršanej zemi? Pravdepodobne nikomu. Sadla som si na deku a povzdychla si. Naozaj sa teším na to, ako tu Dereck pričaruje to jedlo a či bude vôbec jedlé...
"Čo s tým jedlom?" opýtala som sa ho, keď si prisadol oproti mne.
"Aha, tu je," povedal a jednu ruku vystrel pred seba. Na deke pred nami sa zrazu zjavilo to, čo bolo predtým na stole v kuchyni. Dobre, toto by ma naozaj nemalo prekvapovať, na takéto veci si jednoducho zvyknúť musím.
"Super." Snažila som sa to vysloviť bez toho, aby som sa prezradila. Nech si nezvyká na to, že stále bude ten dokonalý a že ma všetko prekvapí. To teda nie. Dereck mi podal jednu plechovku coly a usmial sa. Svoju colu si otvoril a napil sa. Ja som momentálne smädná nebola.
"Čo ideme robiť?" spýtala som sa ho, keď sme boli asi desať minút ticho a pozerali sa kdekoľvek, len nie na seba.
"Ja neviem, čo by si chcela?" Hneď ako to povedal, zablyslo sa a zahrmelo. Búrka bola iste priamo nad nami. Ja proti búrke nič nemám, milujem ju, ale asi sa tu nič nebude dať robiť. A čo ak do nás trafí blesk?
"Nuž, teraz ma už prešla chuť aj na jedlo," zasmiala som sa, keď som sa pozrela na oblohu. Zahrmelo už toľkokrát, že sa to ani nedalo spočítať.
"Ľahni si," vyzval ma. Nechápavo som sa na neho pozrela. "Minie, normálne si ľahni na chrbát. Chcem ti niečo ukázať," dodal. Aj tak som stále nechápala, čo mi chce ukázať tak, aby som ležala na zemi. Nakoniec som ho poslúchla a ľahla si. V chrbte ma nepríjemne pichlo. Pravdepodobne to je ešte od premeny alebo z tých krídel, čo sme dnes cvičili. Dúfam, že ma chrbát nebude bolieť každý raz, čo sa zmením na anjela. To by som sa na to mohla rovno vykašľať.
Dereck prešiel ku mne a ľahol si vedľa mňa. Tesne vedľa mňa. Srdce sa mi rozbúchalo rýchlejšie a cítila som, že mi tvár začína horieť. Bola som rada, keď som bola pri ňom a ešte radšej, ak takto blízko. Nuž, asi môžem za to sama. Za to, že ho naozaj milujem.
Zdvihol ruky do vzduchu a pomaly ich dával nižšie. Zatajila som dych a čakala, čo sa bude diať. Po chvíli som si všimla, že ako Dereck dáva pomaly ruky dole, spolu s ním sa znižuje aj ten kryt. Vedela som to podľa toho, že sa padajúce kvapky pri dopadne na kryt rozlejú a stečú po ňom na zem ku krytu. A toto sa stále približovalo. Zrazu som to mala tesne nad sebou, že ak by som zdvihla ruku, mohla by som sa toho dotknúť. Bolo to niečo fantastické. Bolo to akoby som sedela doma pod strešným oknom a pozerala cezeň. No toto malo svoje čaro.
"Je to úžasné, Dereck," vydýchla som. Ako sa také niečo vôbec naučil? A hlavne - od koho? Pravdupovediac, teraz mi to bolo úplne jedno. Na ruke som cítila jemný dotyk. Pozrela som sa tam a zbadala, že ma za ňu chytil Dereck.
"Ak chceš, dotkni sa toho, je to niečo podobné sklu," povedal. Nedalo mi to, tak som to vyskúšala. Narazila som na kryt. Dotkla som sa ho celou dlaňou a pozorovala kvapky.
Dereck mi o chvíľu stisol ruku, a tak upútal moju pozornosť. Otočila som sa k nemu a pousmiala sa. Zrazu som si všimla, že leží naboku a bližšie pri mne. Jeho úžasná vôňa ma úplne omámila a zrazu som dostala chuť ho pobozkať. Zdvihla som sa tak, aby som sa netresla hlavou o ten neviditeľný kryt, a priblížila sa k Dereckovi ešte bližšie. Jemu sa na tvári len pohrával úsmev a pravdepodobne schvaľoval túto činnosť, ktorú mám v pláne a na ktorú prišiel. Nuž, mohla by som si to rozmyslieť, ale to neprichádzalo do úvahy. Sklonila som sa k nemu, no ešte som ho nepobozkala. Nechala som ho chvíľu čakať. Počula som, ako mu bije srdce a ako nahlas dýcha. Nuž, trochu trápenia mu neuškodí.
Na chrbte som pocítila jeho ruky. Naše pery sa v tom obtreli o seba. Najprv ma pobozkal len tak zľahka. Neviem prečo, možno sa bál, čo urobím. Potom sa však náš bozk premenil na vášnivú hru jazykov. Cítila som, že Dereck sa uvoľnil a úplne zabudol na jednu vec. Na svoju moc.
Odtiahla som sa od neho a zvýskla som. Potom som sa začala smiať. Dážď bol taký silný, že som v momente bola úplne mokrá. No kašľala som na to znovu sa vrhla na Dereckove pery. Jeho bozky sa pre mňa stávali drogou, od ktorej som sa nechcela odpútať. Dereckove ruky zrazu zašli pod moje tričko. Keď prešiel po miestach, odkiaľ idú krídla, vzdychla som. Cítila som, že som s ním naozaj spútaná a že obaja teraz cítime to isté. Bolo to niečo neuveriteľné. Začala sa mi z tých všetkých pocitov krútiť hlava.
Začínala mi byť aj zima a Dereck si to všimol. Priala som si, aby na to nemyslel, no aj tak naše pery oddelil a objal ma.